Erik Šille, maliar a aktívny cyklista, si fotí policajtov, parkujúcich na cykloceste: Rád by som z toho urobil pexeso

Pavla Lényiová

Je známy tým, že cez mnohovrstevnaté vizuálne odkazy reflektuje na pálčivé spoločenské témy. Hoci v jeho dielach nájdete postavičky ako Hello Kitty či Sponge Bob, nejde o veselé obrázky, skôr z nich mrazí. 

Oveľa idylickejšie fotky z cyklovýletov zdieľa na instagramovom profile eriks.cycling.stories. Je totiž vášnivým cyklistom. V roku 2015 si kúpil prvý bicykel, aby skúsil, či ho to chytí. Prepadol tomu a bicykel využíva aj ako dopravný prostriedok pre pohyb po meste. 

Rozprávali sme sa, čo robí pre to, aby na bratislavských cestách prežil, prečo si fotí mestských policajtov parkujúcich na cyklopruhoch a ako jeho vášeň pre cyklistiku ovplyvňuje jeho tvorbu.

Rok po tom, čo ste začali s cyklistikou, vás dvakrát zrazilo v Bratislave auto. Šoférky vám nedali prednosť. Mnohí ľudia nejazdia po hlavnom meste na bicykli, pretože sa presne tohto boja. Čím to je, že vás to neodradilo a bicyklujete ďalej?

Priznám sa, že na chvíľku aj odradilo. To prvé zranenie bolo natoľko zložité, že mi neumožnilo dojazdiť športovú sezónu.

Ale nemám trpezlivosť na dopravné zápchy a som príliš lenivý sedieť v aute. Presun autom ma nebaví a už vonkoncom nie hľadanie parkovacieho miesta. Dva mesiace na to som sa už dostal na bicykel a trávil voľný čas na ňom.

Ani jedna z tých nehôd nebola vážnejšia, že by to skončilo až operáciou?

Tých situácií, ktoré boli na hranici zranenia, som mal za posledných sedem rokov pomerne veľa, ale ani jedna z nich nebola taká, že by som musel byť hospitalizovaný. Jedna ma dostala do nemocnice, ale nesúvisela s cudzím ohrozením, ale mojou prehnanou ambíciou ísť rýchlejšie na poľnej ceste v Rakúsku a odtrhol som si kľúčnu kosť.

No nechcel by som odradiť žiadneho cyklistu, lebo v Bratislave a okolí som za posledných šesť-sedem rokov najazdil 30 tisíc kilometrov. Je to malé percento, keď sa mi niečo udialo.

Na bicykli chodíte napríklad na raňajky do Viedne, čo je zhruba 160 kilometrov tam a späť. Prečo a ako často to robíte? 

Raz za pár mesiacov od mája do októbra priateľov presvedčím, aby sme zbehli do Viedne. Posledný raz sme boli pred dvoma mesiacmi, ale vyrazili sme tak skoro, že sme nevedeli nájsť vo Viedni žiadne miesto, kde by nám dali raňajky alebo kávu. Nakoniec sme skončili na bagetách na benzínovej pumpe.

Na týchto skorých ranných jazdách, či už do Viedne, alebo len na kratšie vzdialenosti, mám rád to prekonávanie sa, ísť do nepohodlia. Posledné mesiace som nútený vstať o piatej. Vyrážame za tmy a ideme do brieždenia, svitá do oranžova a keď sa vraciame, vidíme ako Bratislava vstáva a my už máme za sebou pár desiatok kilometrov.

A s tým sa rád človek aj pochváli. Napríklad keď prídem z Viedne na obed do školy za študentmi a poviem, že už som bol ráno vo Viedni a dal som si tam džús a kávu.

Založili ste Million problems cycling club. Na športovej aplikácii Strava je vidieť, že už máte viacerých členov. Väčšinou sú to ľudia aktívni v oblasti kultúry alebo umenia. Robíte to čisto pre radosť, alebo je to viac než len voľnočasová aktivita?

