Bioodpad od Bratislavčanov menia na biouhlie, ktoré regeneruje pôdu

Pavla Lényiová

• V Cirkulárnom meste kolujú zdroje, materiály, výrobky aj energia. Brownfieldy sa recyklujú na nové štvrte, autobusy jazdia na plyn z bioodpadu, starý nábytok končí v reuse centre. Výrobky sa udržiavajú čo najdlhšie v obehu, šetria sa prírodné zdroje, eliminujú emisie. V tejto rubrike v spolupráci s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky sledujeme tému cirkulárnych miest a ukazujeme, aké systémové zmeny potrebujeme zaviesť na Slovensku.

V roku 2021 obehla médiá správa, že Bratislava si postaví vlastnú kompostáreň. Dala si to za cieľ aj v Stratégii pre nakladanie s komunálnym odpadom. Projekt sa však zatiaľ nerealizuje. Bratislavská odpadová firma OLO si preto vysúťažila externého spracovateľa kuchynského bioodpadu v takmer 70 kilometrov vzdialenom Hornom Jatove neďaleko Šale.

Na brownfielde po poľnohospodárskom družstve a bioplynovej stanici vznikla prevádzka so zaujímavým príbehom.

Pečať excelentnosti

Jej zakladatelia sa uchádzali o podporu v rámci programu EÚ Horizont, ktorý je určený na podporu výskumu a inovácií. Panuje tam veľká konkurencia, súťažia medzi sebou projekty z celej EÚ. Síce so žiadosťou neuspeli, dostali však od Európskej komisie takzvanú pečať excelentnosti, čo je stále dobrý výsledok. Vďaka tomu získali následne podporu z eurofondov na národnej úrovni určenú práve pre projekty s touto pečaťou, na ktoré sa neušlo z Horizontu. Ďalšie dva granty dostali z Operačného programu Kvalita životného prostredia a štvrtý z Plánu obnovy na účel výroby biometánu. 

Boli sme sa pozrieť, čím sa tento projekt odlišuje od iných bioplynových staníc a kompostární, čo sa tam s bratislavským odpadom deje a na čo je dobré biouhlie, ktoré vyrábajú.

Bratislavčania triedia zvyšky z kuchyne najhoršie

Pozeráme do jamy, kde sa naváža kuchynský odpad. Vidno tam aj dve PET fľaše, plastovú vaničku, kus igelitu, viečko zo zaváraniny. Býva to vraj aj horšie. Už im sem so zvyškami z kuchyne doviezli tlakový hrniec či dokonca celý sud, vymenúva Filip Križan, obchodný riaditeľ spoločnosti Zdroje Zeme, a. s., ktorá za prevádzkou v Hornom Jatove stojí. 

Aktuálne spracujú asi 45 tisíc ton bioodpadu za rok. Polovica z toho je kuchynský a reštauračný odpad z miest a obcí z Bratislavského, Trnavského, Trenčianskeho a Nitrianskeho kraja, zhruba 9 tisíc ton pochádza z Bratislavy. Niekedy až 12 % z tohto typu odpadu tvoria veci, čo tam nepatria. Najhoršie triedia práve Bratislavčania. „Už sme tam v minulosti našli tlačiareň, roxory,“ vypočítava neželané prímesi v odpade z hlavného mesta Filip Križan.

Bioodpad zmiešajú s vodou, rozomelú ho a pošlú do separačného mlyna. Ľahšie časti, čiže napríklad plasty, vyplávajú na povrch a oddelia sa sitom. No stroj nedokáže zachytiť všetky nečistoty, pomohlo by lepšie triedenie v domácnostiach.

