Nebúrať, opatrne rozobrať a zrecyklovať. Ako funguje v praxi selektívna demolácia budov?

Pavla Lényiová

• V Cirkulárnom meste kolujú zdroje, materiály, výrobky aj energia. Brownfieldy sa recyklujú na nové štvrte, autobusy jazdia na plyn z bioodpadu, starý nábytok končí v reuse centre. Výrobky sa udržiavajú čo najdlhšie v obehu, šetria sa prírodné zdroje, eliminujú emisie. V tejto rubrike v spolupráci s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky sledujeme tému cirkulárnych miest a ukazujeme, aké systémové zmeny potrebujeme zaviesť na Slovensku.

Do našej legislatívy sa transponovala minulý rok ako súčasť reformy nakladania so stavebným odpadom. Tá bola jednou z podmienok na uvoľnenie financií na investície z nášho Plánu obnovy a odolnosti. Tieto plány v členských štátoch predstavujú balíky reforiem a investícií zo zdrojov EÚ nad rámec eurofondov. Majú pomôcť napraviť škody spôsobené pandémiou koronavírusu, oslobodiť sa od závislosti od ruských fosílnych palív a stimulovať zelenú transformáciu hospodárstva. 

Selektívnu demoláciu zaviedli o niečo skôr, už v roku 2021 aj naši českí susedia. Prinášame príklad prebiehajúcej dekonštrukcie pražskej administratívnej budovy Merkuria zo 70. rokov 20. storočia, ktorú realizuje spoločnosť Skanska. Developer, ktorý je členom Českého cirkulárneho hotspotu, chce na mieste postaviť novú budovu, celý projekt profilovať ako cirkulárny a uzatvárať materiálové cykly. Teda čo najviac starých materiálov využiť v novostavbe, alebo pre ne nájsť využitie inde. Ide o pomerne výnimočne dôslednú selektívnu demoláciu, na tomto príklade preto dobre vidieť výzvy s ňou spojené. 

Pri zavádzaní reformy na Slovensku naše ministerstvo životného prostredia avizovalo, že náklady na odstránenie stavebných odpadov sa takto firmám znížia desaťnásobne oproti skládkovaniu. V prípade Merkurie sa ale o šetrení hovoriť nedá, české poplatky za skládkovanie sú pritom porovnateľné. Zapojené firmy sa zhodujú, že selektívna demolácia je drahá a trvá dlho, ale z pohľadu ochrany životného prostredia dáva zmysel.

Príbeh Merkurie tiež ukazuje, že trh motivuje developerov zatiaľ skôr k výstavbe nových high-tech budov, než k zachovaniu a rekonštrukcii tých starých.

Legislatíva ich netlačí

Spomínanú budovu dostavali v roku 1971 pre podnik zahraničného obchodu Merkuria a Československú obchodnú komoru. Odstránenie tejto brutalistickej budovy nie je vnímané v Českej republike tak kontroverzne, ako napríklad kauza búrania Istropolisu v Bratislave. Merkuria nie je vyslovene ikonickou stavbou. Hoci je na mieste otázka, či sa z budovy nedalo zachovať viac. Nie pre ochranu kultúrneho dedičstva, ale klímy, no k tomu sa ešte dostaneme.

Čítať ďalej

Bruselskí architekti zachraňujú z budov určených na demoláciu to, čo sa dá ešte použiť

Podľa developera má budova nevyhovujúce dispozičné usporiadanie a technický stav. Sú v nej použité škodlivé materiály ako azbest. Aby ho odstránili zo strechy, budú musieť vystaviť nosnú konštrukciu, ktorá už teraz nie je v dobrom stave, počasiu. Povedie to k jej ďalšej degradácii, vysvetľuje developer. Aby vedel dostáť legislatívnym požiadavkám a stavebným normám, ako aj nárokom nájomcov, na ktorých cieli, rozhodol sa budovu radšej rozobrať, postaviť novú a čo najviac pôvodných materiálov pri tom znovu využiť alebo zrecyklovať. A to aj priamo v novej budove. Na pomoc si prizvali aj firmu Cyrkl, ktorá prevádzkuje elektronické trhovisko s druhotnými materiálmi.

Na Slovensku musí stavebník pri väčších stavbách splniť aj určité ciele recyklácie stavebného odpadu, v Česku to legislatíva nekáže. V prípade Merkurie si však developer dal dobrovoľne za cieľ, že zrecykluje alebo opätovne využije 39 zo 44 materiálových tokov. Teda rôznych druhov materiálov či odpadu, vrátane nebezpečných, ktoré v budove identifikovali. V prepočte na hmotnosť odpadu by to mohlo byť odhadom vyše 90 %, pričom väčšinu z tejto hmotnosti bude tvoriť betón.

