Zaľúbiť sa do ulice (Príbehy Panenskej)

panenská ulica
Dobrý trh na Panenskej 2016. Foto: Marek Jančúch
Katarína Poliačiková
Katarína Poliačiková

Charizmu nekúpiš

Niektoré ulice majú šťastie. Čas, okolnosti a ľudia ich vyformovali do miest, ktorých charizma sa nesie naprieč generáciami. Ale v čom presne spočíva jedinečnosť daného miesta? Určite je to história, atmosféra a to niečo ťažko uchopiteľné, čo sa nedá kúpiť ani instantne vykúzliť cez najlepší marketing a buzzwords ako #komunita a #susedstvo.

Taká ozajstná, plnokrvná ulica má svoju zvláštnosť, útulnosť, svoje silné stránky a slabosti, jednoducho svoj charakter – konšteláciu elementov, ktorá sa nezopakuje nikde inde v meste, vo svete. 

Ulica: z interakcie ľudí, ich príbehov a z mestského priestoru vznikne za storočia niečo s veľmi špecifickou príchuťou. Po pätnástich rokoch života v Bratislave viem, že takou je určite Grösslingová… a potom ešte jedna, trochu nenápadnejšia ulica na severnejšej strane mesta. Panenská.

Čo znamená mať rada Panenskú? Spomaliť krok, aby cesta trvala čo najdlhšie. Tešiť sa, keď spoza rohu vybehne známy, obdivovať ju vo svetle neskorého leta, postáť si pri výklade s knihami, potešiť sa zo zažatých oblokov a vedieť, kto je za nimi. Láska k ulici býva vyskladaná tými najobyčajnejšími vecami – a predsa je špeciálna.

Šesť storočí jednej ulice

Panenská sa na mape Bratislavy objavila v stredoveku. Dokonca aj svoje meno si nesie už od 14. storočia: úplne na začiatku bola Nonnenbahn, ako Ulica mníšok. Nazvali ju podľa rádu klarisiek, ktoré tu – tesne pod palisádami tvoriacimi mestské opevnenie – vtedy vlastnili vinohrady, záhrady a majer. Neskôr, v 17. storočí, na túto vtedajšiu perifériu mesta vyhnali evanjelikov. Tento pohyb bol impulzom pre zásadný rozvoj Panenskej a utváranie jej charakteru. Postavili sa kostoly, vzniklo lýceum, internát, nemocnica. Pri predstave ulice v týchto časoch figurujú i paláce bohatých mešťanov a obchodníkov ako napríklad slávneho Habermayera, kupca s tabakom. Tento čulý mikrokozmos dotvárali čižmári, pekári, krajčíri a iní remeselníci.

Ulica zmenila meno iba na chvíľu, a to na prelome 19. a 20. storočia, keď sa na starých pohľadniciach objavuje ako Bél-Mátyás utca. Matej Bél bol len jednou z výrazných osobností, ktorí v tejto magickej štvrti pôsobili. Maďari, Nemci, Slováci, Rómovia, evanjelici i Židia; Panenská bola odjakživa multikultúrna, priťahovala všetkých – od básnikov a hudobníkov cez osobnosti národného obrodenia. Spomeňme i ženy: medzi jej významné obyvateľky patrila operná speváčka [1] či zakladateľka slovenskej umenovedy [2]. Toto výrazné intelektuálne „hmýrenie“ Panenskej bolo jednou zo zásadných vecí, ktoré ju formovali. Jeho intenzita pretrvala dodnes. 


