Básnik Buddeus: Poriadny výlet na bicykli je ako dočasný exil z všednodennosti

Lucie Komm Berg

• Autorka je redaktorka revue Prostor

Začneme trochu nostalgicky. Pamätáte si svoju prvú jazdu na bicykli?

Áno, pamätám si tú chvíľu. To, ako zrazu cítiš, že máš rovnováhu vo vlastných rukách a hrozí pád, ktorý sa ale nekoná. V tom momente bolo veľa emócií. Strach a neistota, a zároveň radosť a hrdosť na seba samého, keď držím balans a zároveň ovládam stroj, ktorý je veľký a celkom ťažký. Také chvíle sa zapisujú do pamäte dobre, prvá jazda na bicykli je zároveň taká malá, symbolická emancipácia. Rodiča, ktorý ti pomáhal nespadnúť, zrazu necháš za sebou a on ti už len z diaľky fandí, alebo kričí: „Brzdi… Brzdi!“. Keď mám občas o cyklistike prednášku, pýtam sa publika, kto si svoju prvú jazdu vybaví. Spravidla je to tak polovica sály.

Väčšina bežných ľudí ide do obchodu a bicykel si kúpi. No vy staviate bicykle a nielen pre seba, ale aj pre svojich blízkych. Čo takýto proces obsahuje? A čo vám prináša?

Mám to ako klasický koníček, nechcel by som to mať ako prácu. Stavať bicykle predstavuje súčin rôznych radostí. Obhliadam internetové bazáre a hľadám si súčiastky s potenciálom, z ktorých staviam bicykle. Je to síce často prokrastinačná zábava, ale zároveň stretneš veľa ľudí, ktorí majú podobnú vášeň a ktorých by si v živote nestretla, od murárov po univerzitných profesorov. Ďalšou radosťou je pozbierané súčiastky dávať dohromady. Žiadna z nich sama osebe nemá význam, ale keď to všetko poskladáš, stojí pred tebou geniálne jednoduchý, presný stroj, ktorý prevádza tvoju fyzickú silu aj mentálne rozpoloženie na pohybovú energiu. Len taká vec, ktorej používaním ale vznikajú pestré zážitky a vyplavujú sa skutočné endorfíny. To je komplexita, ktorá ma fascinuje. Keď staviam bicykle, som vnútorne veľmi pokojný, sústredený, plnoprázdny. Je to pre mňa forma meditácie, rovnako ako je jazda potom meditáciou mobilnou. No, a pretože postavím viac bicyklov, než na koľkých jazdím, často sa hotového stroja ujme niekto z priateľov alebo ich priateľov. A potom ti po čase pošle správu: „Som na výlete, je to skvelé. Vďaka a pozdravujem!” a pripojí fotku. Toto radosť ešte násobí.

Ste básnik a spisovateľ – ako vás jazda na bicykli inšpiruje v tvorivej práci?

Dlho som si myslel, že pohyb krajinou na bicykli bude nástroj vhodný na nejaké premýšľanie. Potom som si ale musel priznať, že to tak nie je. Pretože jazda na bicykli, na rozdiel od chôdze, je predsa len spojená s väčšou fyzickou intenzitou a vďaka rýchlosti tiež so zvýšenou pozornosťou, aby sa človek vyhol karambolu, a tak nemyslím vlastne na nič. Len som, dýcham, vnímam seba a čo je okolo mňa. Preto mobilná meditácia.