Založil som ho s Mariánom Benkovičom z Modrých hôr (pozn. red.: poet a raper Bene). Na tej cyklistike sa vždy niečo stalo. Napríklad sme dostali na jednom bicykli dvakrát defekt a nemali so sebou dušu. Alebo sme sa vybrali, že si niekde dáme kávu a prekonali veľa kilometrov, prešli cez Karpaty až do Lozorna a podnik bol zavretý. Tak sme sa dohodli, že budeme Million problems cycling club a teraz doňho vstúpilo niekoľko ľudí – sochári, umelci, architekti, ľudia pracujúci v kultúre.

Sme uzavretá skupina, fungujúca iba na pozvanie. Naším cieľom nie je vôbec ašpirovať na nejaké športové výkony, ale skôr mať z toho radosť a jazdiť aj v daždi, keď padá sneh, keď už iní majú limity, že toto už nie je cyklistika pre radosť.

Znie to veľmi neformálne. Na druhej strane, máte logo a aktuálne pracujete aj na dizajne dresov, vraj na nich bude mať každý svoju krvnú skupinu.

Športové cyklo kluby majú krikľavé dresy, ktoré majú určite význam v tom, že ste lepšie videní. Ja som sa však s kamarátmi zapodieval tým, že čo takto vziať to z úplne opačného kraja a byť undergroundový.

Byť možno celý v čiernom, skoro ako blackmetalové dresy so švabachom. Uvedomil som si, že okrem dizajnu by bolo fajn, keby tam boli nejaké dôležité veci. V Bratislave je niekoľko super cykloklubov ako Jazdím čiernu stredu, čo je feministický klub. Ony majú veľmi zaujímavý dres so symbolmi o rešpekte a úcte. Žiletky sú celé v čiernom. Vznikli tu akoby dizajn manuály pre mnohé kluby.

Uvedomil som si, že ani jeden cykloklub nepoužíva údaj, ktorý by bol veľmi dôležitý. Ja ho mám aj na helme – mám tam uvedené svoje meno a krvnú skupinu. A to práve pre dôvod, ak by som po zrážke a páde bol v bezvedomí, aby som urýchlil pomoc.

Neviem, či sa nám podarí týmto rozhovorom neodradiť nejakých potenciálnych cyklistov…

To je mimo mestskú cyklistiku, kde idete oveľa rýchlejšie, pri zjazde šesťdesiatkou, sedemdesiatkou.

Už ste načrtli, že pre vás bicykel nie je len športovým náčiním, ale aj dopravným prostriedkom v meste. V Bratislave síce v posledných rokoch pribúda cyklociest, ale infraštruktúra stále nie je dostatočná. Nedá sa vyhnúť jazde spolu s autami. Neprekáža vám to?

Keďže robím aj športovú cyklistiku, moje hrany sú obrúsenejšie. Viem si predstaviť, že človeka, ktorý raz za mesiac vyberie bicykel a chce sa ním dopraviť do práce, lebo v ten deň mu to pripadá výhodnejšie, môže premávka tak vystrašiť, že vylezie na chodník.

Čo robíte pre to, aby ste sa cítili bezpečnejšie?

Mám svetlá vpredu-vzadu. Na križovatkách nerobím to, čo mnohí cyklisti, že prekľučkujú pomedzi autá a idú pred ne. Zostanem v poradí, v ktorom som sa dostal na križovatku a autu za mnou iba ukážem, či pôjdem doprava, rovno alebo doľava. Snažím sa s ním dohodnúť a ukazujem palec hore, že ďakujem.

Keď je nejaký ostrovček alebo nejaká prekážka, signalizujem šoférovi, aby bol taký láskavý a spomalil. Niekedy vás ostreknú ostrekovačom, lebo sa im to vôbec nepáči. Snažím sa to brať veľkoryso a prekonávať tieto komunikačné prekážky, aby som sa neodradil.

Na aké ďalšie bariéry narážate, fyzické či psychické pri presune Bratislavou na bicykli?

Asi rovnako ako šoféri ma znepokojujú cyklisti samotní a ich nedisciplinovanosť. Vidím neúctu k chodcom. Cyklisti vyjdú na päť minút na nejaký úsek na chodník, potom zlezú na cestu, potom idú cez priechod pre chodcov, aby nemuseli stáť s autami na červenú. Vytvárajú dojem, a to čítam často, keď komunikujem so šoférmi na sociálnych sieťach, že my sme tí, ktorí spôsobujú konflikt.