[1] Operná speváčka Oľga Trebitschová (1887 – 1919), ktorej pomník zdobí nádvorie Georgievitsovho paláca
[2] Alžbeta Güntherová-Mayerová (1905 – 1973)
Panenská ulica okolo roku 1930
Panenská ulica okolo roku 1930. Fotografia Josefa Hofera. Archív hl. mesta SR Bratislavy (AMB) / www.pammap.sk

O Panenskej sa dá prečítať kadečo. Ja jej staré podoby najradšej spoznávam cez rozprávanie suseda Otta Macháča, ktorý s nami občas zdieľa spomienky pri pive v kaviarni Next Apache. Otto na ulici vyrastal a vrátil sa na ňu po mnohých rokoch. Jeho príbehy zo 60. rokov minulého storočia približujú romantickú ulicu s ešte plynovými lampami. To boli také naše detské hry, spomína Otto, jeden chlapík chodil na bicykli a postupne zažínal lampy, my sme sa za ním plížili a lampy mu potajme zhasínali. Zavolal na nás okrskárov, ako sa vtedy volali policajti. Ale my sme im zakaždým utiekli, lebo sme poznali tajnú skratku cez jeden dvor na Palisády ani sa nenazdali, a boli sme fuč.
Okrskári sídlili na Zochovej a už nás poznali všetkých po mene. Keď sme chýbali v škole, tak sme chodili blicovať do Slubekovej záhrady. A oni presne vedeli, kde nás nájdu. Tam si nás policajt vyzdvihol a odviedol nás do školy na Podjavorinskej. Tam chodil ešte môj otec. 

Ottova Panenská bola ešte súčasťou Suchého Mýta, v časoch, keď fungovala Astorka, legendárna kaviareň od architektov Weinwurma a Vécseiho. V tých rokoch tam hrávali bigbeatové skupiny, v Astorke začínal aj Meky Žbirka alebo Ján Lehotský. Zásadnou črtou Panenskej, ktorú dnes Otto postráda, je multikultúrnosť štvrte. Keď tu vyrastal, ešte tu žili a atmosféru tvorili napríklad i rómski muzikanti Farkašovci a Móžiovci. Na jednej ulici sa rozprávalo maďarsky, nemecky, slovensky aj jidiš. Otto si ako jeden z mála susedov pamätá časy, keď na mieste dnešného kníhkupectva Artforum fungovalo mäsiarstvo. 

Tak ako pre starých Newyorčanov má dnešný New York pramálo spoločného s tým dávnym, ozajstným, najlepším, tak i pre Otta stratila Panenská svoje jedinečné čaro. Jej genius loci sa asi trochu unavil, Panenská pre mnohých z nás však stále zostáva špeciálnou. Poznať jej históriu cez „malé“ dejiny túto náklonnosť ešte viac prehĺbi. Aj preto je vždy vzácne počúvať Otta – subjektívne histórie dodajú každej ulici-láske úplne iný rozmer. 

Off the beaten road

V 70. rokoch, keď Staré Mesto pre výstavbu Mosta SNP brutálne rozštiepila Staromestská ulica, sa Panenská ocitla „na druhej strane“. Prevažuje názor, že sa na ňu v dôsledku tohto radikálneho vyčlenenia zabudlo, a je pravda, že sa v tom čase opäť dostala na pomyselnú perifériu a nevenovalo sa jej toľko pozornosti ako uliciam, ktoré ostali v centre. Paláce, ako ten Habermayerov, chátrali, chodníky sa rozpadali. 

Ale čo ak vďaka týmto zmenám ostala Panenská tým, čím je dodnes? Ocitla sa v akomsi urbanistickom „závetrí“, a táto nanovo definovaná poloha, to čudné vyhnanstvo, ju možno ochránili od vývoja, aký po desaťročia sledujeme na Michalskej, Ventúrskej a iných uliciach v úplnom centre, ktoré svoj pôvodný charakter stratili.

Panenská je tajomstvo Starého Mesta: ako turistu/turistku vás k nej navedie iba veľká náhoda alebo zvedavosť. Ak sa vydáte off the beaten road, za odmenu sa pred vami otvorí malý svet, štvrť, ktorá žije vo vlastnom rytme. Niekedy si predstavujem, aké to asi je, prejsť z rušného centra chladným podchodom popod Hodžovým námestím práve sem a za magickou hranicou objaviť malú kaviareň, kde sú okrem vás všetci miestni a možno na vás pozrú trochu podozrievavo. Navštíviť taký ozajstný miestny lokál znamená zažiť moment istej autenticity bytia v danom priestore a čase. Kedysi úplne bežný, dnes jeden z najvzácnejších zážitkov turistu v akomkoľvek európskom veľkomeste. 

