Spoluautorka Klimavize: Klimatická kríza a kríza bývania či práce sú spojené nádoby

Anna Nekola

Väčšina našej verejnosti si praje, aby sa do opatrení voči zmene klímy aktívnejšie zapojil súkromný aj verejný sektor. Ľudia podľa tohto výskumu klimatické hnutie nielen registrujú, ale vnímajú aj to, čo im hovorí. Kde sa ako spoločnosť momentálne nachádzame?

Výskumy, ktoré popisujete, sú veľmi podobné našim. Často sa s urgenciou riešenia zmeny klímy spája aj strach a neistota, aký to na nás bude mať vplyv v bežnom živote. A práve tu je podstatný spôsob, ako bude klimatické hnutie k tejto výzve pristupovať. Možno už nie je efektívne hovoriť iba to, že klimatická kríza tu je a vyvolávať v ľuďoch ďalší strach. Myslím si, že sme sa posunuli. Ľudia zmenu vnímajú, ale majú strach z toho, čo bude. Teraz sa otvára priestor na to, aby klimatické hnutie navrhovalo riešenia a ukazovalo, čo môžeme robiť. U nás v Česku to bol práve koniec uhlia ako prvý krok, vďaka čomu sa otvorili nové cesty, kadiaľ je možné napredovať.

Akú rolu teda majú hrať v spoločnosti organizácie a jednotlivci z klimatického hnutia?

Za mňa je určite podstatné, aby bolo hnutie pestré, tlačilo na rôzne miesta a plnilo rozličné funkcie, pretože široká paleta občianskej angažovanosti je dôležitá. Má mať tiež sociálny rozmer. Myslím si, že to je úlohou najmä hnutí zdola, aby zostali blízko ľuďom. Aj v našom výskume sa ukazuje potreba myslieť na ekonomický aspekt zmeny klímy, ako dopadá na základné potreby ľudí. S vojnou na Ukrajine, nutnosťou úspor a energetickou chudobou sa táto potreba ešte zintenzívnila. Tu vidím rolu klimatického hnutia, ktoré musí stáť za ľuďmi a snažiť sa, aby opatrenia, ktoré navrhujú naše vlády, boli sociálne citlivé. Aby táto téma nebola ukradnutá napríklad fašizujúcimi stranami, ktoré sa snažia presadzovať návrhy uzatvárajúce nás pred svetom a znevýhodňujúce časť našej spoločnosti.

Klimavize je český výskum a publikácia, ktorá slúži ako teoretický a praktický podklad pre strategické myslenie v klimatickom hnutí. Popisuje 6 významných dynamík v spoločnosti, ktorým je potrebné sa venovať pri riešení zmeny klímy. Určená je všetkým, ktorí chcú porozumieť klimatickej kríze, aj tým, ktorí chcú alebo už prispievajú svojou aktivitou ku zmene. Či už je to novinár, influencer, štátny úradník, politik, podnikateľ alebo aktivista. Všetky informácie, vrátane publikácie, podcastu a toolkitu sú dostupné na webovej stránke Klimavize. 

Prečo vznikla potreba vytvoriť takýto výskum a publikáciu u vás v Česku?

V niektorých častiach klimatického hnutia panovala atmosféra stagnácie spojená nielen s pandémiou, ale aj s výhrou dôležitých bojov, ako bolo napríklad stanovenie termínu konca ťažby uhlia (úplné odstavenie je plánované v roku 2033 – pozn. red.). Hnutie tak stálo na rázcestí kadiaľ sa vydať. Začali sme o tom diskutovať a ukázalo sa, že by sme chceli dať klimatickému hnutiu nový impulz k činnosti a ukázať možné zmysluplné cesty. Nevedeli sme, ako to presne urobiť, a preto sme sa spojili s ľuďmi, ktorí sa venujú dizajnovaniu a procesu riešenia problémov. Spoločne sme potom hľadali smer a formu toho, čo vlastne chceme robiť.

Zrozumiteľne vysvetliť komplexný problém zmeny klímy je aj pre klimatické hnutie ťažký oriešok. Malo by byť skôr kritickým hlasom alebo láskavým sprievodcom, ktorý ľudí nasmeruje, ako z toho von?

