Bruselskí architekti zachraňujú z budov určených na demoláciu to, čo sa dá ešte použiť

Pavla Lényiová

• V Cirkulárnom meste kolujú zdroje, materiály, výrobky aj energia. Brownfieldy sa recyklujú na nové štvrte, autobusy jazdia na plyn z bioodpadu, starý nábytok končí v reuse centre. Výrobky sa udržiavajú čo najdlhšie v obehu, šetria sa prírodné zdroje, eliminujú emisie. V tejto rubrike v spolupráci s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky sledujeme tému cirkulárnych miest a ukazujeme, aké systémové zmeny potrebujeme zaviesť na Slovensku.

Na Slovensku sa v rámci Plánu obnovy minulý rok zaviedla reforma nakladania so stavebným odpadom. Jej súčasťou je povinná selektívna demolácia. Stavebný odpad alebo odstránené materiály treba triediť, aby sa dali zrecyklovať alebo opätovne použiť. Pri stavbách nad 300 metrov štvorcových zastavanej plochy je potrebné zabezpečiť, aby sa aspoň 70 % odpadu zrecyklovalo, opätovne použilo alebo inak zhodnotilo. 

Jednou z európskych krajín, ktorá je v selektívnej demolácii a recyklácii stavebného odpadu výrazne popredu, je Belgicko. Expertky a experti z bruselskej firmy Rotor Deconstruction však upozorňujú, že často sa podrtí a recykluje aj to, čo sa dá ešte opätovne použiť. Oni sami sú priekopníkmi demontáže a predaja second hand stavebných materiálov a komponentov a myslia si, že opätovné použitie treba podporiť aj inak ako len zavedením selektívnej demolácie. Rozprávali sme sa s Maartenom Gielenom, šéfom spoločnosti Rotor Deconstruction (Rotor DC).

V článku sa dozviete:

• Aké materiály sa komerčne oplatí zachraňovať
• Prečo sa ich firma dostala po čase do krízy
• Prečo selektívna demolácia nepodporuje dostatočne opätovné použitie
• Prečo im pomohlo, keď sa v Suezskom prieplave zasekla kontajnerová loď Ever Given
• Ako nakladajú so žulovou fasádou po demontovaní v Belgicku
• Ktoré predmety financujú väčšinu ich aktivít

Vo vašom príbehu je zaujímavý prerod, ako sa z architektov stanú tí, čo budovy rozoberajú. Pred vznikom Rotor Deconstruction ste s dvoma kolegami založili architektonické štúdio Rotor. Už vtedy ste sa zaujímali o second hand materiály. Prečo ste napokon v roku 2016 založili aj firmu, ktorá budovy rozoberá a second hand materiály predáva?

Naša analýza ukázala, že na trhu existuje pár dier. Pred desiatimi rokmi sa jednak väčšina predajcov zameriavala na rustikálne materiály poväčšine spred druhej svetovej vojny. Prírodný kameň, dub, mramor. Súčasnejšie materiály na second hand trhu neboli. Nanešťastie, a možno aj našťastie, budovy, ktoré sa búrajú v Bruseli, nie sú farmy zo 17. storočia alebo zámky, ale administratívne budovy či bytovky.

Ďalej, ostatné firmy fungovali neformálnym spôsobom a v malom rozsahu. V štýle „poznám chlapíka, ktorý má kamaráta, ktorý ide niečo búrať. Zavoláme mu, dohodneme sa a nebudú okolo toho papierovačky.“ Nebola to čierna ekonomika, všetky firmy na Opalise (platforme pre vyhľadávanie predajcov druhotných stavebných materiálov – pozn. aut.) normálne platia dane. Ale ak chcete pracovať na administratívnej výškovej budove, tak vám najprv pošlú štyridsaťstranovú zmluvu. Malé firmy na to nie sú zvyknuté.

