Znovuobjaviť domov

Zuzana Gondová
Zuzana Gondová je komunikačná manažérka, ktorú zaujíma prienik komunikácie, komunitného a mestského rozvoja. V Poprade spoluzaložila občianske združenie Podtatranská koPPa a projekt ČoPoprad.sk. 

V tridsiatich troch rokoch, keď som mala pocit, že môj život je pevne ukotvený v Bratislave, som sa rozhodla vrátiť domov. S vtedy budúcim manželom sme otvorili otázku, či v našej ďalšej etape ostaneme v hlavnom meste alebo ho zameníme za rodný Poprad. Korene však nie sú vec, ktorá by sa dala ľahko umlčať, keď sa ozvú. Onedlho som zbalila svoj vtedajší život a odletela do rodného hniezda. Pristátie bolo tvrdé.

Realita návratu

V hlave som si návrat trochu zidealizovala. Vraciam sa predsa tam, kde to dobre poznám a mám väzby, do toho úžasná príroda a pokojnejší život. V tomto všetkom som mala stopercentnú pravdu. No nerátala som s jednou dôležitou premennou – nevraciam sa taká istá, akou som bola, keď som v devätnástich odišla. Zrazu som akosi výraznejšie pociťovala takmer neexistujúci rozvoj mesta a doslova ma kváril nevyužitý potenciál, ktorý má. Pre mňa osobne sa to prejavovalo napríklad absentujúcou kultúrnou ponukou, neexistujúcou gastro scénou, minimálnymi možnosťami atrakcií pre turistov či zvláštnym pocitom, že keď som chcela večer spontánne vyraziť niekam „medzi ľudí“, vlastne som nemala kam.

Ako rozhýbať mesto

S kamarátmi, ktorých som spoznala v Coworkingu Poprad, sme krátko po mojom návrate založili občianske združenie Podtatranská koPPa, s hlavným projektom s názvom ČoPoprad.sk, aby sme pomohli kultúrnemu a komunitnému životu v Poprade. Nebol to žiaden spontánny krok. Ako prvé sme zorganizovali stretnutie ľudí, ktorí v tejto oblasti už čosi robili a snažili sme identifikovať, kde to viazne. Všeobecná verejná mienka totiž bola, že v Poprade sa nič nedeje. My sme však zistili, že sa toho deje celkom veľa, len o tom nik nevie. Začali sme pravidelne zverejňovať aktivity v Poprade. Zároveň sme mapovali a písali články o inšpiratívnych ľuďoch z nášho mesta. Vydali sme štyri tlačené časopisy. Mali sme pozitívne ohlasy, dostali sa k nám reakcie, že vďaka našej iniciatíve sa ľudia v Poprade cítia lepšie a vidia, že to u nás nie je také zlé. ČoPoprad.sk aktívne fungoval približne dva roky a postupne prešiel do útlmu. Pochopila som, že fungujúci komunitný projekt, založený na báze dobrovoľníctva, nevyhnutne potrebuje niekoľko podmienok: lídra, ktorý sa podujme udávať smer, tím založený na hlbších vzťahoch, pocit zmysluplnosti, vnútorné nadšenie z aktivity a reálne časové nastavenie. Ale viac o tom možno inokedy.

Bratislava – Poprad: Dve odlišné perspektívy 

ČoPoprad.sk mi pomohol pochopiť, že mi na srdci leží to, ako sa nám spolu v meste žije. Vďaka článkom, ktoré som pre magazín písala, som sa stretla s viacerými aktívnymi ľuďmi. Začala som si skladať puzzle a odpovedať na otázku, čo vlastne stojí za vyššie pomenovanými javmi. Zároveň som začala vnímať rozdiel medzi optikou hlavného mesta a regiónu. Roky strávené v Bratislave ma vtiahli do prostredia, kde vznikajú mnohé celospoločenské diskusie a kde sa nastoľujú nielen témy, ale aj riešenia. Po návrate som zistila, že mimo hlavného mesta sa ľudia často zaoberajú úplne inými prioritami. Ba nielen to. Ak aj riešia rovnaké témy, vychádzajú z úplne iných kontextov, pretože zažívajú veľmi odlišnú realitu. A niekedy doslova a bez preháňania rozprávajú iným jazykom. 

Spolu dobre žiť

Do celého tohto môjho – klasik by povedal, navnímavania popradskej reality, vstúpila jedného dňa ponuka prihlásiť sa na CTZN Akadémiu, ktorá niesla rovnaký názov ako moja vnútorná túžba: Spolu dobre žiť. Zakrátko som sa ocitla vo výbere 25 pre mňa mimoriadne inšpiratívnych ľudí, ktorých trápili podobné otázky, ako mňa. Bolo to, ako keď smädného dovediete k vodovodnému kohútiku – hltala som všetko, čo mi akadémia ponúkla: stretnutia so skutočnými change-makermi, nápady na inšpiratívne projekty, podnetné diskusie a užitočné školenia, ktoré mali zvyšovať naše komunitné zručnosti.

Transformatívny bol pre mňa hneď prvý modul, ktorý sme absolvovali v Trenčíne. Pochopila som, že fungovanie samospráv je zložitý proces, ale dokáže prinášať reálne výsledky. Dovtedy som samosprávu vnímala najmä cez rozhodnutia politikov. V Trenčíne som prvýkrát videla, že mesto nie je len primátor, ale systém ľudí, procesov a dlhodobých rozhodnutí. 

Oslovila ma diskusia s Richardom Rybníčkom, ktorý pomenoval to, ako v úrade dbal na deľbu, ktorá mu pomohla komplexne pokryť potreby mesta. Rozdelil ju na operatívu – teda zabezpečenie denného fungovania, a víziu – teda toho, kam sa má samospráva uberať. Mohli sme sa rozprávať s pracovníčkami oddelenia participácie, ktoré svojou prácou skutočne žili a boli otvorené zdieľať nám svoje know-how. A po stretnutí s viceprimátorom Patrikom Žákom nám o ňom jeden zamestnanec prezradil, že ak má problém a zavolá mu, jeho reakcia je vždy: Čo môžem urobiť, aby som ti to pomohol vyriešiť? Tento prístup podľa mňa dokáže nielen naštartovať, ale aj skutočne priniesť zmenu.

Videli sme, ako môže fungovať prepojenie medzi samosprávou a občianskymi združeniami. Zároveň sme sa na workshope dozvedeli o fázach budovania komunity a naučili sa aktívne počúvať. Tento víkend, podobne ako ostatné dva, bol nabitý programom, a zároveň nesmierne únavný. Ale poznáte ten pocit, keď vás únava teší, pretože prichádza po niečom, čo vás naplnilo? Rovnaké postrehy by som mohla písať aj z modulov v Banskej Bystrici a v Brne, ktoré nastavenú latku rozhodne nepodliezli.

Znovuobjavovať ľudí

Keď som sa pred pár rokmi vracala do Popradu, myslela som si, že sa vraciam na miesto, ktoré dobre poznám. Dnes viem, že návrat domov nie je návrat na to isté miesto. Práve preto potrebujeme znovu objavovať ľudí, ktorí v ňom žijú, učiť sa počúvať ich skúsenosti a hľadať spôsoby, ako sa nám spolu môže žiť lepšie. Skúsiť dať bokom svoje predstavy a riešenia a začať aktívne počúvať. Tak, ako nás to (okrem mnohého iného) naučili na CTZN Akadémii. Tak, aby sme sa tvrdé pristátia dokázali premeniť na hybnú silu niečoho nového.

Partneri