Ako rozoznať svoju vlastnú polarizáciu?

Pavol Kosnáč

Autor je riaditeľ DEKK Inštitútu (Výskumný inštitút sociálnej kohézie) 

Na slovenského premiéra Roberta Fica v máji minulý rok strieľal útočník v Handlovej po výjazdovom zasadnutí vlády. Niekoľko dní nebolo isté, či útok prežije. Všeobecná zhoda pripisuje útok vysokej polarizácii spoločnosti, ale už neexistuje zhoda v tom, kto túto polarizáciu spôsobil. To je samo o sebe charakteristické pre polarizovanú spoločnosť.

Premiér nebol jediný, kto za posledné roky pritiahol ideologicky motivovaný násilný útok. V októbri 2022 zaútočil strelec na bar Tepláreň v Bratislave. Útočil, pretože LGBTI+ komunitu, ktorá sa v bare stretávala, považoval za spojencov svetového spiknutia, a nedostal sa k svojim ostatným cieľom – premiérovi Hegerovi, židovskej obci ani k členom krízového štábu, ktorí riadili protipandemické opatrenia. Útok neprežili dvaja návštevníci baru. Útočník následne spáchal samovraždu.

Toto boli extrémne príklady násilia, ktoré vzišli z vysoko polarizovanej spoločenskej atmosféry. Zhrnuté v dvoch odstavcoch to vyzerá sucho. Ale aké silné emócie museli byť na strane útočníkov, aké absolútne presvedčenie, že robia správnu vec – aby sa k útoku odhodlali, vediac, že ho nemusia prežiť?

Na tento spôsob uvažovania nie sme na Slovensku zvyknutí – patrí do dokumentov o psychologických profiloch teroristov z Blízkeho východu a im podobných skupín. Nuž, nie tak celkom. Patrí do prostredí, kde sa kombinuje nízka sociálna kohézia (spoločenská súdržnosť) a vysoká polarizácia. Kohézia je lepidlo spoločnosti, zatiaľ čo polarizácia je sila pnutia v spoločnosti. Ak je lepidlo silné, vydrží pomerne veľké pnutie (dnes napr. v Poľsku), ale ak je slabé, spoločnosť začne mať vážne trhliny – a cez tie sa derú na povrch tie najškaredšie ľudské vlastnosti.

V kmeňoch nám je dobre

Poviete si – to sú zaujímavé príbehy, ale ako to súvisí so mnou? Ja by som po násilí nikdy nesiahol. A ja vám verím – väčšina ľudí, ktorí sa stanú polarizovanými, nikdy nesiahne po násilí. Ale extrémne príklady sú dobré na to, aby ukázali, kam môže nejaký typ uvažovania a správania dôjsť, ak sa vymkne spod kontroly. Asi ako oheň je dobrý sluha, ale zlý pán – tak má istá miera polarizácie v slobodnej spoločnosti svoje miesto, ale ak sa vymkne kontrole, môže viesť ku katastrofe. Vyššie popísané tragédie sú len malé ukážky toho, čo sú v dlhodobo extrémne polarizovaných spoločnostiach každodenné veci. A nehovorím o Iraku alebo Sýrii. Počas nepokojov v Severnom Írsku bol jeden človek zabitý priemerne každé 3 dni a zranení boli 4 ľudia denne. Tieto nepokoje trvali 30 rokov. Nezvládnutá polarizácia môže pokojne zabíjať dlhú dobu aj vo vyspelých, bohatých krajinách.

Je dôležité pochopiť, ako polarizácia vôbec vzniká. Zvyčajne ide o postupný proces, v ktorom sa naše presvedčenie a naša identita čoraz viac prepájajú. Najprv sa ľudia rozdelia na rôzne skupiny podľa svojich názorov. To je pomerne prirodzené – v takých skupinách sa cítime dobre. Potom si tieto skupiny vytvárajú vlastné príbehy a vysvetlenia toho, čo sa vo svete deje. Pritom ich príbehy prirodzene zdôrazňujú to, čo je pre nich dôležité, a niektoré časti reality úplne ignorujú. Nemusí byť za tým úmysel – jednoducho pre nich nie sú podstatné. A nakoniec sa nám „dostanú do hlavy“ – začneme sa cítiť ako súčasť tejto skupiny a jej názory berieme za svoje. Stali sme sa súčasťou názorového kmeňa. Kmeňa preto, že náš mozog a inštinkty sa výrazne nezmenili od čias, keď sme žili v kmeňoch, takže máme často rovnaké mentálne skratky. Na cudzí kmeň nazeráme s podozrením a čakáme, čo povie náčelník a rada starších – v modernom kmeni to býva často náš obľúbený novinár, influencer, intelektuál alebo politik. A tak ako v minulosti to, či sa dva kmene pobijú, alebo budú v kľude spolunažívať, miešať sa a vymieňať si výrobky a nápady, záleží od toho, či tieto kmeňové elity budú rozdúchavať konflikt, alebo – naopak – spolupracovať.