Byrokracia okolo darovania

Selektívna demolácia je naplánovaná na rok a pol, dve tretiny už majú za sebou. Všetko vybavenie, inštalácie či izolácie zvnútra, ako aj väčšinu nebezpečného azbestu už odstránili a začínajú pracovať na rozoberaní fasády, na čo nadviažu strechou a samotnou demoláciou skeletu. Hoci majú predbežné percentuálne odhady, koľko sa dá zrecyklovať či použiť znova, zverejnia až finálne dáta po úplnom rozobratí budovy.

Najprv sa snažili predať alebo darovať všetko zariadenie, ktoré nie je odpadom a dá sa priamo znova využiť. Napríklad kuchynky skončili v dome pre utečencov, ktorý developer rekonštruoval. Požiarne hadice šli dobrovoľným hasičom. Časť zábradlia darovali poľovníkom na ohradenie zveri. Časť sanity, kobercov či nábytku si vzalo združenie art re use, ktoré prevádzkuje sklad opakovane použiteľného umeleckého materiálu a sprostredkúva rôzne second hand vybavenie umelcom či neziskovkám.

Developer nemohol len tak otvoriť budovu záujemcom, aby si brali, čo chcú za dobrovoľný príspevok. Všetko muselo byť pokryté zmluvami či faktúrami kvôli následnému odvedeniu dane či odpisu majetku z firemného účtovníctva. Napríklad zbaviť sa dverí vyžadovalo istú dávku byrokracie.

Darovanie niečo stojí

Keď venovali sto z vyše päťsto dverí Fakultnej nemocnici Bulovka, museli odviesť darovaciu daň. Pre záujemcov o kúpu organizovali prehliadky. „S každým tým človekom sme museli zostať, kým si vyberie dvere, upraviť kúpnu zmluvu, podpísať ju aj vtedy, ak nakoniec dohromady zaplatil 300 Kč,“ vysvetľuje jeden z manažérov projektu zo Skanska Kryštof Kratochvíl.

Podľa neho by pomohlo, ak by mohli odovzdať väčšie množstvo vnútorného zariadenia jednému partnerovi, ktorý by už nakladal s koncovými odberateľmi, vrátane individuálnych záujemcov. Zároveň však dodáva, že ide skôr o zbožné prianie. Ako ukazujú skúsenosti zo zahraničia, vďaka dekonštrukcii namiesto demolácie môže vzniknúť sektor firiem, ktoré sa špecializujú na rozoberanie a opätovné použitie stavebných materiálov. V Českej republike sa však trh či neziskovky v oblasti opätovného použitia ešte len rozbiehajú a veľkí odberatelia neexistujú.

Sadrokartón takmer nikto nechce

Skúšali demontovať aj obklady, ale nevedeli to spraviť bez poškodenia. Nevyužijú sa teda opätovne v pôvodnej forme, ale skončia podrvené ako prímes v recyklovanom betóne. Taktiež betón z pôvodnej budovy by sa mal po spracovaní využiť v tej novej, prípadne v iných stavbách developera.

Čo sa týka ostatných materiálov, najľahšie bolo nájsť odberateľa na kovy, ktoré sa ľahko recyklujú, a tiež drevo. Najväčšie starosti im robil sadrokartón. „Keď ho odstrojíte, nečaká naň päť firiem. Musíte ich prehovárať, platiť za testovanie vzoriek, aby si vôbec niekto niečo vzal,“ hovorí manažérka pre udržateľnosť komerčných projektov Skanska Eva Nykodymová. V hre bola recyklačná linka na Slovensku, tá však ešte nie je postavená a developer potreboval materiál odovzdať už skôr.

Najjednoduchšie a najlacnejšie by podľa Martiny Škvorovej z Cyrkl bolo použiť ho pri zavážaní jám po ťažbe uránovej rudy pri obci Mydlovary. Papierovo sa aj to považuje za zhodnotenie, ale podľa oboch firiem nejde o skutočne cirkulárne riešenie. Nakoniec ho možno využijú cementárne pri výrobe cementu, v závislosti od výsledku materiálových testov.

Developer napokon našiel odberateľov pre väčšinu materiálov. Všetci pôsobia v Českej republike. Len sklá z vnútorných priečok fasády, obvodového plášťa a okien povezie do Nemecka, neďaleko hranice s Českom. Len časť materiálov skončí na skládke. Na energetické zhodnotenie ich nepošlú, keďže pražská spaľovňa uprednostňuje komunálny odpad a voziť ich do plzenskej by bolo neekonomické.

Výsledné produkty recyklácie chcú využiť v novej budove. Okrem betónu aktuálne rokujú aj o spracovaní plastových rúr, dreva či káblov tak, aby sa mohli uplatniť v novostavbe. Niektoré prvky zo starej budovy chcú repasovať a následne využiť hoci aj na iný účel, napríklad plošiny na čistenie okien.