Je dôležité to vyvážiť. Navrhovať riešenia je podstatné preto, aby neprišiel niekto iný, kto bude mať riešenia znevýhodňujúce pre nejakú časť spoločnosti. Konkrétne riešenia treba zavádzať a ukazovať, ako sa to robí inde. Nemôžeme chcieť, aby sa nejaký politik zapojil do niečoho, čo si nevie predstaviť. Ukážme, že zmeny sú možné, aj keď na nich musíme pracovať, netreba sa toho báť. Na druhej strane sa však nebojme kritizovať, keď sa niekde zavádza nezmyselné opatrenie, ktoré ľudí iba zaťažuje. Zaznieť má oboje. Nielen v jednotlivých organizáciách, ale aj v pestrej palete klimatického hnutia. Nevadí, ak je nejaké hnutie skôr kritickým hlasom, ak ho vyváži niekto iný. A ak sú spoločne ochotní o tom naprieč hnutím diskutovať a vytvárať koalície.

Ešte nedávno bola v spoločnosti zmena klímy vnímaná iba ako environmentálny problém, ako topiace sa ľadovce a hladujúce ľadové medvede. Dnes však pociťuje aj bežný človek letné dlhotrvajúce horúčavy, suchá, nedostatok vody či vysoké ceny energií. V skutočnosti však ide o oveľa hlbší problém, dotýka sa krízy bývania, otvára otázky práce… Ako komunikovať, že sú to spojené nádoby?

Uvediem konkrétny príklad, ktorý práve prebieha – tohtoročný Klimakemp. Je to vlastne taký tábor, kde prebiehajú prednášky, vzdelávanie, ale zároveň aj demonštrácie a iné akcie. Prípravu má na starosti najmä hnutie za klimatickú spravodlivosť Limity jsme my. Tento rok sa kemp koná na Ostravsku a vznikal práve s miestnymi iniciatívami a ľuďmi, ktorí sú ohrození bytovou krízou zvyšovania nájmov. Mnoho bytov tam vlastnia energetické firmy, no neinvestujú do nich peniaze. Obyvatelia týchto bytov ale do obytných domov investovali už nemalé peniaze a teraz hrozí, že o svoje bývanie prídu. Práve takéto krízy, ktoré sú napojené na nejaké mocenské štruktúry a súvisia s tým, ako funguje dnešná spoločnosť, majú vplyv na vznik klimatickej krízy. Medzi týmito ľuďmi a organizáciou Limity jsme my vznikla spolupráca a prostredníctvom demonštrácií sa vytvára tlak.

Sú to spojené nádoby a nie je to na prvý pohľad vidieť. Je potrebné jazdiť na miesta, spolupracovať a aktívne sa zaoberať problémami, ktoré ľudí trápia. Pretože potom sa toho môže chopiť niekto, kto napríklad povie, že energie sú drahé a nebudeme podporovať Európsku zelenú dohodu. A to práve nedáva absolútne žiadny zmysel. Keby sme boli vypočutí, vyrábali by sa obnoviteľné energie masívnejším spôsobom a energetika by sa viac decentralizovala, tak ľudia majú oveľa lacnejšiu energiu, distribuovanú demokratickejším a prístupnejším spôsobom.

V súčasnosti sa diskutuje o tom, že rozvoj by sme nemali merať len cez peniaze, teda cez rast HDP, pretože nám to veľa nehovorí o skutočnej kvalite života ani o ničení životného prostredia. Je v klimatickom hnutí nejaké zhoda alebo predstava, na čom by skutočná prosperita mala byť postavená, ak nie na raste HDP?

Tieto diskusie prebiehajú celkom intenzívne. Je to vidieť napríklad na koncepte nerastu (v angličtine známy pod pojmom degrowth – pozn. red.). Diskusia o tejto myšlienke silnie a tento rok bola v Brne zorganizovaná prvá konferencia o nerastoch v Česku vôbec. Túto tému rieši samozrejme viacero konceptov aj hnutí, nie je to nič nové. Napríklad aj sociálne hnutia za práva pracujúcich. Avšak s problémom klimatickej krízy sa do toho viac vnáša pohľad životného prostredia a jeho limitov. Niektorým veciam sa venujeme aj v rámci Klimavize, ale už cez konkrétne príklady, ako je myšlienka tzv. mesta krátkych vzdialeností, keď nie je potrebné využívať dopravu na to, aby si človek zariadil všetko potrebné vo svojom bezprostrednom okolí ako prácu, školu, nákup či kultúrne vyžitie. Alebo koncepty zaoberajúce sa prácou, nepodmieneným základným príjmom, skrátením pracovnej doby a podobne.

Spomenuli ste limity životného prostredia – tie budú pre dôsledky zmeny klímy čoraz obmedzujúcejšie. Budeme sa musieť uskromniť?

