Vybudovali živú susedskú komunitu. Sme v službách dobrých nápadov, vravia expertky z Punktu

Denisa Vološčuková

Komunity? Dobrý trh a susedská grilovačka s Benom 

Kedy a ako ste sa obe dostali k tvorbe komunít alebo k participácii? Čo vás na tom tak zaujalo?

Illah: Ako fotografka som robila rôzne výskumy vizuálnej antropológie. Keď som sa začala zaoberať témou mesta, intuitívne som žiadala ľudí v meste, aby mi ukázali miesta, ktoré pre nich niečo znamenajú, alebo hovoria príbeh mesta. Dostala som veľmi pestrý, farebný obraz mesta z rôznych perspektív, od histórie cez aktuálne problémy a snívanie ľudí o tom, čo by tam mohlo byť. V tom čase som objavila podujatie PechaKucha Nights, ktoré robilo združenie Punkt na zaujímavých miestach. Zrazu som počula príbehy ľudí, umelcov, dizajnérov a architektov, ktorí dostali priestor na pódiu, aby sa predstavili, spoznali a aj zosieťovali. Tak málo stačilo na oživenie verejného priestoru!

Barbara: K formátu PechaKucha som sa dostala postupne, cez štúdium architektúry a následne na doktorandskom štúdiu u školiteľa profesora Imra Vaška s témou kultúrneho manažmentu v architektúre. Na VŠVU vtedy pôsobil teoretik a kritik architektúry Jan Tabor, ktorý priniesol formát sympózií a medzinárodné zdieľanie skúseností. Podieľala som sa na príprave rôznych podujatí, robili sme exkurzie, prednášky a mňa veľmi zaujímalo, ako môžem dostať architektonický diskurz na verejnosť. Popritom som objavila PechaKucha Nights, na ktorú sme dostali licenciu paralelne s kultúrnym centrom Mareka Adamova Stanica v Žiline. Takto pekne sa skĺbila teória, ako dostať interdisciplinárne vedomosti do širšieho povedomia s praxou, a umelecké  dizajnérske komunity začali viac spolupracovať, čo bolo v tom čase nové.

Vtedy ste si uvedomili, že spojením rozprávačstva a sieťovania kontaktov viete špecificky pomôcť ľuďom?

Illah: Vnímala som to od úplného začiatku prípravy Dobrého trhu. Začalo to tým, že s mestskou časťou Staré Mesto sme zorganizovali participatívne stretnutie so susedmi z Panenskej. Stretli sme sa na terase kaviarne Next Apache a informovali ich o našom pláne niečo spolu robiť. Zároveň sme sa pýtali ľudí, či majú nápady, aké sú ich obavy a robili sme s nimi anketu. Výsledkom malo byť zorganizovanie podujatia a zladenie sa v programe – dnes sa tomu hovorí diaprax, čiže dialóg v praxi. Tu sa nám ukázali tie princípy spoločného plánovania a „vedľajšie účinky“. Ľudia, ktorí bývali alebo pracovali na tej istej ulici, sa spolu začali vídať, vymenili si kontakty, rozprávali sa o to, čo ich trápi, napríklad kanalizácia alebo nedostatky elektrickej siete v Starom Meste, čo je reálny problém aj doteraz. Tým, že sme začali robiť Dobrý trh, ponúkli sme susedom možnosť pravidelných stretnutí na piknikoch alebo pracovne. Časom sa skupina zapojených ľudí zväčšila a výsledkom je spoločné podujatie nás všetkých. A to je to rozprávačstvo, spoločný príbeh ľudí z našej štvrte, ktorí sú s Dobrým trhom spojení už roky rokúce. Dôležitá je aj druhá vec a tou je zosieťovanie. Máme spolu dobré aj zlé skúsenosti, prešli sme si cez prešľapy, konflikty aj pekné zážitky, čo znamená, že ak sa v štvrti niečo deje, alebo ak je nejaký problém, tak vieme, na koho sa obrátiť a vieme sa navzájom veľmi rýchlo zmobilizovať a pomôcť si.

Ako napríklad?