Rotor DC bol našou odpoveďou na túto dieru, ktorá bola na trhu, keďže sme v urbánnom prostredí, špecializujeme sa na súčasné stavebné materiály, zameriavame sa na väčšie projekty a vieme si poradiť s byrokraciou a právnymi nárokmi, ktoré sa s tým spájajú.

Na začiatku ste dekonštrukčné práce núkali zadarmo a zarábali ste až na predaji demontovaných materiálov a komponentov. Mali ste výnimočné šťastie, keď ste sa dostali k luxusným budovám s dverovými guľami v hodnote 1000 eur za kus a podobne. Neskôr už takéto lukratívne zákazky neboli. Prehodnotili ste biznis model na finančne udržateľný?

Zmenili sa dve veci. Po prvé, ako ste správne povedali, precenili sme množstvo materiálu, ktoré sa dá so ziskom zachrániť zo staveniska, lebo naše prvé budovy boli úplne výnimočné. Mramorové podlahy a bronzové kľučky ste mohli demontovať zadarmo, niekedy dokonca za ne ešte zaplatiť.

Čo to boli za budovy?

Sídla bánk alebo napríklad budova pri severnej vlakovej stanici. Vo vstupnej hale bol dekoratívny strop z Corten ocele a šesť tisíc štvorcových metrov dlaždíc z kararského mramoru. A to bola pritom verejná budova, ale v sedemdesiatych rokoch sa občas takto stavalo. Všimli sme si, že v každej budove sú jeden či dva materiály, pri ktorých nechápete, ako je možné, že do tejto konkrétnej veci investovali toľko peňazí. Niekedy to je nejaké svietidlo v kaviarni, inokedy ste v generickej administratíve, ale pozeráte na kľučky a uvedomíte si, že sú od luxusnej dánskej značky. Otázkou je, či je to dosť na to, aby sa oplatilo poslať tam tím.

Takýto tím je drahý?

 My nie sme demolačná firma a je ťažké pýtať si od majiteľov peniaze za demontáž, ak neberieme všetko. Ak si vypýtate 1000 eur za demontovanie dverí, klientka alebo klient povie, že chce radšej zaplatiť svojmu hlavnému dodávateľovi demolačných prác. Rokovanie s nami je pre nich príliš detailné. Preto sa teraz snažíme byť skôr partnermi dodávateľov demolácie. Oni sa sústredia na „vyťaženie“ materiálov a my pracujeme na tom, aby sa ďalej využili. Niekedy ich stačí roztriediť, odstrániť maltu či farbu. Spravíme všetko potrebné, aby sa to dalo ďalej ponúknuť zákazníčkam a zákazníkom. Na niektoré materiály dávame aj záruku.

Čítať ďalej

Nebúrať, opatrne rozobrať a zrecyklovať. Ako funguje v praxi selektívna demolácia budov?

Tieto služby už neponúkate demolačným firmám zadarmo?

Teraz máme iný model. Predstavte si žulovú fasádu. Dodávateľ nemôže len objednať žeriav a zbúrať ju. Musí postaviť lešenie a ručne to rozobrať jeden panel po druhom. Takže my nemusíme platiť tím, ktorí to demontuje, demolačná firma by to spravila tak či tak. My len dodávateľovi demolačných prác zaplatíme za to, že tie panely nedá do kontajnera, ale na paletu a že s nimi narába o trochu viac opatrne.

Čo by sa stalo s tou žulou, ak by ste tam neboli vy, ale len demolačná firma.

Veci sa teraz rýchlo menia. Ešte tri roky dozadu by to určite podrvili. V lepšom prípade by sa to využilo ako agregát, v horšom ako zásyp pri uzatváraní skládky.

Aké materiály a komponenty sa finančne oplatí z budov pred demoláciou zachraňovať?