Mne osobne príde zaujímavé zamýšľať sa nad tým, keď sa pozrieme na udržateľnú budúcnosť, čo bude potrebné obmedziť. Keď sa pozrieme ako jednotlivci, čo z toho nám bude najviac chýbať, čo máme radi, ale vieme, že to nemôžeme mať, alebo si to nebudeme môcť dovoliť? Dám príklad cestovania lietadlom, pravidelne po Európe alebo do ďalekých krajín. Čo mi táto potreba uspokojuje? Bavia ma iné kultúry, dobrodružné výpravy, čas strávený v prírode, alebo si potrebujem iba odpočinúť v inom prostredí? Je dobré premýšľať nad tým, prečo to robíme a ako si túto potrebu vieme uspokojiť inak, aby to zodpovedalo tomu, že na tejto planéte žijeme spolu a chceme, aby tu ľudstvo ešte nejakú dobu ostalo.

Čítať ďalej

Nikto vás nedokáže pripraviť na to, čo skutočne znamená byť aktivistom

Nadviažem večnou otázkou, ktorá sa v spoločnosti vedie. Kto sa má obmedziť? Veľký tlak je vyvíjaný na jednotlivca. Ale mnoho ľudí, ktorí sa venujú environmentálnym a spoločenským problémom, poukazujú na potrebu systémovej zmeny, ktorá sa dnes nedeje, alebo sa deje iba veľmi pomaly. Kto sa má meniť a ako veľmi?

Odporúčam prečítať si v Klimavizi kapitolu Jak dosáhnout systémové změny. Používame tam takzvaný model cibule. Vo vnútri nej je jednotlivec. Ten je obalený rodinou, svojím mestom, potom štátom, Európou, svetom. Ide o to, že človek je obklopený nejakými zákonitosťami a môže sa meniť vždy iba v rámci nich. Môžeme sa zmeniť iba do tej miery, do akej nám to umožňuje systém, v ktorom sa nachádzame.

Dnes je systém postavený kapitalisticky. Rast a spotreba sú nastavené tak, že neumožňujú naplniť naše potreby a to, akým spôsobom žijeme na tejto planéte. To nezmenia iba jednotlivci. Preto je nutná celospoločenská zmena. Ale je potrebné to robiť súbežne. Ak je na nás vyvíjaný tlak, aby sme žili udržateľnejšie, napríklad nejazdili do práce autom, môžeme to robiť, ale iba do takej miery, do akej máme k tomu vybudovanú alternatívu, ktorú zaisťuje systém. Napríklad MHD, sieť cyklociest alebo to, že máme všetko v dochádzkovej vzdialenosti či možnosť medzimestskej vlakovej dopravy. Zároveň sa to ale oblúkom vracia k jednotlivcovi, ktorý od toho nemá dať ruky preč a povedať, že on nič nezmôže. Naopak, našou zodpovednosťou je byť občiansky angažovaní a tlačiť na zmenu systému.

Mnoho ľudí pri celej váhe problému pocíti úzkosť či klimatický žiaľ. Majú pocit, že ako jednotlivci spoločenskú zmenu nedosiahnu. Ale ako ste už naznačili, aj jednotlivec môže urobiť veľa vo svojom bežnom živote. Máte pre nás konkrétne odporúčania?

Máme moc nad tým, čo môžeme robiť my a má to veľký vplyv. Napríklad obmedzenie živočíšnych produktov, hlavne mäsa. Tie značne poháňajú zmenu klímy. Ďalej je to obmedzovanie leteckej dopravy a prechod na obnoviteľné energie, to je ale dnes veľmi komplikované. Toto sú spotrebiteľské zmeny.

No a potom sú to veci, ako napríklad voliť strany, ktoré chcú bojovať proti zmene klímy. Tu máme priamy vplyv na zmenu systému. A dôležitá je aj sebaorganizácia, aktívna zmena lokálne. Môžeme sa zapojiť do organizovania nejakých aktivít, alebo usporiadať v našej obci vlastné čítanie či premietanie s diskusiou na nejakú tému. Prepájať sa.

A keď nechceme byť členom nijakého hnutia, ale máme napríklad plus dve eurá mesačne, je super to takýmto organizáciám pravidelne posielať. V našich končinách to nemá veľkú tradíciu, ale dobrovoľníctvo aj finančná podpora, obe sú zásadné pre to, aby občianska spoločnosť dobre fungovala. Aby mali ľudia vplyv na svet okolo seba a neboli iba figúrkou alebo obeťou toho, ako nastavuje systém napríklad politická garnitúra.

Partneri

Mediálni partneri