Citizen: Lýdia Grešáková

Mesto tvoria jeho občania. Čomu sa venujú a ako žijú zaujímaví ľudia z prostredia architektúry, urbanizmu, ekológie či komunít? Jeden respondent odporúča ďalšieho, ktorého vníma ako inšpiratívneho. Každému posielame analógový fotoaparát Olympus mju, aby odfotil seba a svoje okolie.


• Som sociologička, výskumníčka a aktivistka. Zaoberám sa udržateľnosťou miest, možnosťami mestotvorby všetkými aktérmi a aktérkami, facilitáciou a kritickou reflexiou úlohy umenia a intervencií v spoločenskom dianí. A rada fotím na film. Aktuálne pôsobím v kolektíve odborníčok v oblasti mestotvorby Spolka.cc, a som členkou dnes pasívnejšieho Kolektívu Imaginace zameraného na nezávislý sociologický výskum. V minulosti som napríklad konzultovala a facilitovala participatívne procesy v PDCS, a pôsobila ako výskumná pracovníčka v Inštitúte mestského a regionálneho plánovania na TU v Berlíne. Tam si robím doktorát na tému mestotvorby na Slovensku a v Česku.

Aká superschopnosť je nevyhnutná v tvojej práci?

Superschopnosti môžu so sebou prinášať dojem, že sú niečím, s čím sa človek rodí ako Wonder Woman a iné postavy so superschopnosťami. „Ingrediencie“ pre prácu v Spolke sme však všetky členky a členovia získali a stále získavame postupne. Poznávaním a rozhovormi, či už s rodinou, priateľmi a priateľkami, počas štúdií a praxe sociológie, počas ciest. Nie každá a každý človek má dostatočné sociálne zázemie pre to sa učiť, cestovať a experimentovať.

Jednou z týchto získaných schopností je pre mňa predovšetkým predstavovanie si možných aj nemožných budúcností či už kolektívu ako takého alebo projektov, na ktorých pracujeme. Tu sa naozaj dá povedať, že nájdenie si priestoru pre zastavenie sa a predstavy o možných budúcnostiach za hranicami aktuálneho je v súčasnosti tak orientovanej na okamžité riešenia problémov a kríz veru superschopnosťou. Dôležitá je aj schopnosť lásky a záujmu o priestor a citlivosť k tomu, čo a kto priestor tvorí a je pri jeho plánovaní vynechávané. Chuť meniť veci. Schopnosť komunikovať tak, aby to čo hovorím, bolo zrozumiteľné pre rôzne skupiny ľudí (či už sú to poslanci, úradníčky, stakeholderka, neodborná verejnosť), schopnosť vedieť facilitovať a vyjednávať. Medzi to potrebné k práci sa tak miešajú vymenované hodnoty a zručnosti v metódach. Tu je ešte dôležité spomenúť, že ostatok Spolky s pozadím architektúry či urbanizmu by pravdepodobne pridala orientáciu na mape, kreslenie, či cit pre estetiku. To sú moje veľké slabiny a preto je vlastne najdôležitejšou superschopnosťou pre prácu v Spolke to, ako spoločne vytvárame priestor pre radosť zo vzájomnej spolupráce, starostlivosť a učenie sa.

Kolektív Spolka

Čomu sa aktuálne s najväčšou radosťou venuješ?

Momentálne mi najväčšiu radosť robí výskum, na ktorom pracujeme s kolegyňou Zuzanou Tabačkovou v rámci doktorátu. Toto leto som navštívila rôzne organizácie na Slovensku a v Čechách. Všetky majú niečo spoločné: svojimi aktivitami prinášajú do mestského plánovania témy a perspektívy, ktoré sú v mainstreamovom plánovaní miest neviditeľné, marginalizované, respektíve stoja na okraji pozornosti a záujmu. Cieľom je preskúmať potenciály, možnosti a limity ich miestotvorby pre možnú zmenu tradičného plánovania na inkluzívnejšie, otvorenejšie. To znamená plánovania nielen pre horné „1%“ obyvateľstva. V rámci výskumu sa zároveň snažíme položiť základy našej vlastnej práci v rámci Spolky a zistiť, s čím sa pasujú organizácie zaoberajúce sa budúcou podobou miest a mestským plánovaním v našom geografickom kontexte a tak umožniť zdieľanie skúseností a budovanie vzájomnej podpory. Stretla som sa napríklad s organizáciou Dedo, ktorá zohľadňuje potreby ohrozených rodín bez domova a pracuje na programe „housing first“ v Košiciach. Na Gemeri som navštívila Včelí kRaj, zdôrazňujúci potreby opeľujúceho hmyzu ako je napríklad väčšia heterogenita zelene, a rozprávala som sa aj s Čiernymi Dierami, ktoré sa starajú o často zabudnuté a opustené budovy a priestory (a po novom aj komunity okolo nich). Tieto organizácie ma svojimi aktivitami povzbudili sa naďalej učiť a hľadať formáty práce potrebné k vytvoreniu podmienok pre lepší život a lepšie budúcnosti nás všetkých. Sú pre mňa akousi protiváhou k žiaľu, ktorý cítim v súvislosti s environmentálnou, pandemickou a spoločenskou krízou.

Kde žiješ a kde by si chcel/a žiť? Čo preferuješ: mesto, vidiek, les, pláž, hory?