Čo tvorí dnešnú charizmu Panenskej? V prvom rade rôznorodosť – obyvateľov i služieb. Kaviarne i bary,  starožitníctvo, kostoly, kníhkupectvo, galéria, optika, štúdiá jogy, prevádzka, v ktorej sa pravidelne striedajú rôzne luxusné salóny krásy, hotel, knižnica, textil, bižutéria, obchod s časopismi, hneď vedľa neho nanuky – a oproti zahraničný kultúrny inštitút. Staré paláce. ZUŠ-ka. Záhrada Veľkého kostola, v ktorej cez leto nádherne kvitnú ruže. Tajomné nádvoria za veľkými bránami. A to všetko na menej ako polkilometri.

Práve tento komorný, komunitný charakter ulice je v kontexte jej centrálnej polohy celkom výnimočný. Málokde v Starom meste uvidíte na ulici postávať susedov zahĺbených do dlhého rozhovoru. Na Panenskej na seba zakričíme, keď sa letmo zahliadneme na opačnom chodníku, kráčajúc na jogu, na stretnutie, s deťmi zo školy. Panenská je akurát dlhá na to, aby ste si ju stihli vychutnať a dosť krátka, aby ste ju dokázali poňať: očami, chôdzou, mysľou.

Jej línia nie je úplne rovná, a aj v tom tkvie jej urbánne čaro. Ulica sa kúsok za kníhkupectvom Artforum jemne zahýba a preto nikdy nevidíte z jedného jej konca na druhý. Tento mäkký ohyb akcentuje jej intimitu a je aj zdrojom prekvapení. Napríklad, keď sa sa spoza rohu nečakane vynorí váš známy.

Správny čas, správne miesto

Moje prepojenie s Panenskou je osobné i pracovné. Už veľa rokov bývam neďaleko a ulicu som si časom veľmi obľúbila. V roku 2017 som ju začala, ako komunitná koordinátorka Dobrého trhu, spoznávať do hĺbky aj cez príbehy ľudí a bodov, ktoré ju tvoria. 

Panenská za storočia svojej existencie nasala a pestovala množstvo mestkých fenoménov, ale trhovisko medzi ne nikdy nepatrilo, ani vtedy, keď sa už trhy, kvôli praktickosti, posúvali z centra za hradby mesta.

Dobrý trh na Panenskej vznikol z inej ako obchodnej tradície. Doslova vyrástol z grassroots susedstva, z miestnej komunity. Jeho príbeh je veľmi úzko prepojený kaviarňou Next Apache, miestnou sociálnou inštitúciou, v ktorej sa už 15 rokov stretáva komunita štamgastov a je zásadným miestom pre formovanie susedských vzťahov a živú (kultúrnu, sociálnu) výmenu. Dobrý trh by nebol bez susedských grilovačiek, ktoré sa okolo roku 2008 začali organizovať vždy posledný júnový štvrtok pred prázdninami. Kľúčovou tu bola osoba Bena Pascoe, pôvodom Kanaďana a majiteľa Next Apache, ktorý túto tradíciu naštartoval. Ako sa zdá, v správnom čase na správnom mieste.

susedský piknik
Susedský piknik na Panenskej, 2016. Foto: Boris Németh

V roku 2016 jeden zo susedov na opekačky spomínal takto:
Bol to nádherný počin. Opekačky prebiehali na záhrade evanjelického kostola, čo je krásna trávnatá plocha. Vchádzalo sa tam cez kaviareň Next Apache. Prvý rok sme tam mali 300, predposledný ročník asi 800 ľudí. Bol to koncept susedskej opekačky, samozrejme sem chodili priatelia Panenskej, a cez našu nadáciu tam prišlo veľa našich kamarátov. Presahovalo to rámec ulice. Fungovalo to tak, že niečo sa zohnalo sponzorsky, no prispeli aj ľudia – veľa vecí priniesli, napiekli, jedlo sa rozdávalo zadarmo. Bol tam aj DJ a kapely, ľudia od starkých až po rodiny s deťmi. 