Illah: Po piatom roku fungovania Dobrého trhu prišla samospráva s návrhom, že zrekonštruuje Panenskú ulicu a urobí novú povrchovú úpravu. Po rokoch stretávania sa so susedmi sme vedeli povedať, že je to síce ponuka z dobrej vôle, ale skôr skrášľovacia než taká, ktorá by vyriešila naozajstné problémy štvrte, alebo by adekvátne využila potenciál štvrte a jej historickú hodnotu. V tomto momente sme už vedeli zastupovať susedov ako plnohodnotný partner pre samosprávu po odbornej aj ľudskej stránke. Mestu sme odpovedali: chcete investovať čas, peniaze a pozornosť do tejto štvrte, tak sa o tom poďme rozprávať.

A to bola vaša prvá participácia?

Barbara: V chronologickom radení sa naše prvé projekty zameriavali na zviditeľňovanie jedinečných priestorov, ktoré boli dlhodobo zanedbané, ale mali potenciál na kultúrne či iné využitie v meste. Zaujímalo nás budovanie identity miesta, s ktorým sa môžu lokálne komunity identifikovať. S týmto zámerom vznikol aj projekt Localicon, ktorý ako prvý popularizoval naše kontroverzné modernistické stavebné dedičstvo. Niektoré stavby dnes už neexistujú, ale napríklad Slovenský rozhlas sa podarilo dostať na zoznam pamiatkovej ochrany. Aj PechaKucha sme robili v hoteli Kyjev, ktorý dlhodobo chátral, alebo v premostení SNG, ktorému istú dobu hrozilo zbúranie a na nádvorí galérie sme zorganizovali dizajnové trhy. V amfiteátri Ekoiuventy sme zorganizovali Dizajn víkend, v ďalšom roku sme s týmto podujatím opäť otvorili Pistoriho palác pre verejnosť. Zároveň spolu s totalstudiom sme pre Mestské zásahy riešili zachovanie trhoviska na Žilinskej. Takýmto spôsobom sme prišli aj na Panenskú, pretože sme cítili potenciál v Benových grilovačkách, združujúcich susedov. Chceli sme verejnosti ukázať, aké sú tam krásne dvory a budovy, bežne neprístupné. Zároveň to bolo ideálne miesto na uzavretie ulice pre autá a skúmanie jej využitia pre ľudí. Tento zámer sme sledovali celkom dlho až sme sa dostali viac do hĺbky.

Výsledkom participácií bol aj manuál verejných priestorov pre bratislavskú samosprávu. Používa sa v meste?

Barbara: Manuál pre Panenskú ulicu a jej okolie je prvým manuálom verejných priestorov v Bratislave a podľa mojich informácií bol aj inšpiráciou pre manuál z dielne MIB ako taký predskokan, ktorý začal proces. Čo je ale dôležitejšie, on sa naozaj posunul do realizačného projektu, ktorý dostal stavebné povolenie pre deväť ulíc v celej lokalite. Niektoré časti sa už realizujú, dostali sa do strategického investičného zámeru. Konventná ulica ako najväčšia z nich upravuje predpolie, spomaliť statickú dopravu pred Starým Lýceom a upravuje zeleň. Zrealizovalo sa aj schodisko Chatama Sofera, pri ktorom mesto veľmi pekne a efektívne spolupracovalo s lokálnou židovskou obcou. Vznikli náučné informačné tabule a zrekonštruovali sa schody na Podjavorinskej ulici.

Ovplyvní obyvateľov nejako to, keď zrazu majú možnosť vyjadrovať sa k podobe svojej štvrte a sú vypočutí samosprávou? Je takáto komunita otvorená voči iným ľuďom, návštevníkom alebo novým prevádzkam na ulici?

