Prešov ako Amsterdam Východu. Z dokumentov aktivistov pre rozvoj cykloinfraštruktúry v 90. rokoch sa stavia dodnes

Cyklométa, zimná jazda Prešovom. Foto: www.luboskrahulec.sk 

„Keď som prišla v roku 1991 na ročné štúdium do Holandska, zistila som, že cyklistika neznamená len to, že sa môžeš vo voľnom čase previesť tam a späť, ale že sa bicykle dajú používať ako plnohodnotná, bezpečná mestská doprava. Pripadalo mi, že Prešov je na niečo podobné ideálny svojou veľkosťou,“ opisuje začiatky zakladateľka cyklokomunity Kostitras.

Apolónia Pecka Sejková
Autorka je sociologička venujúca sa stredoeurópskym mestským témam, vášnivá cyklistka a príležitostná cykloaktivistka

Mala som to šťastie, že som sa narodila v meste, ktoré bolo počas môjho deväťdesiatkového detstva v rámci Slovenska mekkou cyklistickej dopravy. Okolo rieky Torysa som sa mohla dostať do školy aj k babke na pirohy oddeleným chodníkom pre cyklistov, na školách deťom budovali zastrešené stojany na parkovanie bicyklov, na dopravnom ihrisku aj v teréne sme si pod dohľadom mohli trénovať pohyb v doprave na bicykli, ďalšie pripravované cyklopruhy a cyklocesty boli postupne zanášané do plánovacích dokumentov mesta a stávali sa realitou. Ako dieťa som to považovala za samozrejmé a až neskôr som zistila, že to tak nie je všade.

Aj dnes má Prešov v porovnaní s veľkou väčšinou slovenských miest naozaj dobré podmienky pre mestskú i prímestskú cyklistiku. Samostatný cyklochodník okolo Torysy v súčasnosti lemuje rieku v meste po celej jej dĺžke. Nedávno na nej dokončili podjazd popod most na Levočskej ulici, takže cez rušnú križovatku sa dá prejsť pešo aj na bicykli úplne bez čakania. Križovanie s ulicou Požiarnická je čerstvo dokončené a pre ľudí na bicykli a je to oveľa bezpečnejšie a pohodlnejšie než doteraz. Dnes je pôvodný „cyklisťák“, ako sa v Prešove tomuto cyklochodníku hovorí, dokonca súčasťou európskej siete diaľkových cyklodiaľnic Eurovelo 11.


Prvá sieť cyklotrás v Prešove po roku 1994. Zdroj: Kostitras

Celkom dobrú infraštruktúru majú aj sídliská. Napojenie najväčšieho sídliska Sekčov na centrum oddelenými cyklocestami popri Rusínskej aj chodníky rozdelené pre peších a cyklistov pozdĺž sídliskovej hlavnej cesty sú hojne využívané. Paralelne s pôvodným cyklochodníkom pri Toryse vznikajú na kraji vozovky červenou farbou vizuálne oddelené cyklopruhy pre rýchlejších ľudí na bicykloch.

Akcie spojené s mestskou cyklistikou v Prešove bývajú nápadité a veselé. Prešovská mestská cyklokomunita má už niekoľko rokov aj svoju pravidelnú malú oslavu, ktorá pripomína dosiahnuté i nedosiahnuteľné ciele. Ozdobení vianočnými svetielkami, pripomínajúc dôležitosť pasívnej bezpečnosti, v treskúcom mraze trojkráľového večera za zvukov tanečnej hudby sa nadšenci slobodnej jazdy mestom spoločne vozia ulicami ako zmrznutý karnevalový sprievod v Riu de Janeiro.

Cyklochodník okolo Torysy, cca 2001. Foto: Archív Kostitras
Lávka cez rieku Torysa, otvorená v r. 2022, má samostatný pruh pre ľudí na bicykloch. Foto: CTZN 

Začiatky v ´90 – z mesta nás zavolali späť a pýtali sa, ako to postaviť

Samozrejme, nebolo to vždy takto „cykloružové“. Prešov býval pred revolúciou ’89 mestom, v ktorom boli obchody, lekári, školy či služby pre veľkú väčšinu obyvateľstva vo vzdialenosti dosiahnuteľnej chôdzou, a ak bolo niečo ďalej, dalo sa spoľahnúť na relatívne dobre fungujúci systém MHD. Bicykel využívali v kopcovitom meste hlavne tí, čo ho považovali za svojho koníčka. Rozširovanie odľahlejších častí sídliska Sekčov a Šváby koncom osemdesiatych rokov ale znamenalo, že mnoho ľudí zrazu žilo od kompaktnej mestskej štruktúry trochu bokom. Porevolučná dostupnosť automobilu pre širší okruh obyvateľov postupne prinášala do slovenských miest zmeny, ktoré bolo vidieť, počuť aj cítiť. Individuálna automobilová doprava začínala aj v Prešove zaberať postupne viac miesta a bicykel ako alternatíva bol stále skôr exotickým úkazom než pravidlom.