Prvý Dobrý trh sa uskutočnil pred desiatimi rokmi, v septembri 2011. Nadviazal na spomínané susedské stretnutia a pridal trhovú časť. Celé to začalo s dvadsiatimi stánkami a so skvelým načasovaním – pred desiatimi rokmi tento typ alternatívnych trhov neexistoval, online predaj ešte nefungoval, zato dynamicky rástol počet ľudí, mladých podnikateľov, ktorí sa venovali vlastnej malej produkcii, od koláčov po kozmetiku či víno. Všetky tieto synergie – otvorené a aktívne susedstvo, spoločenská situácia a samotný nápad trhu – stoja za úspešným príbehom podujatia, ktoré sa počas jednej dekády zmenilo na to, čomu sa dnes v marketingovom slovníku hovorí love brand.

dobrý trh 2019
Dobrý trh 2019. Foto: Marek Jančúch

Dobrý trh rástol a menil sa spolu s Panenskou. Kultúrna rozmanitosť ulice bola hodnota, ktorú Dobrý trh od začiatku reflektoval v tom, čo sa na ňom dalo vidieť, zažiť a zjesť. Množstvo ľudí spoznalo pozabudnutú štvrť okolo Panenskej vďaka Dobrému trhu, niektorí návštevníci/návštevníčky si miesto obľúbili a začali sa vracať počas celého roka. 

Neexistoval návod, ako zažiť Dobrý trh na Panenskej. Skúsenosť, ktorá mohla mať množstvo podôb: nechať sa uniesť tokom davu a nevybočiť z trasy, prejsť to celé zdola hore a naopak – schovať sa v jednej z kaviarní a v rozhovore s priateľmi zotrvať až do konca – brázdiť dvory, kam sa bežne nedostanete – postávať s pivom v ruke na rohu, pozorovať ľudí a len tak byť.

Až pohľad späť však dokáže vysvetliť obrovskú popularitu podujatia, ktoré vyrástlo z dvadsiatky stánkov na dvadsaťtisícový pouličný festival – Dobrý trh prišiel v momente, keď sa, viac ako číra ekonomická výmena, stal atraktívnym práve sociálny aspekt trhoviska. Podarilo sa mu uspokojovať silnejúcu potrebu byť spolu vo svete, ktorý v každom momente naberá na anonymite.

Prišiel/prišla som stretnúť známych bola najčastejšia odpoveď respondentov/respondentiek v mnohých dotazníkoch, prostredníctvom ktorých sme získavali spätnú väzbu k podujatiu. Nákupy alebo kultúrny program sa – trochu prekvapivo – ocitali až na druhom a ďalších miestach. Dobrý trh vo svojom jadre znamenal byť spolu, ale tak po svojom – neplánovane, na chvíľu, zato veľmi intenzívne.

Mágia (Dobrého) trhu spočívala v koncentrácii veľkej skupiny ľudí na jednom mieste a náhodnosti stretnutí, ktorá na tomto mieste „prebubláva“. Radosť, keď po dlhej dobe narazíte na známych bez toho, aby ste sa na stretnutí museli dohadovať. Jednoducho sa uvidíte a dáte si spolu pivo. 

dobrý trh
Dobrý trh na Panenskej, 2018. Foto: Marek Jančúch

Byť doma na ulici

Panenská a jej živá susedská komunita naše podujatie od počiatku definovala a tvarovala jeho rast. Po rokoch sa Dobrý trh usadil i na Jakubovom námestí a v Starej tržnici, pre organizačný tím a mnoho návštevníkov/návštevníčok však Panenská ostala najobľúbenejšou lokáciou. Náš vzťah k ulici sa budoval a utužoval cez dôverné poznanie každého rohu, každej jednej prevádzky či metra chodníka, na ktorý sme každoročne kriedou kreslili značky pre rozmiestnenie stánkov. Postupne sme rozvíjali vzťahy so susedmi, formovali sa kratšie alebo dlhodobé spolupráce, ktoré často presiahli samotné podujatie. Chceli sme ukázať potenciál, ktorý Panenská ukrýva za bránami domov, tie rozmanité priestory, ktoré spolutvoria jej jedinečnosť ako mestského priestoru. A s otváraním dvorov sa postupne otváral aj spôsob myslenia o meste samotnom: pre koho je a akým spôsobom ho chceme zažívať.