Vypozoroval som, že pohyb, ktorý človeku robí dobre a ktorým sa uvoľňuje z všednodennosti, si hľadáme podľa toho, akí sme. Preto nemá zmysel odporúčať plávanie, niekoho presviedčať nech jazdí na bicykli alebo robí jogu. Každý podľa dynamiky svojej osobnosti potrebuje iný telesný flow, iný typ fyzickej choreografie. Niekomu vyhovuje sústrediť sa na nepredvídateľný pohyb lopty v kolektívnej hre, inému voda, ktorá ho nadnáša a ktorú prepláva. Každý pohyb má ďalšiu úroveň významu, nejakú symbolickú dynamiku. Keď ideš na bicykli, pohybuješ sa stále dopredu, aby si udržala rovnováhu a všetko nechávaš za sebou. Utekáš z reality, ale zároveň sa do nej vraciaš, pretože opisuješ pomyselný kruh. Pri poriadnom výlete mám pocit, ako by to bol dočasný exil z všednodennosti. A vlastne to tak trochu funguje aj keď idem len na bicykli mestom do práce. Aj malá cesta môže byť cesta k sebe, keď je človek len v nej. A na bicykli to ani inak nejde, pretože nepozornosť zaváňa karambolom.

Keď potom prídete z bicykla domov, reflektujete tú jazdu vo svojej práci? Prináša vám podnety?

Bicykel je interpretačný nástroj krajiny, mestskej i voľnej. Nástroj toho, ako ju zažiť fyzicky, ako ju ohmatať, ako sa na ňu naladiť. Zistil som, že za tie roky, keď sa pohybujem na bicykli aj vo všedný deň, sa mi zvýšila citlivosť na to mesto. Na obvyklých trasách ti neuniknú drobné zmeny k lepšiemu aj horšiemu, zlepší sa ti odhad na bezpečné aj nebezpečné situácie, čítaš lepšie interakciu ulice. Telom sa dopracuješ k vízii toho, ako by si chcela, aby mesto vyzeralo a vidíš rovnako dobre, kde je jeho potenciál využitý, zanedbaný, alebo kde je dizajn miesta vyslovene nepriateľský k obyvateľom. Keď som sa mestom pohyboval len MHD, ktorá ťa od mesta komfortne izoluje, nič také som si nevšímal. Nevšímavosť k mestu platí v aute dvojnásobne, čítaš len ulicu a dopravu v nej. Krajina je za oknom dopravného prostriedku asi tak blízko ako na monitore počítača. Na bicykli alebo pešo taká izolácia nenastáva. Ak taká skúsenosť ovplyvňuje moju autorskú prácu, tak zrejme len nepriamo. Keď čítaš dobrú knižku, si v nej rovnako ako v krajine, vstupuješ do nej, prechádzaš ňou, zastavuješ sa. Je to znakový priestor, ktorý sa nevymeriava len obsahom, formou, štylistikou, naratívnou stratégiou alebo metaforickými kvalitami – to je len infraštruktúra textu. Vymeriava sa tým, či sa v nej nájdeš, zatiaľ čo ňou prechádzaš a či sa taká cesta, hoci v nemerateľnej miere, stane súčasťou tvojej skúsenosti.

Ako dostať viac ľudí na bicykle? Čo by sa muselo zmeniť, aby ich začalo využívať viac ľudí? Máte nejaký tip, ako motivovať ľudí k pohybu?

Tá odpoveď je jednoduchá. Vo chvíli, keď sa jazda na bicykli stáva bezpečnou, praktickou a do určitej miery ekonomickou z hľadiska času a prípadne aj nákladov, sadá naň podstatne viac ľudí. To, že mesto funguje dobre, sa pozná podľa toho, či tu na bicykli uvidíš jazdiť ženy a deti. Napríklad v Prahe, kde žijem, prevažovali dlhé roky kvôli adrenalínovej dopravnej situácii jednoznačne cyklisti. Situácia sa ale mení a myslím, že aj zlepšuje. Pre deti toto mesto stále nie je. Fakt, že v miliónovej Prahe jazdí v teplých mesiacoch roka raz týždenne vyše 200-tisíc ľudí, naznačuje, aký potenciál by cyklodoprava mala v prípade, keby tu bola cyklistická infraštruktúra napríklad ako v Krakove alebo Berlíne. Keď počas covidu v mnohých európskych mestách takmer cez noc vznikli bezpečné cyklotrasy a stíšila sa doprava, začalo jazdiť mnohonásobne viac ľudí. Pandémia je našťastie za nami. No pretože sa podľa štatistík väčšina ciest po meste odohrá na vzdialenosť 4 až 6 km, je bicykel stále logická voľba. V hustej mestskej premávke nie je pomalší ako auto alebo MHD, cestuješ od dverí k dverám a v čase, keď je štandardom koleso s prevodmi, sú kopce malým problémom. Navyše zliezť sa dá vždy. Niekedy človek začuje argument, že Praha nie je Amsterdam. Ale Amsterdam sedemdesiatych rokov vyzeral z hľadiska dopravnej situácie pre bezmotorovú dopravu horšie ako Praha dnes. Zmena je možná.