Barbara: Participácia sa ukázala ako revolučná, keď sme vďaka nej zistili, že asi 40 percent parkovacích miest nie je potrebných, lebo obyvatelia nevlastnia toľko áut a na voľných miestach parkujú návštevníci. Preto architekt Ľudovít Urban pre ulicu navrhol pobytové zóny, ktoré sa v prípade potreby môžu z parkovacích miest jednoducho zmeniť na oddychový priestor. Lenže kto o tom rozhodne, keďže takáto zmena sa týka prevádzok a zároveň aj ľudí, ktorí tu majú byty. Na jednej strane chcú viacej priestoru na relax, ale nie všetci chcú lavičku pod svojím oknom, pretože tá môže priťahovať ľudí, ktorí sa budú do noci rozprávať alebo fajčiť.

Čiže zmeny áno, ale nie pod mojim oknom?

Barbara: Čaká nás ďalšia fáza projektu, diskusie nazývanej diaprax. Každá participácia má niekoľko štádií a realizačné štádium vyžaduje niekoľkofázovú evaluáciu. V prvej fáze sa navrhne, kde by mohli byť pobytové miesta. To znamená utlmenie dopravy úpravou cestnej komunikácie a chodníkov do jednej výšky, vďaka čomu budú autá chodiť pomalšie, a tým pádom nie je potrebný ďalší stavebný zásah, ak sa obyvatelia alebo mestská časť rozhodnú vyčleniť parkovacie miesta pre pobytovú zónu. V ďalšej fáze by malo nastať dotvorenie predstavy o tom, čo by sa v nej malo nachádzať.

Illah: Vďaka tomu, že architekt mal pri tvorbe manuálu podrobnú informáciu z prvej ruky od ľudí, ktorí tu bývajú a pracujú, prišiel s nápadom vytvoriť veľmi flexibilnú infraštruktúru, ktorá bude v prvom rade ekologická s priepustnými plochami, v druhom rade prinesie spomalenie dopravy a bezbariérovosť. A nakoniec – ak má slúžiť komunite, nemôže to byť statická vec, ale vec dohody o tom, ako bude fungovať. To je tá chémia. Takto nejak funguje projekt s mestskými stoličkami, ktoré si môžete požičať a monitoring ukáže, či to funguje a dokáže vytvoriť komunitnú atmosféru. My máme tú možnosť získavať dáta priamo na susedských stretnutiach a analyzovať ich.

Ako ďalej s týmito dátami pracujete?

Illah: Vďaka Nadácii mesta Bratislavy sme sa tomu mohli venovať aj odborne s niekoľkými fokusovými skupinami a expertmi. Z toho vystala otázka, či by sme nemali byť nejaký „oficiálny orgán“, ktorý môže spoločne rozhodovať o procesoch. Tak vznikol susedský odkazovač na piatich miestach: Artforum komunikuje v Staromestskej knižnici svoj program, v Goethe inštitúte na nástenke niekto ponúkne súkromné hodiny klavíra atď. V takejto infraštruktúre by ľudia vedeli zdieľať informácie o tom, čo robia a čo potrebujú. Otestovali sme túto myšlienku medzi susedmi z ulice a prišli sme na to, že nechceme tieto vzťahy sformalizovať. Nechceme byť ďalší orgán, ktorú potrebuje financie a vedenie. Stačí, že sa budeme neformálne pravidelne stretávať. Tak sa stalo, že aj bez organizovania začali susedia spolupracovať a aktivizovať sa sami medzi sebou.

Najviac sme sa báli gentrifikácie krásnej štvrte 

Treba hotovú komunitu organizovať a udržiavať pri živote aj naďalej, alebo ponechať to na členov komunity?

Ilah: Po tomto roku sme si povedali, že je lepšie ponechať ju v neformálnej rovine. Keď príde ďalšia fáza rekonštrukcie Panenskej ulice a pribudnú komunitné pobytové zóny, máme možnosť zorganizovať stretnutie a veľmi konkrétne sa rozprávať. Ak by si susedstvo založilo vlastné občianske združenie, muselo by živiť zamestnanca, písať granty, zháňať sponzorov a plniť ich predstavy o cieľoch. To, čoho sme sa najviac báli aj pri Dobrom trhu, je gentrifikácia, teda to, že by sme zabili krásu tej štvrte a jej autenticitu by sme vytlačili na okraj nejakým destinačným marketingom pre návštevníkov mesta a turistov. Vedome sme sa rozhodli nerobiť z Panenskej ulice značku ani výstavnú skriňu, ktorú chceme predať. Začali sme s opravou kanalizácie – to považujem za náš najväčší úspech.