Jeden zo zážitkov, na ktoré rada spomínam, bola nečakaná návšteva u jednej zo susediek, pani Deborah. V septembri 2017 sme sa v jej byte ocitli vďaka rakúskemu umelcovi Oliverovi Hanglovi, ktorý na Panenskej v spolupráci s Dobrým trhom realizoval svoju „guerilla walk“. Bola to vlastne komentovaná prechádzka ulicou s nečakaným objavmi a zvratmi. Pani Deborah žije už roky sama a pozvala nás k sebe hore, celkom potešená, keď sa u nej vyrojila skupina mladých ľudí. Spolu s Elou Tolstovou sme si zaspievali Zvonky zvoňte a potajme si obzerali jej útulný, až rozprávkový byt: steny vytapetované textíliami a tapisériami v teplých farbách, množstvo malých sošiek a iných čarovných objektov. Válandu v obývačke okupovali dve mačky. Pani Deborah bola kedysi bábkoherečkou a prezradila nám, že na povale má ešte stále uloženú veľkú zbierku bábok. Samozrejme sme ich chceli vidieť. Nastala veľká akcia hľadania kľúča, potom pomalý skupinový výstup na povalu. A tam sme čakali, asi desiati, v napätí, tlačiac sa na úzkych schodoch, zatiaľ čo pani Deborah stála celkom hore, šibrinkovala kľúčom v zámke a po chvíli sa s bezradným výrazom otočila smerom k nám: Neviem, kam som dala ten kľúč, tento nepasuje, hovorí. A aj tak to bolo krásne, zaprášené bábky na povale ostali len v predstavách – u každého trochu inak. Vždy, keď kráčam večer Panenskou, zdvihnem hlavu a skontrolujem, či sa na vrchnom poschodí svieti. Je to môj malý rituál. Žlté obloky pani Deborah oproti tmavomodrej oblohe sú pre mňa jedným z dôležitých bodov na pocitovej mape Panenskej. 

Tu sme doma, hovorili sme si. Táto energia, ozajstnosť, bola cítiť zo samotného podujatia, zo spôsobu, ako vznikalo a prebiehalo. A takto sme sa vždy v septembri vracali na Panenskú a zažívali znova to isté, akurát, že zakaždým inak – každý jeden Dobrý trh bol pre nás novou „prípadovou štúdiou“. Pri pohľade zvonka sa môže zdať nemožné, že podujatie sa napriek svojim rozmerom stále plánovalo a realizovalo na veľmi osobnej úrovni. Naše úsilie sa zhmotnilo v podobe energie konkrétneho dňa, keď sa Dobrý trh udial. Verili sme, že to, čo Panenskej dávame, ten jeden septembrový deň presahuje. A nielen v tom zmysle, že niektoré prevádzky si v deň trhu, vďaka prílivu nových návštevníkov, dokázali zarobiť na celomesačný nájom – i keď tento dopad našich aktivít nás vždy nesmierne tešil. Oveľa dôležitejšie sa nám však zdalo, že tí, ktorí vďaka Dobrému trhu objavili svoju novú obľúbenú kaviareň, sa do štvrti začali vracať, až sa návšteva Panenskej stala obľúbeným rituálom.

Kto býva oproti?

Susedské grilovačky vlastne nikdy neskončili – po rokoch sa transformovali do piknikov Dobrého trhu. Tu sa začínalo s plánovaním veľkého podujatia – v neformálnej atmosfére sa debatovalo o tom, kto a ako sa chce zapojiť. Utužovali sa vzťahy so starými susedmi, oťukávali sme sa s novými.

