Rangeri v Donau-Auen ukážu bobrie stopy aj „kamenné“ vajcia

Pavla Lényiová

Štrkové ostrovy, piesčité pláže, husté lužné pralesy, ale aj stepné biotopy pripomínajúce africké savany. To všetko sa dá objavovať v Národnom parku Donau-Auen na Dunaji kúsok za slovenskými hranicami. Nájdete tam značené turistické trasy, ktoré si môžete prejsť sami. No oplatí sa absolvovať túru so sprievodcom – peši či na kanoe, odporúča Stephanie Blutaumüller, ktorá v národnom parku manažuje medzinárodné projekty a má na starosti aj školenie nových rangerov, ako tam sprievodcov volajú. S nimi si návštevníci všimnú to, čo by možno prehliadli – pobytové znaky bobra či letiaceho orliaka morského. Preniknú však aj hlbšie do príbehu vzácneho ekosystému a lepšie pochopia, ako a prečo ho chrániť.

Nie je štrk ako štrk

„Kulíky riečne hniezdia na štrkových brehoch a ich vajíčka vyzerajú ako kamene, takže je takmer nemožné si ich všimnúť,“ začne Stephanie, aby lepšie vysvetlila, aké to je spoznať národný park s rangerom. „Naši sprievodcovia majú napodobeniny vtáčích vajec a schovávajú ich pred návštevníkmi. Tí si potom uvedomia, aké ľahké by bolo stúpiť na jedno z nich a prečo je dôležité vstupovať len na tie pláže, kde to je v danom čase povolené.“ Takto vyzerá v praxi prírodný turizmus. Spočíva v programoch a produktoch, ktoré vysvetľujú význam prírody a jej ochrany, pričom zisk putuje na starostlivosť o prírodné a kultúrne dedičstvo. Exkurzie v Donau-Auen sa konajú hlavne od konca marca do novembra. V nemčine, angličtine a počas špeciálnych slovenských dní aj v slovenčine. Na požiadanie sú možné aj túry v španielčine a vo francúzštine. Park má aj tri návštevnícke centrá s pútavými expozíciami a jedno centrum čisto pre školy. V centre národného parku na zámku v Orth an der Donau si vďaka presklenej stene v rybníku na zámockom ostrove viete pozrieť, ako vyzerá v luhoch život pod vodnou hladinou.

Pandemický piknik medzi orchideami

Exkurzie zvyklo absolvovať 100 tisíc ľudí ročne, z toho zhruba 25 % boli školské skupiny. Celkovo navštevovalo ročne národný park 1,5 milióna ľudí. Aspoň tak to bolo pred pandémiou. Počas nej sa čísla preklopili v prospech individuálnych návštevníkov. Tých je ťažšie usmerniť, aby sa správali zodpovedne. Hoci pri vstupoch do parku majú panely s pravidlami, ľudia ich podľa Stephanie veľmi nečítajú. V teréne majú však hlavne cez víkendy aj rangerov, ktorí ľudí upozornia, ak nemajú psy na vôdzke, zakladajú táboráky alebo sa kúpu tam, kde je to zakázané. Výzvou je to hlavne pri Viedni: „Ľudia chcú ísť do prírody a ani nevedia, že sú v chránenej oblasti. Niekedy si spravia piknik na lúke, kde rastú orchidey a kde by sa nemalo vstupovať v čase kvitnutia,“ hovorí Stephanie.

Dve priehrady, dva rozdielne príbehy

Národný park je členom organizácií na podporu turizmu. Tieto propagujú ponuky parku a dohadujú s poskytovateľmi ubytovania balíčky, v rámci ktorých turisti absolvujú aj exkurzie v dunajskej divočine.

Mathias Wald z Weinviertel Tourismus si myslí, že Donau-Auen je dôležitým ťahúňom rozvoja turizmu v regióne Marchfeld a návštevníci často kombinujú návštevu napríklad miestnych zámkov s výletom do národného parku. Idylický príbeh o rovnováhe medzi turizmom a nerušeným pokojom pre luhy nie je samozrejmosťou. Neudial by sa, keby sa v roku 1984 rakúski aktivisti nepostavili výstavbe priehrady v Hainburgu. Znamenalo by to zničenie posledného dlhšieho úseku voľne tečúceho Dunaja s lužnými lesmi v Rakúsku. Nenásilné protestné kempovanie v lese sa stalo prelomom v histórii pre rakúske environmentálne hnutie aj občiansku spoločnosť ako takú a zároveň vďaka nemu v roku 1996 mohol vzniknúť namiesto elektrárne národný park. Počas uplynulých rokov bagre navyše odstraňovali kamene z niektorých kedysi umelo zregulovaných brehov, sprietočňovali sa opäť bočné ramená, ktoré boli v minulosti od hlavného toku odrezané a vracali územie späť do divokej podoby.