Čapované hnojivo

Následne stroje oddelia pevnú zložku odpadu od tekutej, čo sa v klasických bioplynkách nerobí. Tekutú potom hygienizujú, teda zahrievajú minimálne jednu hodinu na 70 °C, aby sa zabili patogény. Potrubím potom putuje do bioplynovej stanice, na takzvanú mokrú fermentáciu. Vďaka práci baktérií tam vzniká bioplyn. Z neho sa vyrába elektrina a teplo pre potreby závodu. Keď stojíme pri fermentore bioplynky, práve prichádza traktor s cisternou z neďalekého poľnohospodárskeho podniku. Čapuje si tekuté hnojivo, ktoré je vedľajším produktom bioplynky, aby ním pohnojil pole. Prevádzka to farme umožňuje bezplatne.

Výnimočnejší proces čaká pevnú časť kuchynského bioodpadu, ktorú vyfiltrovali z tekutej masy. Presúvajú ju na takzvanú suchú fermentáciu, ktorá na Slovensku zatiaľ rozšírená nie je, hoci v zahraničí nie je novinkou. O čo ide?

Vzducholode s bioplynom

Technológ Ján Chvojka nám na ukážku otvára vzduchotesné dvere jedného z veľkých kontajnerov na takzvanú suchú fermentáciu. Do nosa nám udrie pach, ktorý sa vyvalí von. Vnútri vidíme tmavé tlejúce kopy. Aj tu by sa mali zničiť patogény. Aktuálne prechádzajú procesom, ktorý má preukázať, že sa odpad zhygienizoval, hoci inak, než to definuje slovenská legislatíva. 

Takýchto kontajnerov je vedľa seba 36 a navrchu majú dva obrovské balóny na zachytenie bioplynu, ktorý uniká z bioodpadu. Vyzerá to trochu ako zraz vzducholodí. 

Chvojka vysvetľuje, že v strope kontajnerov sú diery, ktorými prechádza plyn do balónov, ak je v ňom aspoň 40 % metánu. V balónoch sa zmiešava s plynom z ostatných fermentorov, obsah metánu sa spriemeruje. Kogeneračná jednotka na výrobu elektriny a tepla potrebuje plyn s aspoň 50 % metánu.
Pri suchej fermentácii plyn s obsahom metánu pod 40 % vypúšťajú do ovzdušia, prechádza len cez protizápachový biofilter. Bez využitia im takto uniká asi 20 % tohto skleníkového plynu. 

Avšak v dohľadnej dobe sa do zmení a budú schopní využiť všetok metán. Zástupcovia podniku získali dotáciu z Plánu obnovy, vďaka ktorej zrealizujú technológiu na dočistenie bioplynu na biometán. Ten je identický so zemný plynom, avšak podstatne zelenší. Biometán vyrobený z odpadu sa dá aktuálne predať veľmi výhodne, vďaka vysokej cene zelených certifikátov, ktoré potvrdzujú pôvod obnoviteľného plynu.

Pri suchej fermentácii prebieha rozklad anaeróbne, preto tam vzniká metán. Pri klasickom kompostovaní za prístupu kyslíka uniká predovšetkým iný skleníkový plyn, oxid uhličitý, avšak bez energetického využitia.

Hlavnou myšlienkou tejto prevádzky a dôvodom, prečo dostala pečať excelentnosti, je však ešte niečo iné – drobné čierne peletky.

Testovanie biouhlia s vedcami 

Keď z kuchynského bioodpadu zachytia v spomínaných „vzducholodiach“ bioplyn, zvyšná hmota, tzv. digestát putuje po úprave na pyrolýzu – termochemický rozklad pri teplote 400 až 600 °C, pri ktorom vzniká biouhlie. Patentovanú technológiu karbonizéra vymysleli ich vlastní konštruktéri, preto fotograf dostáva zákaz fotiť. Filip Križan nám ukazuje drobivé, prašné a čierne kúsky biouhlia a vysvetľuje, že biouhlie je v kurze. Existujú rôzne kategórie na rôzne využitie – od farmácie, cez kozmetický priemysel, poľnohospodárstvo, potravinárstvo až po výrobu priemyselných filtrov, stavebníctvo a energetiku. V Hornom Jatove sa chcú špecializovať na výrobu pôdneho regenerátu, ktorý majú patentovaný vo viac ako 50 krajinách sveta. Aktuálne prechádzajú procesom európskej certifikácie biouhlia, aby ho mohli predávať na európskom trhu. 