Poviete si, že to je prehnané, veď sme predsa moderní ľudia. Ale presnejšie je povedať, že sme rovnakí ľudia ako pred 2000 rokmi, len s modernými technológiami a modernými kultúrnymi inováciami, napríklad ústavou a demokraciou, ktorá nám bráni si to „rozdať“ po starom. A vidno to aj v moderných prieskumoch verejnej mienky: ak sa do seba pustia nejakí politici, klesá im v meraniach  dôveryhodnosť u opačného tábora, ale keď sa prestanú urážať a naopak začnú o sebe hovoriť pekne, tak sa dôveryhodnosť vráti. A to z mesiaca na mesiac, akoby sa nič nestalo. To nie je konzistentné racionálne uvažovanie. Toľko toho zas nerobíme, lebo je to energeticky drahé – to je klasická kmeňová mentalita.

Získanie kmeňovej mentality je ľahké, lebo je pre ľudí prirodzené. V kmeni sa cítime bezpečnejšie a máme v ňom väčšiu psychickú pohodu. Preto aj čím vo väčšom strese žijeme, tým je objatie nášho kmeňa lákavejšie. Naopak, učiť sa myslieť „nekmeňovo“, vedieť sa odosobniť od toho, že „toto si myslia moji priatelia, ale je to pravda?“ – na to je potrebný tréning. A je to úplne kľúčové pre modernú demokraciu, ktorá funguje iba, ak je jednotlivec schopný samostatného uvažovania. Ak nie je, nie sme v demokracii, ale v kmeňovej aliancii, kde ľudia volia tak ako náčelník.

Ako veľmi sme polarizovaní my sami?

V DEKK Inštitúte sme sa zamysleli a zostavili niekoľko otázok, ktoré môžu každému pomôcť s poctivou sebareflexiou.

1. Zamyslite sa nad svojím myslením

1. Vidíte často problémy len čierno-bielo, ako úplne dobré alebo úplne zlé, bez kompromisov?
2. Používate slová ako „vždy“, „nikdy“ alebo „všetci“ pri rozprávaní o ľuďoch s iným názorom?

Ľudia, čo jedia mäso, ničia planétu! Všetci poľovníci si len niečo dokazujú! So žiadnymi svätuškármi sa nedá rozumne rozprávať, v kostole im vymyli mozog.

2. Všímajte si svoje emócie

• Cítite silný hnev, odpor alebo pohŕdanie, keď počujete opačný názor?
• Máte pocit, že ste osobne napadnutí alebo ohrození, keď niekto nesúhlasí s vašimi presvedčeniami?

Keď vidím, že má niekto zavesenú slovenskú / dúhovú vlajku pred domom, je mi zle! Ako niekto môže žiť taký povrchný život bez hodnôt a zodpovednosti ako liberáli? Ako niekto môže žiť taký ustráchaný život a mať takú úzkosť z moderného sveta ako konzervatívci? 

3. Preskúmajte svoje zdroje informácií

• Sledujete, čítate alebo počúvate najmä médiá, ktoré potvrdzujú vaše existujúce názory?
• Vyhýbate sa zdrojom alebo ľuďom, ktorí vaše názory spochybňujú?

Stačí mi predplatné týchto novín, ostatné nestoja za pozornosť. SMEtiarov / Denník N-enávisti / homofóbov z Postoja predsa nebudem podporovať!

4. Pozrite sa na okruh svojich známych

• Sú vaši priatelia a známi väčšinou ľudia, ktorí zmýšľajú podobne ako vy?
• Vyhýbate sa rozhovorom alebo vzťahom s tými, ktorí majú iný názor?

Načo sa budem rozprávať s konzervatívcami / liberálmi / Rusmi / Američanmi / Maďarmi / Rómami / mladými / starými / ženami / mužmi? Všetci vieme, čo si myslia!