Barbara: Máme neformálny mandát na komunikovanie so samosprávou. To je niečo, čo by malo fungovať pre mesto a samosprávu ako veľmi efektívny nástroj, ktorým dokáže komunikovať so zástupcami komunít. Po tom, čo sme robili ulicu bez áut na Mickiewiczovej, už kolovali vtipy, že pomaly každá ulica v Bratislave má svoje „ozetko“. A čo tie ulice, čo nemajú svoje „ozetká“? Myslím si, že na Západe je to samozrejmá vec, že sa komunity formalizujú, aby boli partnerom pre diskusiu so samosprávou. My sme tu zatiaľ v neformálnej pozícii, ale aj to je dôležité.

Počúvala by samospráva takéto „ozetko“ každej ulice?

Barbara: Múdra samospráva určite áno. Pre ňu je to spôsob, ako sa dostať k potrebám obyvateľov. Aj na Starom Meste sa vždy stretávame s veľkým záujmom o aktuálne potreby lokálnej komunity – sú to ich voliči.

Ľudia začínajú chápať, že kvalita bývania nie sú metre štvorcové

Využívajú participáciu aj developeri predtým, ako začnú stavať?

Barbara: Pokiaľ to nie je povinnosť zo zákona, tak skôr len výnimočne. Ale všimli sme si trend, že je záujem o pochopenie lokálnej komunity. Otázne je, či už v predprojektovej fáze, alebo až po kolaudácii. To druhé mi príde skôr ako krízové manažovanie vzniknutého problému, ktorý developer vopred nepredpokladal. Nás baví, keď je to ešte v predprípravnej fáze, mali sme také projekty. Napríklad Mayer Malacky, kde sa participácia odohrávala doslova na zelenej lúke.

Je jednoduchšie začínať od nuly, alebo pracovať s už existujúcou komunitou v existujúcej štvrti?

Barbara: Je to úplne iné. Do projektu v Malackách sme priniesli našu expertízu v rámci komunitného rozvoja. Prieskum viedla Milota Sidorová a Zuzana Žúžiová a mali sme vopred vytipovaných zástupcov jednotlivých komunít, s ktorými sme robili workshopy. Od začiatku išlo o vytvorenie vízie. Spoločne s dopravnými inžiniermi, s odborníkmi na udržateľnosť z INCIEN či s klimatológmi sme riešili zadanie ako vytvoriť ekologicky udržateľnú štvrť budúcnosti, adaptovanej na klimatickú krízu.

To znie priveľmi dokonalo.

Barbara: Architekt a jeden z developerov projektu Boris Hrbáň inicioval túto štúdiu už pred štyrmi rokmi. Tie schvaľovacie procesy tak dlho trvajú, že sa veľmi ďaleko nepohli. Momentálne sú v štádiu hľadania dodávateľov pre energetickú udržateľnosť, čo je na Slovensku problém. Ale zároveň, ak by nemal túto víziu, nič by ho nemotivovalo pokračovať v tom.

Illah: Ja vždy na veci pozerám z pohľadu príbehu, rovnako aj na Mayer. Čo je naratívom toho miesta, ktoré sa dá spoločne generovať? Naše skúsenosti s organizovaním podujatí a participácií, ktoré už máme za sebou, nám dali vedomosť o tom, čo potrebuje človek vo verejnom priestore. Čo treba na to, aby mohli vzniknúť lokálne miesta, kde sa ľudia budú stretávať, aké to má mať parametre, ak chcú organizovať napríklad malý jarmok alebo komunitné stretávanie sa na piknikoch. Ďalšia vec, o ktorej rozmýšľame, je potenciál ľudí, organizácií, firiem a inštitúcií v okolí a možnosť ich zapojenia.

Ako ste ich zapojili?