A práve na tieto zmeny zareagovali členovia a členky Prešovskej bicyklovej skupiny Kostitras, oficiálne založenej v roku 1995. Jej spoluzakladateľka Vierka Štupáková sa dovtedy pohybovala v environmentálnych kruhoch a silno vnímala tému mestskej cyklistiky, ktorá bola v tom čase skôr na okraji záujmu. Rozhodla sa, že so svojím technickým backgroundom by mohla pohnúť s rozvojom cyklistiky ako plnohodnotnej dopravy v Prešove.

„Prišli sme v tom čase s úplne revolučnou myšlienkou riešiť cyklistické cesty v existujúcom dopravnom priestore. A tak som zistila, že vlastne veľmi málo viem. Vďaka porevolučnej dobe sme mohli ísť na zahraničné študijné pobyty, kde sme získali naozaj veľa vedomostí,“ hovorí. Veľkým prínosom pre organizáciu bolo, keď sa ku Kostitrasu pridala Apolónia Sejková (autorkina mama, pozn. red.). „Keď som prišla v roku 1991 na ročné štúdium do Holandska, zistila som, že tam cyklistika neznamená len to, že sa môžeš vo voľnom čase previesť tam a späť, ale že sa bicykle dajú používať ako plnohodnotná, bezpečná mestská doprava. To sa mi veľmi páčilo. Pripadalo mi, že Prešov je na niečo podobné ideálny svojou veľkosťou,“ opisuje začiatky.

Prvá kampaň, ktorou chceli osloviť verejnosť aj politikov, nasledovala až po tom, keď na základe novo nadobudnutých vedomostí zo zahraničia pripravili konkrétne technické návrhy a nákresy možnej siete cyklotrás a oddelených cyklistických ciest mesta. „Neboli z toho nadšení, najprv nás staré kádre na meste posielali preč. Ale potom nás zavolali späť a pýtali sa, ako to majú postaviť,“ popísal začiatky vyjednávania s mestom jeden z bývalých členov bicyklovej skupiny, Peter Kalenský.

Z kampane za cykloopatrenia v Prešove, cyklochodník Sídlisko III, 1997
Akcia Deň na bicykli, pred MsÚ Prešov, 1996
Zhromaždenia, jazdy, happeningy organizované Kostitrasom v druhej polovici deväťdesiatych rokov. Foto: Archív Kostitras
Pelotón otvárajúci Karpatskú cyklistickú cestu pred Mestským úradom, 2000
Kontrolný deň pred začatím výstavby cyklochodníka za účasti vedenia mesta, 1995 (vpredu Viera Štupáková). Archív Kostitras
Zhromaždenia, jazdy, happeningy organizované Kostitrasom v druhej polovici deväťdesiatych rokov. Foto: Archív Kostitras

Cykloinfraštruktúra pomôže všetkým ľuďom

Bariéru počiatočnej slabej kolektívnej predstavivosti Kostitras prekonával systematicky a dlhodobo. Prvým veľkým úspechom bol už spomínaný cyklochodník popri Toryse, základ bezpečného spojenia Sídliska III s centrom. „Cyklisťák“ pre Prešovčanov postavili v roku 1996, po dvoch rokoch intenzívnej kampane zahŕňajúcej okrem iného verejné debaty, športové podujatia, hromadné jazdy mestom či systematické písanie listov zodpovedným. „Ale všetko s úsmevom na perách.

Veľmi sme chceli, aby naše aktivity neboli chápané ako boj nás proti mestu či proti autám. Skôr sme cykloinfraštruktúru prezentovali ako niečo, čo pomôže všetkým ľuďom, bez ohľadu na politický názor,“ hovorí Štupáková.

Zhromaždenie aktivistov na podporu výstavby cyklotrás v meste, Sídlisko III, 1998. Foto: archív Kostitras

Výsledok zahraničného štúdia možností ako zakomponovať cykloinfraštruktúru do existujúceho prostredia miest vydali aj knižne ako manuál Dajme priestor cyklistom. Vyšiel v roku 1998 a bol veľkou pomocou pri vyjednávaní konkrétnych opatrení. „Proste sme im stále dookola ukazovali ‚pozrite, aké sme našli, aj my by sme také chceli‘. Náš materiál bol skutočne podrobný, dokonca rozsiahlejší ako v súčasnosti platný predpis Technické podmienky. Navrhovanie cyklistickej infraštruktúry,“ spomína Štupáková. Vďaka tejto technickej pripravenosti aj hlasnej kampani sa im darilo presadzovať svoje zámery a boli prizývaní ako experti pri strategickom plánovaní nielen na miestnej, ale aj na národnej úrovni. „Niektoré veci, ktoré sme publikovali pre Prešov, sa nerealizovali tu, ale v iných mestách. Mali sme naozaj dobre pripravené projekty, ale niekedy bola proste politická vôľa či možnosť financovania inde väčšia,“ hovorí Sejková.