Hľadáme materiály s vysokou hodnotou a nízkym rizikom. To je svätý grál nášho sektoru. Ak vezmete oceľovú kľučku, cena za tonu bude 10 až 20 000 eur, lebo má veľkú pridanú hodnotu. Keď to porovnáte s oceľovým nosníkom, ten by stál 1000 až 2000 eur za tonu. Keď má nosník chybu, môže to spôsobiť obrovský problém. Celá budova môže byť kvôli tomu zbúraná, aby sa to opravilo. Ak sa pokazí kľučka, v najhoršom prípade ste uväznení v miestnosti na jeden deň. Čiže na jednej strane sú dokončovacie materiály, ktoré majú vysokú pridanú hodnotu a nízke riziko, na druhej strane konštrukčné prvky, ktoré majú nízku pridanú hodnotu a vysoké riziko.

Aké materiály zvyčajne z budov beriete?

Svietidlá. Tie majú vysokú hodnotu v pomere k úsiliu, ktoré treba na ich demontovanie vynaložiť. V skutočnosti financujú väčšinu našich iných aktivít. Potom hardvér, ako napríklad kľučky. Dvere z masívneho dreva, dlaždice. Investovali sme dosť do vybavenia na odstránenie malty z dlaždíc. Sanita je komplikovaná, lebo je to veľmi technický produkt a neviem, či to robíme dobre a skôr či neskôr to budeme musieť prehodnotiť. Rôzne dekoratívne prvky, ako napríklad ten strop z ocele Corten. Taktiež kupujeme a predávame prebytky – ak napríklad dodávateľ nakúpil 10 000 dlaždíc, ale použil len tisíc, lebo si klientka alebo klient rozmyslel farbu. Toto nie je celkom o opätovnom použití, ale pomáha nám to byť aspoň na nule.

A samozrejme nábytok, čo nie je stavebný materiál. Je ale pre nás zaujímavé mať produkt, ktorý cirkuluje rýchlo. Ak prídete do nášho obchodu a chcete kúpiť lampu, viete sa rozhodnúť hneď. Ak chcete použiť naše dlaždice vo svojej kúpeľni, potrebujete na rozhodnutie asi týždeň. Ak chcete použiť materiál na fasádu, potrebujete povolenie a to potrvá rok. O nábytku sa viete rozhodnúť najrýchlejšie. Takže nábytok u nás zostáva mesiac. Dlaždice šesť mesiacov. Iné materiály skladujeme roky. Nechceme predávať nábytok donekonečna, ale teraz to pomáha firme fungovať.

Pomohol vám enormný nárast cien primárnych stavebných materiálov?

Áno aj nie. Ešte viac než nárast cien nám pomohla svetová kríza v logistike. Keď v roku 2021 kontajnerová loď blokovala Suezský kanál a svetovú vodnú prepravu, pre odvetvie druhotných stavebných materiálov to bolo skvelé. Zrazu sa osem mesiacov čakalo na hliníkové okná. Second hand okná boli už tu, takže veľa dodávateľov siahlo po nich, aby zákazku dokončili načas. To, že sme mali materiály fyzicky u nás na sklade, nám veľmi pomohlo.

Vzrastajúce ceny materiálov mali tiež nejaký vplyv, ale v Belgicku je automatická indexácia platov, takže náklady na platy takisto vzrástli o desať percent. To je pre nás fakt veľa peňazí. Mzdy tvoria 60 % našich nákladov, takže sme to museli priamo premietnuť do cien materiálov v našom obchode.

Existuje veľa prekážok, ktoré architektonické firmy odrádzajú od toho, aby pri navrhovaní využívali second hand materiály. Nemusia byť k dispozícii v potrebnom množstve, v rovnomernej kvalite, môže byť problém s bezpečnosťou. Čo robíte pre to, aby ste ako Rotor DC prekonali tieto bariéry a spravili pre klientky a klientov opätovné použitie jednoduchším?

Existujú tri hlavné argumenty pre klientky a klientov. Tieto materiály môžu byť lacnejšie, môžu byť environmentálne prijateľnejšie, alebo majú čaro, lebo napríklad pochádzajú z historickej budovy.