Ja som v tomto radikálne presný, nikdy nevstúpim na chodník. Nerobím nečakané rozhodnutia, že v mikrosekunde prudko zabočím.

Problém mám so šoférmi, ktorí asi v živote nebicyklovali. Keď sú vedľa vás, pridajú, a ten hluk motora 50 centimetrov od vás je šokujúci. Najhoršie je, keď vedľa vás ešte aj zatrúbi. Vidím tú malosť, že človek sa cíti byť v tej kovovej kocke veľmi silný oproti cyklistovi. Je to úplný akt neohľaduplnosti až mierneho ohrozovania spoluobčana.

To obchádzanie križovatky po priechode pre chodcov často nie je o nedisciplinovanosti, ale o pude sebazáchovy. Takisto aj jazda na chodníku. Napríklad keď človek vezie v cyklosedačke dieťa. Alebo keď cyklocesta skončí a dá sa pokračovať už len po ceste alebo po chodníku.

Áno, ale cyklista by mal vtedy na priechode zostúpiť z bicykla. Je dôležité, pokiaľ očakávame od šoférov ohľaduplnosť, že budeme rovnako disciplinovaní.

Vraj si fotíte policajné autá stojace na cyklopruhoch. Robíte to preto, aby ste ich mohli na to upozorniť, alebo zbierate materiál na obraz?

Stalo sa mi to už naozaj veľakrát. Fotím si ich z takého uhla, aby bolo evidentné, že tam mali voľné parkovacie miesto. Rád by som z toho urobil pexeso.

Na Facebooku som o tom raz písal a ľudia mi hovorili o rovnakej skúsenosti s mestskou políciou a preposlali mi ich fotky. V tej chvíli mi napadlo, že to je také množstvo dát, že by sa s tým dalo dačo robiť. Nie som ten typ človeka, ktorý by moralizoval v nejakej plagátovej forme. 

Niektoré veci robím len tak na vlastnú päsť, na vlastné náklady. Poslední policajti, ktorých som upozorňoval, aj uznali, že mám pravdu. Povedal som im, že z toho robím pexeso a nech sa nečudujú, že im raz pošlem balíček, aby sa mohli hrať.

V Bratislave od augusta rezonovala téma Vajanského nábrežia, ktoré vedie popri Dunaji, kde dva pruhy zo štyroch mesto zmenilo na cyklopruhy. Spôsobilo to vlnu nevôle, počas dopravných špičiek tam býva husto. Ako to vnímate vy?

Pamätám si na obdobia, keď sa zatvorilo Námestie SNP, že sa to tam iba skrútilo. Keď zatvorili Starý most a ľudia hovorili, že nastane kolaps. Pamätám si mnohé situácie v Bratislave, keď sa uzatvárali nejaké cesty a myslím si, že aj na túto si ľudia zvyknú.

Sám som sa raz autom ponáhľal po syna a dostal som sa na Vajanského nábrežie s tým, že som sa na to neprichystal. A to ja minimálne chodím autom. Mal som päť minút nervy, ale ak by som sa mal rozhodnúť, v akom stave to nechať, tak by som to nechal v terajšom stave. Všetci, ktorí sa boja jazdiť na bicykli, lebo majú strach zo šoférov, dostali od mesta veľkorysú ponuku.

Je to vec nastavenia. Ak potrebujem byť do štvrtej niekde, tak vyrazím skôr. Predsa len žijeme v meste. Napríklad Tokio je omnoho väčšie mesto, už som tam strávil sedem mesiacov života a nevidel som žiadneho Tokijčana, že by nadával z auta na cyklistu.

V Tokiu ste boli viackrát na rezidencii, kde ste zažili cyklomobilitu ako samozrejmú súčasť mestskej dopravy a sám ste sa tam presúvali na bicykli. Čo vám najviac utkvelo v pamäti?

Na bicykli som vídal hlavne ženy pokojne s dvoma deťmi na nosičoch, ako ich vezú do/zo škôl a škôlok.

Je pravda, že ony mnoho jazdia na chodníku. Chodník je rozdelený, napravo idete jedným smerom, naľavo idete tým druhým smerom, cyklisti zvukovo signalizujú, že vás idú predbehnúť. Jazdia, nech sneží, či sú záveje, za akéhokoľvek počasia. Tie ženy s deťmi boli odeté do všelijakých igelitov a pršiplášťov a detské sedačky majú na sebe nepremokavé ochranné obaly, aby deti nezmokli.