Illah: Na mieste sme pracovali už s lokálnymi zástupcami a s ľuďmi, ktorí sú tam aktívni, a zistili sme napríklad, že história Malaciek je spojená s bylinkárstvom. Priniesli sme „storytelling“, z ktorého vyplynul názov a identita projektu vznikajúceho na zelenej lúke. To je niečo, čo je pre developera veľmi dôležité. Ako a čo môže urobiť pre to, aby nové miesto nepatrilo iba novým obyvateľom? Mal by do plánu doplniť už existujúcu infraštruktúru a ponúknuť nejakú inú kvalitu, napríklad to, čo už v Malackách existuje a čo je zaujímavé aj pre obyvateľov, ale aj pre ľudí z mesta a pre návštevníkov a návštevníčky.

Barbara: Komunita dobre funguje vtedy, keď sa chceme identifikovať s ňou, aj s okolím.

Illah: Ak chce developer stavať na zelenej lúke, nie je to síce nariadené, ale určite je pridanou hodnotou urobiť si prieskum v blízkom okolí. Kto tam býva, čo ľudia potrebujú, čo tam chýba, a reagovať na to už v realizačnom pláne. Nie je to samozrejmosť, skôr nadštandard, ale zároveň to môže byť absolútne kľúčové pre úspešné fungovanie projektu. Zároveň je ale úžasné, že ľudia už začínajú chápať, čo je to tá kvalita života, čo sú dôležité hodnoty. Už nepozerajú iba na metre štvorcové a dispozíciu bytu, ale aj na širší kontext, napríklad či môžeš poslať svoje dieťa do obchodu pre rožky.

V novostavbách je obchod a ďalšie služby rovno pod oknom. No zatiaľ sa veľmi nekomunikujú také kvality ako je bezpečný priestor, uskromnenie sa pre spoločný úžitok a ďalšie veci, ktoré vyskakujú aj z vašich výskumov.

Barbara: Sociálny aspekt, ktorý reguluje mesto ako napríklad vo Viedni? Tam je to opačný extrém, keď je toto všetko striktne podchytené v stavebnej politike a v územnom pláne. Pre nás je to možno nedosiahnuteľný ideál, pozeráme sa aj na Berlín alebo Barcelonu, kde funguje vyváženejší mix toho, čo reguluje mesto a čo trh.

Je potrebné čakať, až obyvatelia dospejú do bodu, keď si sami začnú žiadať utlmenú dopravu pred domom, bezpečný priestor alebo neexistujúci chodník pre kočíky?

Barbara: Toto hnutie musí prísť zospodu, na čo príde reakcia zhora v podobe regulatívov. Nemôžme od developerov očakávať, že budú sami od seba túto pridanú hodnotu vkladať do projektov. Samozrejme, sú aj osvietení developeri, ale koniec-koncov, je to biznis.

Sila komunít je v schopnosti pomôcť si

Prečo je úloha komunít aktuálna práve dnes?

Illah: Myslím, že to je reakcia na dobu. Ľudia si uvedomujú, aký komplexný je svet a že skutočnosti sa dajú lepšie pochopiť v menších celkoch. Teraz, keď sme vystavení krízam, si vieme uvedomiť, že veľké problémy sa nás týkajú, no zároveň sú také veľké, že ich sami nevieme ovplyvniť ani im celkom porozumieť. Keď posilníme našu schopnosť spolupracovať a vzájomne sa chápať, zistíme, že v menších celkoch si môžeme pomáhať, aj keď teraz nevieme, na aké problémy sa máme v budúcnosti pripraviť. Dobrým príkladom je energetická výzva. Riešenie nie je to, že si postavím v lese malý domček so solárnymi panelmi a budem sebestačná. Ale nemôžeme ani čakať, že niekto sa o nás postará. Preto je zaujímavé vyskúšať si iné modely spolupráce a aplikovať ich v menších spolkoch. Napríklad s ľuďmi v tejto štvrti vymyslieť model zdieľania náradia, ktorý preberú iné skupiny ľudí, lebo dnes sa takéto informácie rýchlo zdieľajú po celom svete. Všetky tieto alternatívne spôsoby uvažovania ako si vieme navzájom pomôcť, to je vlastne sila komunít. V budúcnosti budeme potrebovať práve túto schopnosť inovácie a flexibility.