Ak mám byť úprimný, klientka alebo klient s veľkým projektom nie je pre nás až taký zaujímavý. Rozhodnutia trvajú dlho, počas toho musíme materiály držať a je ťažké dostať zaplatené za to, že ich majú rezervované. Druhá vec, chcú nakupovať za nižšie ceny, než za čo to vieme predať. Dodávateľ očakáva zľavu 30-40 %, lenže to je naša marža, takže na to nemáme priestor.

Čítať ďalej

Ostrava ukazuje, že prázdne budovy možno využívať aj kreatívne

Čo by sa dalo spraviť pre to, aby sa dalo opätovné použitie uplatniť do väčších budov? 

Potrebovali by sme mať pokryté riziko. Ak by niekto povedal, že o dva roky bude potrebovať 20 tisíc metrov štvorcových dlaždíc a nezáleží na farbe, len na rozmere a hrúbke a dal by nám na to vopred polovicu sumy, aby sme začali na tom robiť, nebol by to problém. Väčšinou je to naopak. Rozhodovanie trvá dlho a potom chcú materiály čím skôr.

Veľa práce mojich kolegýň a kolegov v architektonickom a konzultačnom štúdiu Rotor spočíva v tom, aby pomohli nastaviť podmienky v projekte tak, aby opätovné použitie vo veľkých projektoch možné bolo.

Keď spolupracuje Rotor s inými architektonickými firmami, tak je to o pomoci s dizajnom, aby bol cirkulárny a aby sa využili second hand materiály?

Áno, ale to je tá zábavná časť, ktorá tvorí asi 5 % práce. Pozrite sa na tieto pekné tehly, toto by ste s nimi mohli spraviť. Ale potom príde otázka, že dodávateľ potrebuje dostať na ne desaťročnú záruku, ako to môžeme spraviť? Alebo je to verejné obstarávanie? Potom to treba v zadaní opísať abstraktne a neušiť na mieru jednému dodávateľovi, ale treba nájsť aspoň troch možných dodávateľov. Do veľkej miery je to nudná práca, ktorá negeneruje fotky na Instagram. Povedal by som, že Rotor, ktorý robil dočasné pavilóny a „fancy“ výstavy, to je Rotor spred desiatich rokov. Skutočná práca, ktorú teraz moje kolegyne a kolegovia robia, je vymyslieť, ako to do pekla spravíme (smiech). Vždy máme pár ľudí na stáži. Vysvetľujeme im, že podstatná časť toho, čo robíme, spočíva v spočítaní, koľko radiátorov je v budove a či sú rovnakej farby.

Podľa európskej Rámcovej smernice o odpade mali členské štáty zaviesť do národnej legislatívy povinnú selektívnu demoláciu a recyklovať aspoň 70 % stavebného a demolačného odpadu. Slovensko tak spravilo minulý rok, reforma bola súčasťou Plánu obnovy a odolnosti. Dá sa podľa vás aj cez opätovné použitie dosiahnuť nejaké štatisticky významné percento, ktoré prispeje k splneniu cieľov pre zhodnotenie týchto odpadov?

Vo Flámsku je triedenie povinné už 15-20 rokov. Recykluje sa vysoko nad 90 % stavebného odpadu a odpadu z demolácií odpadu. Je to o drvení inertných materiálov. Skládkovať drevo je zakázané, tak sa všetko drevo zhodnocuje energeticky, alebo sa podrtí do drevotriesky. Oceľ je veľmi výhodná na recykláciu. A týmto u nás pokryjete tých 90 %. Ale hovoríme o využití, ktoré vytvára malú pridanú hodnotu a málo nových pracovných miest.

Problém je, že opätovné použitie je oproti recyklácii zložité, lebo to zaberá čas, veci sú špecifické a treba zistiť, či by po niečom bol dopyt. Ak si má dodávateľ demolačných prác vybrať niečo, čo je oproti recyklácii komplikovanejšie, je potrebný extra stimul nad rámec recyklačnej legislatívy.