Ponaučenia z procesu

Preddemolačný audit, ktorý robila pre developerskú spoločnosť externá firma, pôvodne na skládku posielal podstatne viac materiálov. Realita bola pozitívnejšia, aj vďaka zaangažovaniu Cyrkl. Podľa developera vďaka tejto spoločnosti našli odberateľov na 73 % odpadových tokov, predovšetkým z oblasti stavebných materiálov.

Podľa oboch firiem bolo kľúčové pozvať potenciálnych odberateľov najprv do budovy, aby si materiály pozreli a povedali, aké majú požiadavky. „Potrebujú, aby sa to určitým spôsobom rozobralo a skladovalo. Inak môže dôjsť k poškodeniu a oni to už potom nevedia spracovať,“ radí Martina Škvorová z Cyrkl. „Ide aj o to, aby sa tam neprimiešali nežiaduce zložky, alebo aby sa to vytriedilo dostatočne,“ dopĺňa ju Eva Nykodymová. Zároveň je dobré nájsť viacero alternatívnych recyklátorov, lebo vždy nakoniec niekto z nich odstúpi.

Kto sa chce skládkovaniu vyhnúť, recykláciu musí občas aj hradiť. Ale nie za samotný odber, ako vysvetľuje Eva Nykodymová: „Povedia napríklad, že by si ho aj vzali, ale budova je stará a nevedia, čo presne je vo vnútri. Takže sme museli robiť laboratórne testy.“ Okrem toho často platili aj za dopravu. Kryštof Kratochvíl dopĺňa príklad minerálnej vlny. Odberateľ bol ochotný si ju vziať, ak zaplatia za jej rozomletie, aby sa potom mohla použiť ako fúkaná vata. Uhradili to, hoci to stálo o niečo viac než skládkovanie.

Celkovo im chýbali na trhu odberatelia druhotných materiálov. Navyše nové materiály sú stále lacnejšie. Podľa Kratochvíla firmy počítajú s tým, že tie druhotné raz budú povinné alebo výhodnejšie, ale dnes v mnohých prípadoch ešte technológia recyklácie nie je zabehnutá: „Hovoria nám, že si to chcú vyskúšať, ale len v malom množstve. Je to pre nich nevýhodné, musíme ich prehovárať a preplácať im náklady.“

Naopak, ako vysvetľuje Martina Škvorová z Cyrkl, pre skúsených recyklátorov je efektívne vziať veľké objemy. Pri PVC potrubiach narazili na problém, že vytipovanému odberateľovi sa pre dané množstvo ani neoplatilo unúvať. Nakoniec však našli iného.

Dekonštruovať sa ešte len učíme

Podľa manažérov z developerskej spoločnosti chýbajú nielen recyklátori, ale aj dekonštrukčné firmy. Napokon, doteraz sa skôr demolovalo. Dodávateľa, ktorý vnútri rozoberá izolácie, potrubia a podobné materiály, si pochvaľujú, ale on tiež naberá skúsenosti priebežne.

Dokumentáciu k novým budovám vedie developer už v digitálnom modeli BIM aj preto, aby raz bol prehľad, kde sú aké materiály použité. Je to veľký rozdiel oproti informáciám, ktoré majú k dispozícii o Merkurii. „Niečo máte na papieri, niečo skôr na servítkach,“ poznamenáva Kryštof Kratochvíl. Napríklad len zistiť, z čoho sa skladá fasáda a ako ju rozobrať, je zložité.

Najali si firmu, ktorá ju odhadla na boletický panel, teda systém opláštenia, ktorý sa vyrábal v Boleticiach nad Labem. Lenže počas prác sa ukázalo, že ide o iný materiál z Talianska. „Tým pádom všetky technologické postupy, ako rozoberať takýto komponent, sú úplne nanič a musíte začať odznova,“ dodáva Kratochvíl.

Je to určite drahšie a časovo náročnejšie ako klasická demolácia a skládkovanie, hodnotí na záver manažérka pre udržateľnosť komerčných projektov Eva Nykodymová.

Čítať ďalej

Žiť ekologicky znamená stavať v meste

Musí sa zbúrať?

Táto legislatíva nerieši dostatočne ani to, či sa vôbec konkrétna budova naozaj zbúrať musí. Hovorí skôr o tom, ako treba naložiť s odpadom, keď už vznikne. Avšak spomínaná otázka je podstatná.

Za zelené sa dlho považovali tie budovy, ktoré sú energeticky úsporné. Vďaka technologickému pokroku aj dekarbonizácii energetiky vieme dnes prevádzkové emisie znižovať a do pozornosti sa dostávajú už aj zabudované emisie. Tie sa spájajú s ťažbou, transportom a výrobou materiálov a so stavebnými procesmi počas celej životnosti stavby. Väčšina z nich vzniká pri výrobe cementu a ocele. Použitie šetrnejších materiálov, ale aj zachovanie čo najviac z budovy je jednou z ciest, ako zabudované emisie ušetriť.