„Na druhej strane, z dokumentov, ktoré sme pripravili za seba alebo priamo pre mesto, napríklad cez projekt Central Meet Bike, sa vyberá a postupne stavia doteraz. To, že mesto je na výzvy pripravené a môže rýchlo pripravovať realizácie, je vlastne veľký úspech.“

Okrem mestskej cyklistiky sa takmer od začiatku venovali a stále venujú aj témam regionálnej cyklistiky a cykloturistiky. Napríklad v projekte Karpatská cyklistická cesta, ku ktorej vyšli aj dva diely knižných cyklosprievodcov, šlo o prepojenie miest, o ktorých sa vraví, že „tam nič nie je“, ktoré sú vo všetkých krajinách ďaleko od centra, v horách Karpatského oblúka (Slovensko, Poľsko, Ukrajina, Maďarsko, Rumunsko). „Tí ľudia tam boli veľmi radi, že sa niečo deje, všetci sme dúfali, že cyklistika má perspektívu, že z toho budú mať miestni aj nejaké peniaze, pracovné miesta. Ale asi nikto z nás nečakal, že ten rozvoj bude tak strašne dlho trvať a pôjde tak pomaly,“ hodnotí Sejková.

Promojazda prvej etapy Karpatskej cyklistickej cesty (Apolónia Sejková, poľský a ukrajinský partner projektu), 2000 Foto: Archív Kostitras

Budovanie komunity

Okolo aktivít Kostitrasu sa vždy pohybovali aj dobrovoľníci, nadšení cyklisti, rodina či kamaráti organizátorov – bez ich pomoci by mnoho kampaňových aktivít ani nešlo zrealizovať. V jednom období sa však skupina rozhodla ísť s budovaním prešovskej komunity ešte ďalej. Z finančných prostriedkov, ktoré získala od viacerých organizácií ako ocenenie za kvalitnú prácu na kampani v treťom sektore, sa rozhodli rozbehnúť klub. 

Klub Ryba v stene (podľa akvária v jednej zo stien v jeho interiéri) bol vybudovaný v svojpomocne opravenom domčeku podľa návrhu prešovských architektov a fungoval v rokoch 1999 – 2005. „Povedali sme si, že chceme vytvoriť miesto, kde sa môžeme všetci stretávať. Namiesto toho, aby sme chodili všade my, urobme miesto, kam môžu ľudia s nápadmi chodiť za nami. A tak sme začali budovať trochu inú komunitu, dosť multikulti na tú dobu. Mali sme aj 170 podujatí ročne v jednom období: stretávali sa tam ľudia od hudby, cez výtvarné umenie, bola tam galéria, kde sa aj predávali obrazy. Napríklad na čítačke poézie Egona Tomajka sa stretli pankáči, skinhedi, Rómovia, študenti, všetci dokopy to počúvali a niektorí aj slzu vyronili,“ smeje sa Štupáková. Téma cyklistiky bola v tom čase trochu upozadená, ale nie neprítomná. „Bolo to výborné, koncentrované. Chodili sem aj všetci z tretieho sektora, v tom čase sa tu všetko vymýšľalo, naozaj to fungovalo. Vtedy v meste nič podobné nebolo, dnes už v Prešove funguje viac miest, kam sa dá zájsť a sú medzi nimi nejaké prieniky,“ spomína na tú dobu Tomáš Paľo, súčasný predseda združenia. Ako prešovský hudobník je príkladom prelínania týchto komunít, ku ktorému práve Ryba v stene prispela. „Miešanie kultúr“ ale prinieslo aj iné zaujímavé momenty: „Boli aj takí, ktorých to sem-tam rozčuľovalo. Zaznela tam aj pamätná veta ‚Tak ja prídem z výletu na bicykli normálne na pivo, a tu nejaká POÉZIA‘,“smeje sa Sejková.