Naposledy som tam bol tento rok vo februári. So ženou sme si hovorili, že je upokojujúce vidieť, že pri tom množstve áut a zápchach tam tí cyklisti existujú a sú akceptovaní.

Čiže nejazdia len po chodníkoch, ale aj po cestách. Nemajú oddelené cyklocesty?

Tam sú štvorprúdovky a na kraji idú cyklisti. Je to ako Kodaň, len bez cyklociest. Od známych viem, že mnoho ľudí chodí na bicykli do práce, v šatni sa prezlečú do civilného oblečenia a cyklooblečenie, v ktorom prišli, si dajú do práčky a sušičky. Keď skončia v práci, navlečú si to späť.

Fascinujú ma predajne pre mestských cyklistov, kde máte všetky druhy rôznych pršiplášťov. Aj policajti chodia na bicykli.

Z toho čo hovoríte, vyplýva, že tam nejde o systémovú podporu cyklomobility zhora, ale je to skôr o inej kultúre. Ľudia sú voči sebe ohľaduplní.

Jednoznačne. Japonci sú zásadoví, až príliš. Tá disciplína prekračuje vašu osobnosť, ste súčasťou niečoho väčšieho, než je vaša vlastná integrita. V európskej spoločnosti sa snažíme stavať na individualizme.

Vašou častou témou v rámci tvorby je konzum. Téma udržateľnej mobility je súčasťou problému s nadmernou spotrebou, ktorá má negatívny dosah na životné prostredie. Vo vašich dielach je veľa odkazov na odpad, nadmerné využívanie zdrojov, no explicitnejší odkaz o cyklomobilite som nenašla. Vplýva skúsenosť s cyklistikou na vašu tvorbu skôr nepriamo – ako psychohygiena?

Cyklistiku, ak ju neriešime ako dopravný prostriedok, beriem práve ako odtrhnutie sa od maľby. Ja som si to vlastne trošku zakázal, a to aj z toho dôvodu, pretože nerád riešim sám seba. Radšej riešim spoločnosť, európske problémy alebo celosvetové problémy. Nič pekné ma nikdy nemotivovalo k tomu, aby som to spracovával. Cyklistiku považujem za úžasný akt prežívania krajiny, ročných období.

Vznikli len tri alebo štyri kresby tušom a antiperspirantom, mám takú autorskú techniku, kde pomenúvam, že prší a ja mám bicykel v ruke. Väčšinou, keď mám čas na bicykel, tak prší alebo veľmi fúka.

A čo situácie, keď je udržateľná mobilita témou spoločenskej debaty, napríklad keď sa zaviedli spomínané cyklopruhy na nábreží alebo keď opitý šofér zrazil v Bratislave piatich ľudí na zastávke a v spoločnosti to rezonovalo. Môže umenie prispieť k zmene, aby ľudia presadli na bicykel, aby auto prestalo byť prejavom spoločenského statusu, bez toho, aby to bola agitácia a PR?

Kreslím a maľujem veľmi veľa áut, kde im odnímam kolesá, robím z nich ťažké, zložité, nepojazdné vozidlá. Dostávam ich do foriem, kde auto nie je schopné užívania.
Mnoho Bratislavčanov namiesto toho, aby išli hromadnou mestskou dopravou, tak jazdia v týchto plechových skrinkách po jednom, obzvlášť na SUV.

Aj tie som skúšala nájsť vo vašich obrazoch.

Mám ich na niekoľkých obrazoch, ale beriem ich ako alegorické vozy, ktoré majú na prepravnom mieste vyrezaný kus krajiny s rodinnými domami. A tým rodinným domom namiesto dymu z komínov vychádzajú bublinky v tvare instagramových alebo facebookových lajkov s číselnými kódmi, ktoré používajú fašisti.

Beriem to skôr ako alegóriu slovenského vidieka, kde je oveľa dôležitejšie používať SUV, keď chcete ísť do hôr. Kritizujem možno ten vidiek, ktorý koketuje s fašizmom.

Partneri