Žijem v Bratislave, kam som sa v marci presťahovala po 11 rokoch strávených v zahraničí – žila som v Brne a pred príchodom sem v Berlíne. Pôvodne som z Košíc a rozhodne sa dá povedať, že som človek preferujúci mesto, jeho zvuk, farebnosť a dynamiku, množstvo služieb, komunitnú ale aj anonymnú atmosféru a kultúrne vyžitie. Ešte počas štúdií som počula tézu, že ak človek neostane v rodnom meste, často vyhľadáva pre život miesto atmosférou podobné tomu, z ktorého pochádza, a ku ktorému mal či mala dlhodobý vzťah. Mám rada mesto kde sa dá veľa kráčať a bicyklovať, a z ktorého je to blízko do doliny aj na kopce, mesto, ktoré je komunitné. Z miest kde som žila som bola najšťastnejšia v Berlíne – okrem spomenutého aj pre ráz štvrtí povzbudzujúci stretávanie sa. Je to mesto plné farieb, neustále otvorených obchodov a obrovských mestských parkov, v ktorých sa viem na striedačku prechádzať alebo bicyklovať hodiny.

Čo ťa inšpiruje a naopak rozčuľuje na meste kde žiješ?

V Bratislave som zatiaľ len krátko. Môžem sa podeliť akurát tak s čarom mojich prvotných dojmov a inšpiratívnych impulzov z tých pár prechádzkových „rande“, ktoré som zatiaľ s mestom mala. Bratislavská „neplánovanosť“ a organickosť ulíc a budov je rozhodne niečím, čo ma veľmi baví. Každý deň nachádzam nové ulice, zákutia a nové príbehy, ktoré sa viažu či už k miestam alebo k zážitkom, ktoré sa na nich udiali. Jedným z takýchto miest je určite vnútroblok medzi Justičnou a Karadžičovou ulicou, kde ľudia trávia svoj voľný čas, alebo len tak obedujú na pozostatkoch po lavičkách, starom detskom ihrisku a preliezkach. Tie si vzala späť mestská buničnina. Vnútroblok sa má revitalizovať a paralelne s plánmi na revitalizáciu som zachytila aj petíciu od susedov. Je to zaujímavá dynamika. V oblasti urbanizmu a architektúry ma inšpirujú aj tunajšie texty. Napríklad tie od tímu Henriety Moravčíkovej z tunajšej STU a množstvo vedomostí, ktoré v súvislosti s Bratislavou zbierajú. Z tých vecí, ktoré ma skôr zaťažujú je tunajšia nedostatočná občianska vybavenosť. Mestskému charakteru nasvedčuje ulica s obchodíkmi v prízemí – Krížna, no zatiaľ som našla len túto. Chýba mi viac podobných ulíc, menšie obchody otvorené po siedmej hodine večer, viac veľkých obchodov či kaviarne. V centre mesta je zároveň veľmi slabá rozmanitosť kultúrnej scény. Z tej alternatívnejšej kultúry som si stihla navyknúť na program električky T3, no aj tá sa z centra odsťahovala. Prvé tri mesiace mojich prechádzok a zoznamovania sa s Bratislavou som sa tiež snažila nájsť miesta, ktoré by povzbudzovali stretávanie sa. Miesta napríklad s ping-pongovým stolom – klasika pre trávenia času komunít vonku takmer na každom rohu v Berlíne – ktoré zatiaľ hľadám neúspešne.

Ak by tvoje mesto bol človek, kto by to bol?

Nepovedala by som, že by pre mňa bolo mesto jedným človekom. Síce sa dá povedať, že budovať si vzťah s mestom je ako budovať si vzťah medzi ľuďmi. Prv sa letmo spoznávate, neisto kráčate postupne viac a viac známymi ulicami. Čím viac času spoločne trávite, tým viac sa poznáte, budujete si vzťah, zamiluvávate sa. No mesto sa pre mňa vyznačuje práve pluralitou ľudí, objektov, rastlín, zvukov a farieb, ktoré obsahuje.

Daj nám tip na dobrú knihu. Čo teraz čítaš?

Čítam momentálne veľa akademickej literatúry k doktorátu, ktorá sa dotýka urbanizmu, starostlivosti a feminizmu. Napríklad znova čítam titul od autoriek Krasny a Fitz – Critical Care: Architecture and Urbanism for a Broken Planet. Z toho čo som si ale vybrala dobrovoľne mimo akademické povinnosti je to čítanie a počúvanie návodov slovenskej platformy Unseen.help. Platforma sa sústreďuje na techniky počúvania a naladenia sa na priestor a jeho zvuky. Tomu sa venuje aj knižka, ktorú čítam: How to Disappear. Je to najmä o sluchových cvičeniach a o tom, ako zvuky umožňujú zmiznúť alebo znovuobjaviť sa (v skupine alebo celkovo). Kniha je od Haytham El-Wardany z nakladateľskej iniciatívy kayfa-ta.com, kde sú aj ďalšie skvelé knihy.

Koho by sme mali osloviť ďalej a prečo?

Veľkým vzorom sú mi ženy v našom kolektíve Spolka, ale je mnoho osôb, ktoré ma ovplyvnili, vyberám Meike Schalk. Meike sa venuje prieniku architektúry a urbanizmu s feministickou teóriou a prístupom starostlivosti o mestá vo Viedni.


9. NOVEMBER 2021

Rozhovor pripravila: Zuzana Žurkinová
Fotografie: Lýdia Grešáková