5. Všímajte si, ako hovoríte o iných

• Opisujete ľudí s iným názorom ako hlúpych, zlých alebo nebezpečných?
• Spochybňujete ich motívy alebo ľudskosť, namiesto toho, aby ste len nesúhlasili s ich názormi?

S dezolátmi / slniečkarmi sa vôbec nedá baviť! Každý, kto schvaľuje potraty / podporu Ukrajiny / podporu Ruska / očkovanie / neočkovanie je pre mňa v lepšom prípade hlupák, v horšom vrah! 

6. Zhodnoťte svoju otvorenosť

• Keď sa dozviete nové fakty, ste ochotní prehodnotiť svoj názor?
• Meníte niekedy názor po diskusii, alebo sa naopak ešte viac utvrdíte vo svojom pôvodnom presvedčení?

Problémy s medveďmi? To bude nejaký nezmysel, čo si dakto vymyslel, aby odvrátil pozornosť od skutočných problémov.

Čím častejšie sa v týchto vzorcoch spoznávate, tým je pravdepodobnejšie, že ste polarizovaní. Čo to v praxi znamená? Že za seba nechávate rozhodovať zažité reflexy a hodnotíte svet skratkami. Polarizácia neznamená, že nemôžete mať silné presvedčenie. Neznamená to ani, že všetko je relatívne a pravda neexistuje. Byť polarizovaný znamená odmietať vidieť hodnotu v iných pohľadoch a reagovať na ne emocionálne a inštinktívne negatívne.

Inými slovami – ak odmietnem voliť nejakú stranu, alebo sa rozprávať s nejakým človekom preto, lebo som si dal poctivú prácu spoznať ich a otvorene som pristupoval k ich argumentom, je to moje slobodné rozhodnutie. Ale ak odmietnem voliť nejakú stranu, alebo sa rozprávať s nejakým človekom preto, lebo „všetci vieme, čo sú zač a o čo im ide“, nie je to moje slobodné rozhodnutie – nechal som za seba rozhodnúť praveké, energiu šetriace inštinkty a kmeňovú príslušnosť.

Čo umožňuje porozumieť druhým?

Moja pôvodná výskumná špecializácia bol terénny výskum. Strávil som roky tzv. „zúčastneným pozorovaním“ – teda zdieľaním životov a aktivít rôznych skupín. Od subkultúr s nečakanými premisami ako boli otherkin – osoby, ktoré sú presvedčené, že vo svojej podstate nie sú ľudia, ale nejaký iný druh, cez tie, ktoré vyvolávajú obavy, ako sú polovojenské organizácie či nové náboženské hnutia, po tie automaticky vnímané ako zlé, ako sú neonacisti či satanisti. Zaujímavé zistenie pre mňa bolo, že keď s nimi strávite dostatok času, stále viac rozumiete, prečo to robia. Nemusíte súhlasiť – ale po týždňoch, mesiacoch a niekedy rokoch s nimi ich chápete, a nevyvoláva to vo vás také pohoršenie ani nepochopenie. S mnohými sme dnes priatelia, hoci mnohé ich postoje považujem za fakticky alebo morálne nesprávne.

Je to efekt skúsenosti s veľmi iným človekom. Je vzácny preto, lebo jednak vo vás inakosť iných ľudí nevyvoláva také silné emócie, ktoré zvyčajne stoja v ceste racionálneho zhodnotenia pozitívnych či negatívnych dopadov ich inakosti, a jednak vám to pomáha lepšie chápať, kto ste vy sám. A iba ten, kto je vysporiadaný s vlastnou identitou, vie pokojne pristupovať k iným identitám.

Ak ste zistili, že ste ohrození vlastnou polarizáciou a nechcete len nadávať na politikov, ale urobiť aj svoju trošku, skúste si cielene vypočuť a prečítať aj iné názory. Ja som svojho času napríklad mesiac čítal iba Nový čas, ruské médiá, Strážnu vežu alebo ženské romány. Precvičujte si empatiu a zvedavosť, aj keď nesúhlasíte. Tým ľuďom to musí niečo dávať, ak to robia – zistite, čo to je. Pamätajte, že otvorenosť neznamená vzdať sa vlastných hodnôt – znamená to len uznať, že zložité problémy zriedka majú len jedno riešenie, zvlášť pre ľudí vo veľmi odlišných životných situáciách. Je to cvičenie, z ktorého odídete obohatení – a možno zistíte, že ste sa viac naučili o sebe, ako o iných.

Partneri