Narozdiel od Rakúšanov, my sme si svoje vodné dielo Gabčíkovo postavili, viacero bočných ramien zasypali a hoci sa o národnom parku Podunajsko hovorí už vyše tridsať rokov, zatiaľ sa nestal realitou. Napriek tomu aj na Slovensku máme zachované ostrovy dunajskej divočiny. Niektoré dokonca priamo v Bratislave alebo na jej okraji, doslova na skok z mesta. V posledných rokoch sa podarilo opätovne sprietočniť niektoré bočné ramená Dunaja. A máme aj priekopníka exkurzií, ktorý ich organizuje aj bez zázemia národného parku či ekocentra. Ornitológ a majiteľ cestovky Watching.sk Ján Dobšovič vodí Bratislavčanov aj zahraničných turistov pozorovať vtáky.

Garážové dvere nad Dunajom

„S verejnosťou chodím veľmi rád na zdrž, lebo je to veľká otvorená hladina,“ hovorí Dobšovič. Hrušovská zdrž je súčasťou vodného diela. Kedysi sa tam nachádzali lužné lesy a dunajská ramenná sústava, dnes je to obrovská vodná plocha o veľkosti 25 km² s pár ostrovmi. Keďže nezamŕza a je tam dostatok potravy, vtáky tam zimujú – pokojne aj viac ako 70 tisíc jedincov naraz. Na zdrži ich máte ako na podnose: „Keď nastavíme veľký ďalekohľad na statíve, tak to vtáctvo tam vydrží a ľuďom vieme ukázať ozaj rozmanité vtáky.“ Môžete tam napríklad uvidieť „lietajúce dvere do garáže“, čo je prezývka orliaka morského s obrovským rozpätím krídel.

Kým Bratislavčanov výlety na zdrž zaujímajú, zahraniční turisti chcú radšej vidieť ďatle. Na Slovensku žije výnimočne veľa druhov – až desať, z toho v Bratislave deväť a priamo v blízkosti Dunaja osem. Návštevníkov z Británie či Holandska vodí Dobšovič za nimi do Rusovského parku. „Má výhodu, že sa tam striedajú viaceré biotopy. Máme tam ľudské osídlenie, parkovú kultúru, zopár ihličnatých stromov, trošku vody, nejaké to rameno a máme tam samotný lužný les.“ Ten je podľa neho zaujímavý sám o sebe, nielen kvôli vtákom. „Je tam atmosféra ako v tropickom pralese.“

Birdwatching vyváži turistickú sezónu

Podľa Jána Dobšoviča ani tak neprekáža, že zatiaľ nemáme svoj lužný národný park. Aby sa mohol prírodný turizmus rozvíjať, treba ekocentrum, kde by sa sprievodcovia sčasti venovali školákom v rámci ekovýchovy a sčasti exkurziám pre verejnosť. Konkrétne birdwatching vraj nepokryje sprievodcovi plný úväzok. Je závislý od počasia aj sezóny: na zdrži je to najzaujímavejšie v zime a tiež počas migrácie na jar a na jeseň, do lesa sa zase oplatí vyraziť od jari až do polovice júna. Keď skončí hniezdenie, vtáky už nie je až tak vidieť a počuť. Z pohľadu turistickej ponuky v regióne je to však podľa neho skvelá cesta, ako ponúknuť návštevníkom program aj vtedy, keď je na iné aktivity, ako sú napríklad vodné športy či cykloturistika, príliš zima.

Z kaštieľa a sýpky bude ekocentrum

Ekocentrum v Čunovskom kaštieli a sýpke by mal koncom tohto roka otvoriť Bratislavský samosprávny kraj. Ponúkne programy pre školy, interaktívnu expozíciu a bude slúžiť ako regionálne cezhraničné turistické centrum. Kraj projekt realizuje v rámci cezhraničného projektu, do ktorého je zapojený aj Národný park Donau-Auen. Za obsah vzdelávacích programov a exkurzií zodpovedá spolu so Štátnou ochranou prírody SR občianske združenie Daphne – Inštitút aplikovanej ekológie, ktoré sa už viac ako dvadsať rokov venuje environmentálnej výchove a vzdelávaniu. Jana Menkynová z Daphne, ktorá má skúsenosti aj ako rangerka Donau-Auen, vysvetľuje, že momentálne pripravujú zhruba pätnásť peších aj cyklistických exkurzií v okolí Rusoviec a Čunova. Niektoré povedú aj do Rakúska a Maďarska. „Chceme školiť sprievodcov, ideálne, keby to boli miestni ľudia z Čunova, Rusoviec a okolia. Mali by dobre poznať okolité prostredie a byť motivovaní robiť túto prácu aj dlhodobo.“ Dodáva, že ambíciou je organizovať túry so sprievodcom aj v cudzích jazykoch.

Kým exkurzie na štýl Donau-Auen je reálne organizovať aj u nás, podmienky na systematický prístup k udržateľnému manažovaniu návštevníkov po vzore Donau-Auen nemáme. Bez národného parku, ktorý zastreší a zjednotí roztrúsené chránené areály a poskytne zázemie pre rangerov, to pôjde ťažko.

Partneri

Mediálni partneri