Susedský piknik sa časom ukázal nielen ako dôležitý komunitný, ale i občiansky priestor, kde na seba vedeli naraziť zámery samosprávy a očakávania obyvateľov. Piknik v júni 2017 bol miestom, kde Staré Mesto predstavilo svoj zámer s revitalizáciou Panenskej ulice. Nespokojnosť susedov s predloženým plánom a zapojenie o. z. Punkt ako organizátora Dobrého trhu do mediácie naštartovalo debatu o tom, ako k procesu pristúpiť. Dlhý príbeh v jednej vete: Punkt sa vďaka svojej komunitnej angažovanosti v lokalite Panenskej a vďaka dôvere zo strany susedov stal lídrom participatívneho procesu. Výsledkom bola štúdia s názvom Aká je Panenská a okolie? (2018), ktorá sa následne stala podkladom na vytvorenie Manuálu verejných priestorov pre oblasť Panenskej a okolia – jedného z prvých tohto typu na Slovensku.

panenská
dobrý trh
Dobrý trh na Panenskej 2018. Foto: Marek Jančúch

Prepojenie susedstva dokonale zhmotnila obľúbená aktivita s názvom Vlajočková výzva, ktorú sme interne volali „analógový Facebook“. Bolo to jednoduché: jedinou podmienkou bolo, aby ste bývali na Panenskej alebo Podjavorinskej a mali aspoň jedno okno na prvom poschodí. Susedia sa mohli prihlásiť cez dotazník, a v deň pred Dobrým trhom sme spoločne vešali girlandy s farebnými vlajočkami, vyrobené metódou „upcyclingu“ zo starých dobrotrhových bannerov. Samozrejme, na to, aby ste ponad ulicu niečo dokázali zavesiť, ste sa potrebovali skontaktovať s tými, čo bývajú na druhej strane. A tu zapôsobila večná sila hry, metóda, ktorá funguje aj u dospelých: mnohí susedia sa zoznámili vďaka participácii na vlajočkovej výzdobe. Výsledok bol krásny, a to nielen vizuálne, ale aj príbehom na pozadí.

Spomínam si, ako sme v jeden večer zúfalo hľadali „protiokno“, kam by sme zavesili druhý koniec šnúry. Všimli sme si, že nám nad hlavami neónovo chladne svietila nejaká kancelária. Povedali sme si, že to skúsime a tak sme zazvonili, vybehli po schodoch na prvé poschodie a pred nami sa otvoril malý korporátny vesmír. V prázdnej kancelárii stál mladý muž, ktorý tu ťahal nočnú šichtu. Naša návšteva ho trochu zaskočila, ale bez zaváhania nám vlajočky pomohol zavesiť. Akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete.

Bolo to zvláštnejšie, ako sa dá spätne slovami opísať – a v hlave mi tento zážitok ostal ako metafora k synergii, ktorá počas podujatia na Panenskej vznikala. Najvýraznejšie spomienky, ktoré sa mi s Dobrým trhom spájajú, majú spoločný základ: sú o prepájaní rôznych svetov celkom jednoduchým, ale odzbrojujúcim spôsobom. Panenská by bez Dobrého trhu existovala, opačne by to však nefungovalo. A o tom to celé je: o hľadaní spoločného jazyka a rešpekte voči silnému príbehu, ktorý tvorí DNA tejto milovanej ulice. O túžbe pokračovať v ňom najlepšie, ako vieme.


20. DECEMBER 2021

Text: Katarína Poliačiková
Fotografie: Boris Németh a Marek Jančúch
Web: bratislavskerozky.sk

 


 

Hlavní partneri

                    

Budujeme partnerstvá

Európsky fond regionálneho rozvoja
www.skhu.eu
www.rdvegtc-spf.eu

„Obsah tejto stránky nemusí odzrkadľovať oficiálne stanovisko Európskej únie.“

Partneri

  nadacia vubimagine logoba logostare mestonc logo

Mediálni partneri

      fm logo