Viete porovnať komunitný rozvoj v zahraničí so svojimi skúsenosťami na Slovensku?

Barbara: Napríklad Viedeň je zaujímavá tým, že je tu 100 rokov sociálnej vlády a regulácie verejnej sféry. Aj podľa našej bývalej kolegyne Andrey Boroš Leitmannovej, ktorá žije v Asperne, tam chýba trochu „punku“. Taký ten priestor pre podhubie, kde môže vzniknúť inovácia, niečo nečakané. Hľadá ho tam, ale nenachádza. Je to pozitívna gentrifikácia? Na druhej strane, rozvinutý viedenský co-housing s 25 percentami zdieľaného sociálneho zázemia, to je pre nás na Slovensku čisté sci-fi. 

Prinášame momenty, v ktorých ľudia začnú tvoriť

Pojem facilitátor patrí k participácii?

Illah: Nemusíš byť facilitátorom/facilitátorkou iba pri participácii. Participácia, ako ju robíme my, má rôzne zložky. Výskum, mapovanie v teréne, sociologický výskum, môže to byť aj práca so skupinami expertov alebo miestnymi obyvateľmi. A súčasťou tejto práce je rola facilitátora/facilitátorky.

Niekde som čítala váš výrok, že facilitátorská práca v podhubí je podcenená, nepochopená a nedá sa preukázať. Napriek tomu vás to baví?

Illah: Uznanie nemusí znamenať úspech. Je to veľmi špecifický typ práce, ktorá umožní ľuďom rozprávať sa o istých veciach iným spôsobom, než sú zvyknutí. Je to povolanie, ktoré pomáha skupine v transformačnom alebo rozhodovacom procese rôznymi nástrojmi. Facilitátorská práca ma napĺňa, je to dostatočná motivácia na to, aby som sa jej venovala.

Barbara: Zaujímavý na tom je cieľ pomôcť vyriešiť problém. Je to prirodzené, pretože sa nachádzame v meste, v organizovanom prostredí, kde žije viacero komunít, ktoré prichádzajú do stretu. Z našej pozície je to skvelý pocit môcť podať pomocnú ruku a vedieť kto by mal prispieť svojím hlasom do diskusie. Práve tá demokratizácia, aby bolo čo najviac hlasov vypočutých, dokáže priniesť svoje ovocie.

Illah: V istom momente sa zapájame do projektu, kde pomáhame facilitovať výmenu informácií. Môžu sa diať zázračné veci – ľudia zrazu sami prídu na to prepojenie a prieniky, zistia, čo majú spoločné, čo by mohli spolu robiť, spoznajú sa. Facilitátori nie sú tí, ktorí priniesli tieto úžasné nápady, alebo že vďaka nám je tu Dobrý trh. Ale my vieme, že sme priniesli tie momenty, v ktorých bolo ľuďom umožnené, aby sami začali tvoriť. My sme v službe tých dobrých nápadov, ktoré vznikajú, keď sa ľudia spolu stretávajú a s otvorenou mysľou sa začínajú rozprávať. Niekedy by sa človek chcel pochváliť niečím, čo potom z toho vznikne, ale táto práca nás naučila pokore. Na oplátku ale spoznáme veľmi veľa úžasných ľudí a celé spektrum organizácií, ktoré spolu tvoria to mesto. Neustále obnovujeme náš vnútorný zoznam ľudí a stakeholderov. Asi to má význam, keď sme pred rokom dostali špeciálnu cenu ASB za to, že umožňujeme vznik takýchto debát. Úplne konkrétny príklad je Staré Lýceum, ktorému sme partnerom pri obnove a programovom naplnení svojho priestoru na Konventnej. Pre novovznikajúce komunitné kultúrne centrum sme nastavili princípy a podmienky pre dobré fungovanie. Príbeh Starého Lýcea už patrí ľuďom, ktorí prinesú spoločný naratív a projekt ožije ešte pred samotným spustením. To je ten veľký rozdiel, ktorý robí životaschopné projekty.

Partneri