Aké systémové zmeny teda môžu pomôcť?

Jeden z problémov pri tvorbe reuse legislatívy je, že to je veľmi krehký podnikateľský ekosystém. Keby ste zrazu spravili opätovné použitie povinným, vzrástol by objem, na ktorý naša krajina nemá skladovacie ani spracovateľské kapacity.

Najzaujímavejšie legislatívne iniciatívy umožňujú postupné škálovanie. Napríklad v Portlande v USA zaviedli povinnú dekonštrukciu rodinných domov. Začali najprv s povinnou dekonštrukciou starších domov, postavených napríklad do roku 1920. Keď toto odvetvie dokázalo, že si vie poradiť s týmto objemom, pridali mladšie budovy, postavené napríklad do roku 1940, a tak postupne zvyšovali rozsah. Portland je špecifický príklad. Staršie domy sú z borovicového dreva a majú trámové nosné konštrukcie. V zásade môžete opätovne použiť 100 % dreva.

V Portlande sú tucty firiem, ktoré sa špecializujú v dekonštrukcii týchto domov, lebo tam je stabilný dopyt. Keď chcete stimulovať nejaký sektor, musíte vytvoriť dlhodobú perspektívu, ktorá motivuje ľudí sa na niečo špecializovať.

Máte nejaké ďalšie príklady systémovej podpory opätovného použitia?

Vo Francúzsku teraz zaviedli pre novú výstavbu uhlíkový rozpočet na meter štvorcový. Na budovu máte stanovený maximálny objem emisií, ktoré môžete emitovať využitím materiálov. 

V prvej fáze považujú v legislatíve emisnú stopu druhotných materiálov za nulovú. Takže, ak sa rozhodnete pre opätovné použitie, nemusíte prejsť celým administratívnym procesom analýzy životného cyklu. Nemíňa vám to z uhlíkového rozpočtu. Každý hľadá spôsob, ako si znížiť emisie na meter štvorcový a opätovné použitie je potom samozrejmý krok.

Viete uviesť aj nejaký príklad legislatívy alebo systémového opatrenia z Belgicka? 

V Bruseli sme mali veľa iniciatív, ktoré by sme mohli označiť ako vzorové aktivity verejných obstarávateľov. Napríklad vývoj nástrojov pre zodpovednejší manažment demolačných prác. Ďalším príkladom je, že časť peňazí, ktoré by tak či tak boli použité na podporu výskumu a vývoja pre firmy, bola vyčlenená pre cirkulárnu ekonomiku. Takže tradičné firmy to pobáda posunúť sa smerom k cirkulárnemu business modelu. Umožnilo nám to financovať veľa výskumu a vývoja v posledných rokoch.

Téma emisií spojených so stavebnými materiálmi sa len pomaly stáva súčasťou uvažovania o udržateľnosti vo výstavbe. Dlho sa hľadelo len na energetickú náročnosť budov. Zaujímavé je, že vy ste o cirkularite v stavebníctve hovorili dávno predtým, než sa to ako tak dostalo do mainstreamovej debaty. Čo vás inšpirovalo premýšľať mimo vtedy zabehnutých koľají?

Som jeden z troch pôvodných zakladateľov firmy a môžem odpovedať za seba. Veľa teoretizovania ohľadne materiálov prišlo až neskôr. Ale ide o určitú formu radosti, ktorú zažijete, keď vidíte správny objekt na správnom mieste. Ako keď idete na blší trh, kúpite starú hračku a dáte ju svojej neteri a ona je šťastná. Vezmete vec z kontextu, v ktorom nie je docenená a presuniete je niekam, kde bude mať hodnotu.

Polovicu našich klientok a klientov nepoznáme. Niekedy idem do baru v Bruseli a na toaletách si všimnem dlaždice zo severnej vlakovej stanice. Pred siedmimi rokmi som kľačal na kolenách a rozoberal ich a teraz sú tu. Chápete ten pocit zadosťučinenia?