V prípade Merkurie ide o budovu, kde ešte donedávna sídlili nájomcovia. Developer sa však predsa len rozhodol ju odstrániť preto, že nespĺňa súčasné požiadavky trhu na administratívnu budovu, nosná konštrukcia nie je v dobrom stave a nová budova bude mať úspornejšiu prevádzku, než by mala zrekonštruovaná.

Odborníčka na cirkulárne stavebníctvo Karolína Barič vyjadruje poľutovanie nad tým, že sa budova namiesto demolácie aspoň sčasti nezrekonštruovala. Barič je spoluzakladateľkou architektonického štúdia ZERO Architecture a organizácie Rethink Architecture, ktorá propaguje cirkulárny prístup a udržateľnosť v architektúre. Rekonštrukcia podľa nej vo všeobecnosti nezapadá do biznis modelu mnohých developerov: „Väčšinou vynikajú v stavaní nových budov a rekonštrukcie sú pre nich príliš neisté a riskantné. Vtedy sa až za jazdy ukážu niektoré veci, ktoré môžu mať vplyv aj na cenu,“ myslí si Barič. 

Zachovaniu budov podľa nej nenahrávajú ani rôzne certifikácie. Skanska sa usiluje o certifikát udržateľnosti LEED a certifikát kvality vnútorného prostredia WELL, na ktorých záleží aj ich potenciálnym nájomcom. LEED síce umožňuje získať body za zachovanie budovy alebo jej časti, avšak ide len o jednu z mnohých požiadaviek certifikácie. Rozhodujúci je finálny súčet bodov, a tak si developer môže dovoliť pár bodov stratiť a vyvážiť to ziskom v ostatných hodnotených oblastiach. Získať WELL je veľmi náročné a podľa nej je celkovo ľahšie splniť náročné certifikačné kritériá, ak sa budova stavia nanovo. A to zvlášť vtedy, ak cieľom developera sú tie najvyššie úrovne certifikácie ako WELL Platinum či LEED Platinum, hodnotí Barič, ktorá je akreditovanou špecialistkou pre LEED, WELL a BREEAM.

Tieto systémy podľa nej tak celkovo môžu viesť skôr k tomu, že vznikajú nové budovy plné technologických inovácií, než že by sa tie pôvodné citlivo rekonštruovali. 

Eva Nykodymová argumentuje, že prioritu má znižovanie uhlíkovej stopy prevádzky. Stavia na tom aj LEED, čo neladí s neefektívnym dizajnom pôvodnej budovy Merkurie. „Ak spravíte maximálne šetrnú demoláciu, postavíte udržateľne nový objekt, tak to určite dáva zmysel vzhľadom na fungovanie budovy v nasledujúcich päťdesiatich rokoch, ktoré majú najväčší podiel na uhlíkovej stope projektu.“ 

Napriek tejto polemike Karolína Barič hovorí, že v prípade selektívnej demolácie Merkurie je prístup developera unikátny a snahou o recykláciu a využitie materiálov posúva podľa nej developer trh dopredu.

Ako je to na Slovensku?

Kým selektívna demolácia je povinná v Česku aj na Slovensku, u nás platí povinnosť navyše. Pri stavbách nad 300 m² zastavanej plochy je potrebné 70 % stavebného odpadu a odpadu z demolácie zhodnotiť alebo zrecyklovať. Takto sa vlastne zosobnila zodpovednosť za plnenie cieľa, ktorý krajine vyplýval z európskej legislatívy už dlhšie. Súčasťou reformy bolo aj zvyšovanie poplatkov za skládkovanie tohto odpadu. Pri odpadoch ako je betón, tehly, škridly, keramika a obklady či asfaltové zmesi majú však v Českej republike zákonnú sadzbu poplatku o niečo vyššiu a v najbližších rokoch sa bude ešte ďalej zvyšovať.

„Slovenská reforma priniesla mierny nárast ponúk druhotných stavebných materiálov na online odpadovom trhovisku,“ hovorí Denis Bede zo slovenskej vetvy Cyrkl. Čakali, že pre tlak legislatívy sa na nich aj na Slovensku začne obracať viac stavebníkov podobne, ako to urobila Skanska. Zatiaľ sa tak nestalo.

Prípad Merkurie je špecifický snahou opätovne využiť a recyklovať materiály aj za cenu toho, že to nebude ekonomicky výhodné. Samotný cieľ z európskej legislatívy zhodnotiť 70 % stavebného a demolačného odpadu však do takejto dôslednosti nenúti. „Najväčšiu frakciu z toho tvoria betóny. Takže keď sa podrví betón, väčšina krajín túto podmienku plní,“ vysvetľuje Vojtěch Pilnáček z českého Cyrkl.