Tomáš Paľo, súčasný predseda združenia Kostitras. Foto: www.luboskrahulec.sk 

Ahojte šoféri, my sme bicyklisti

Mnohé spojenectvá z tej doby sa otlačili do ďalšieho fungovania cykloskupiny. „Ahojte kolegovia, ahojte šoféri! My sme bicyklisti a zajtra je deň bez áut!“ – takto oslovoval Braňo Jobus prešovskú križovatku spolu s cyklistickou dychovkou Cyklišťanka (s občasnými obmenami ide o dychovú sekciu kapely Chiki Liki Tu-a), ktorá sa stará o kultúrny program či pop-up happeningy spojené s cykloaktivizmom v meste. Ďalším hudobným projektom, ktorý sa dobre vojde na nákladný bicykel, je BDHS – Blikajúci dychový hudobný systém, nevyhnutný pre správnu cykloaktivistickú náladu. Netradičným hudobným doplnkom zážitku z cyklistiky v meste boli aj raňajky so sláčikovým kvartetom počas kampane Nechajme auto doma. Táto kampaň, zahŕňajúca viaceré eventy pre ľudí na bicykloch podľa Tomáša Paľa, naozaj dvihla záujem o tému medzi ďalšími ľuďmi. Aj spomínaná zimná jazda Cyklométa sa koná za organizačného prispenia dlhoročných aj nových členov neformálnej aktivisticko-cyklistickej partie okolo Kostitrasu, ale aj prešovského umenia či cykloturistiky. Od konca roka 2018 sa partia mestských cyklistov a cyklistiek snažila o rozbehnutie tradície Critical mass Prešov, ale po ustúpení bezpečnostných protipandemických opatrení zatiaľ svoje jazdy neobnovili. Pritom pandemická doba podľa viacerých pozorovateľov viditeľne zvýšila počet cyklistov na našich cestách. „V zime už jazdí po meste nenormálne veľa ľudí, aj v snehu,“ popisuje spokojne Paľo.

Zimné bicyklovanie v uliciach Prešova. Foto: www.luboskrahulec.sk 

Prepájanie mestskej a mimomestskej cyklistiky

Súčasný predseda združenia Kostitras by bol rád, ak by mohli pracovať viac aj na „mäkkých“ kampaniach propagujúcich cyklodopravu v meste. „Jedna vec je, že Prešov má čím ďalej tým lepšiu infraštruktúru. To, čo presadili Vierka (Štupáková) s Polou (Sejkovou) je super. Ale sú aj výskumy, dokladajúce, že keď sa spraví poriadne kampaň, využiteľnosť bicykla ako dopravného prostriedku sa zvýši ešte oveľa viac,“ hovorí. Momentálne sa Kostitras nechce púšťať do väčších kampaní na využívanie cyklodopravy v meste – osvedčilo sa, že dobrá kampaň si vyžaduje systematickú prácu zaplatených profesionálov, dobrovoľníci sa nedajú využívať na všetko a systematické financovanie, žiaľ, chýba napríklad aj pri výchove mládeže, ktorá je budúcnosťou mestskej dopravy. Navyše sa ako združenie v súčasnosti viac venujú manažérskej práci pri regionálnych cyklostratégiách a projektoch, pretože hlavne v regiónoch chápu prepojenie mestskej, prímestskej a mimomestskej cyklistiky ako veľmi dôležité. „Teraz už sa necítime byť tým celoslovenským hlasom, na tom mestskom aktivizme pracujeme menej. Tému v súčasnosti drží bratislavská Cyklokoalícia a robí to dobre.“ 

Parkovanie bicyklov pred Prešovskou univerzitou v Prešove. Foto: CTZN
Stojany na bicykle sú aj na popri rieke na obľúbenej trase cyklistov. Foto: CTZN

Zamerať sa na nové bariéry

Kedysi bola každá snaha za presadzovanie nemotorových druhov dopravy chápaná ako akcia pár environmentalistov, ktorí presadzujú cyklochodníky pre svojich „troch kamarátov“. To sa podľa Tomáša Paľa už zmenilo, ľudia už oveľa častejšie chápu bicykel ako súčasť dopravy. Zároveň ale vznikli nové bariéry – napríklad strach z pohybu v doprave. „Už aj u nás sme sa zapojili do toho kolobehu ‚vozím deti všade autom, lebo je všade veľa áut‘. To sme si úplne nevedeli predstaviť, keď nám to už v roku 1999 vysvetľovali Angličania na školeniach. A je to tu – deti nezažívajú pocit samostatnosti vďaka samostatnej pešej chôdzi či jazde na bicykli. Neučia sa tak zodpovednosti za seba a svoje okolie, neprispieva to k ich mentálnemu ani fyzickému zdraviu tak, ako by mohlo,“ hodnotí Sejková. Na niektoré tieto nové bariéry sa chce Kostitras v budúcnosti zamerať. 


20. FEBRUÁR 2024

Text: Apolónia Pecka Sejková
Fotografie: www.luboskrahulec.sk, Archív Kostitras, CTZN, 

Tento text vznikol pre medzinárodný projekt CycleUp! a je spolufinancovaný Európskou úniou.


 

Partneri