K biouhliu pridávajú rôzne organické látky ako hnoj či kompost, ktorý tu vyrábajú zo zeleného odpadu, ako je lístie, tráva či konáre. Z biouhlia a prímesí vyrábajú pod tlakom pelety pre zlepšenie stavu pôdy. Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky v Bratislave už odobril použitie ich biouhlíkového substrátu na ekofarmách. 

Zatiaľ ho firma testovala v spolupráci so Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre. Predaj by mohol začať v priebehu budúceho roka.

Na čo je biouhlie dobré?

Uhlík v biouhlí je v pomerne stabilnej forme, a keď ho zapracujeme do pôdy, neuvoľní sa bezprostredne do atmosféry v podobe skleníkových plynov, hlavne oxidu uhličitého. Je to teda jedna z ciest, ako uhlík v čase zmeny klímy sekvestrovať, teda uskladňovať do pôdy. Zároveň vďaka jeho poréznej štruktúre dobre zadržiava v pôde vodu. 

Podľa pôdneho experta spoločnosti Zdroje Zeme Richarda Hanzlíka v našich pôdach dlhodobo chýba organická hmota a vďaka biouhliu sa tam môže dodať vo veľmi koncentrovanej forme, koncentrovanejšej než v komposte – a stačí ho aplikovať raz za niekoľko rokov. 

Po pyrolýze, ktorá prebieha pri vysokých teplotách, v biouhlí nezostanú mikroplasty. Živiny sa zachovajú, ale vo forme, ktorá je pre rastliny menej prístupná než napríklad v prípade kompostu. 

Biouhlie sa preto nepoužíva samo o sebe ako hnojivo, no predsa rastlinám môže pomôcť so vstrebávaním živín. Richard Hanzlík vysvetľuje, že laici, ale aj poľnohospodári si podľa neho často myslia, že naše pôdy nemajú dosť živín, a preto ich musíme vyživovať, spravidla minerálnymi hnojivami. „Nie je to vždy pravda. Často tie živiny tam sú, len treba pôdu naštartovať,“ vysvetľuje Hanzlík. Ide o to, že živiny nemusia byť v pôde vo forme prístupnej pre rastliny. Po pridaní biouhlia sa vďaka jeho vyššiemu PH a následnej chemickej reakcii rastliny dostanú napríklad k fosforu, ktorý dovtedy využiť nevedeli. 

Okrem toho, vďaka pórovitej štruktúre a retenčnej schopnosti biouhlia sa v pôde rozbehne mikrobiálny život, darí sa dážďovkám a mení sa aj celá pôdna štruktúra. „Začína sa zlepšovať pôdny mikrobiálny život,“ vysvetľuje pôdny expert. Vedecké články od SPU hovoria o vyšších úrodách vďaka biouhlíkovému substrátu. Richard Hanzlík zase dodáva, že sa takto v horizonte rokov až desaťročí údajne dajú revitalizovať degradované či napríklad veľmi ľahké a piesčité pôdy.

Prečo stojí za to namáhať sa triedením?

Vďaka triedeniu v domácnostiach bioodpad nekončí v spaľovni či na skládkach, kde by bol zdrojom emisií, ale je možné ho využiť hneď viackrát. Dá sa z neho vyrobiť bioplyn a následne zelená elektrina a teplo, a taktiež digestát, teda hnojivo. Ďalej môže vzniknúť biometán, ktorý nahradí časť fosílneho zemného plynu. A napokon je to biouhlie a pôdny regenerát, ktoré riešia dva problémy naraz – zlepšujú kvalitu pôdy a ukladajú do nej uhlík. To všetko sa nám v čase zmeny klímy a krízy biodiverzity obzvlášť zíde.

Partneri