Máte nejaké “lifehacky” pre začínajúcich cyklistov a cyklistky? Napríklad pre ženy cyklistické sedlo s priehlbinou?

Sedlo s výrezom alebo priehlbina je pre ženskú cyklistiku zásadné. Velopriemysel bol od začiatku v 19. storočí orientovaný predovšetkým na mužov a zohľadňoval výkonnostné meradlá. „Filozofia“ toho, čo je bicykel, sa tým riadila. Vznikol síce dámsky rám, na ktorom sa dá jazdiť aj v sukni, ale anatomické rozdiely medzi mužmi a ženami sa odbili veľkým zjednodušením: pohodlné sa rovná mäkké a rozložité. Tak sa ženám odporúčalo sedlo, ktoré pre jazdu dlhšiu ako 20 minút pohodlné vôbec nie je. Tento problém, ktorý fakticky odrádza polovicu populácie, sa už našťastie stal minulosťou. Ale až v posledných rokoch.

Myslím, že pre každého, kto chce jazdiť v meste v podobnom stave ako Praha, kde síce nejaká infraštruktúra existuje, ale nie je spojitá a logická, je dôležité nájsť si svoje cesty. Také, na ktorých sa cítiš bezpečne a ktoré sú dopravne skôr pokojné. Je to bezpečnejšie a výhodnejšie, aj keby to malo znamenať menšiu zachádzku. Pokiaľ má niekto chuť vyraziť na bicykli a vojde rovno na frekventovanú spojku, zažije nepríjemný šok. Dá sa tomu ale predísť. V Prahe je občas príjemné skombinovať svoju cestu a zviezť sa kúsok metrom – napríklad aj v prípade, keď sa počasie pokazí.

Ďalšie vychytávky? Nejazdiť tesne vedľa zaparkovaných dverí áut, pretože ich môže niekto prudko otvoriť. Cez koľaje čo najviac naprieč, aby nezapadlo koleso. Úctivým oblúkom obísť kontajner na sklo – okolo bývajú črepy. Dôležité je mentálne sa neponáhľať! V mestskej krajine sa náhlenie rovná príchodu len o pár minút skôr. Ušetri si stres, zvýšené riziko aj zbytočné emócie. Zásadné pravidlo ale znie: keď je to neprehľadné, napríklad komplikovaná križovatka, jednoducho zlez z bicykla a staň sa chodcom. Ako cyklistka alebo cyklista hráš v divadle ulice špecifickú úlohu, pri ktorej ale máš výhodu rýchlosti, porovnateľnej s motorovou dopravou, a zároveň ju v okamihu môžeš zmeniť na chodeckú, ktorá je z hľadiska bezpečnosti v meste prioritná.

Ako podľa vás znie Praha? Nadväzujem na esej Jána Vitvara a Adely Kudlovej z knihy Je to jazda, ktorú ste editovali, že zo sedla bicykla sa dá najlepšie zistiť, ako mesto „znie“.

Bicykel sa dá chápať aj ako hudobný nástroj pohybu, pretože ním interpretuješ partitúru krajiny. Mestá ako Praha, Berlín, Krakov si spájam s kaskádami rôznych šumov a vzácnymi momentmi ticha. Pripomína to minimalistickú skladbu, v ktorej šum občas graduje až k noisu. To je ten kontrast medzi magistrálou na Nuselskom moste, kadiaľ denne jazdím, a tichom, ktoré „sa vyvalí“ z brány do Katarínskej záhrady, ktorú míňam cestou. Praha je akusticky najkrajšia v nedeľu ráno. Počuješ vtáky a vieš, že tu niekde bol kedysi les. Ako hovorí Jindřich Janíček, s ktorým teraz pripravujeme detskú knižku o cyklistike: mesto nie je hlučné, hlučné sú autá.

Dajú sa v Prahe nájsť nejaké prípady dobrej praxe? Zlepšilo sa v posledných rokoch niečo?

Keď sa opravuje nejaká väčšia komunikácia, vznikajú aspoň cyklopruhy. Optimálne riešenie je samozrejme úplné oddelenie cyklistov od áut. Dobrým trendom sú cykloobojsmerky v pokojnejších miestach, kde musia vodiči aj cyklisti nejako zmierlivo interagovať, čo dáva v meste lepší zmysel, než udržiavať umelý konflikt na frekventovaných komunikáciách. V Prahe dobre fungujú chodníky okolo rieky. Hlavnou zmenou ale je, že v príjemnejších mesiacoch roka sa objavuje kritické množstvo cyklistiek a cyklistov a Praha sa stala bezpečnejšou, pretože si ľudia v premávke na seba už trochu zvykli. Mnoho vodičiek a vodičov sú tiež cyklisti, aj keď by napríklad v meste nejazdili, v uliciach vnímam viac rešpektu. Pred pätnástimi rokmi bola jazda na bicykli adrenalínový šport, dnes už nie je.

Často sú za príklad dobrej praxe dávané škandinávske krajiny. Ak sa však pozrieme na strednú alebo východnú Európu, narazili ste na nejaké dobré príklady v tomto priestore?

Spomenul som Krakov. Spája súčasné aj veľmi staré mesto, pretína ho logická sieť cyklotrás. Vedľa tých hlavných tam funguje aj dobrý systém cykloobojsmeriek a človek sa dostane na bicykli naozaj kamkoľvek. Poliaci rovnako ako Česi na bicykli radi športujú, a tomu je prispôsobené aj okolie Krakova.

A v Českej republike?

Perfektnú infraštruktúru nemá asi žiadne mesto, a tak to v Česku najlepšie funguje tam, kde má mestská cyklistika tradíciu naprieč generáciami. Nymburk, Pardubice… tam sa jazdí na bicykli odjakživa.

Reflektuje súčasné umenie prepojenie cyklistiky a udržateľného štýlu života?

Bicykel je jedným z motívov, ktorý sa v umení objavuje a je možné sledovať aj určitú tradíciu jeho zobrazovania. Síce môžeš spomenúť umelcov od Duchampa po Aj Wej-weja, u nás od Lhotáka ku Kinterovi, ale bicykel je tu hlavne motívom alebo materiálom pre iný typ vyjadrenia. Keď otázku položíš takto, máloktorá umelkyňa alebo umelec by sa k nej prihlásili, pretože to stavia umenie do úlohy ilustrácie k nutnosti zmeny, ktorá je environmentálna a napokon politická. A hoci environmentálne aj politické umenie existuje, ilustráciou byť nechce. Preto by som na otázku odpovedal skôr nie. Ale: medzi súčasnými umelkyňami a umelcami je veľké množstvo ľudí, ktorí reflektujú a artikulujú nutnosť zmeny vo vzťahu spoločnosti a prírody a zdrojov, ktoré z nej čerpáme. Environmentálne povedomie a pozornosť k ekologickej stope, ktorú umenie zanecháva, je teraz vysoká. Mnoho umelkýň a umelcov na zahraničné výstavy odmieta lietať a vyberá si vlak. Angažujú sa tak občiansky a umeleckej praxi nechávajú slobodný priestor. Mnohé a mnohí z nich nepochybne jazdia na bicykli.

Tento text vznikol pre medzinárodný projekt CYCLE UP!

Partneri