Expertka na zdroje pitnej vody: Výstavba pri Dunaji bráni prúdeniu vôd a EIA to nerieši

Expertka v rozhovore vysvetľuje, ako vodné zdroje ovplyvňuje zmena klímy a developerská výstavba a či by sa dala zachrániť voda kontaminovaná chemickou skládkou vo Vrakuni. Avizuje, že sa mení paradigma – už to nebude len o kvalitnej vode, ale o práve na vodu pre všetkých bez rozdielu.

Pociťujete v BVS zmenu klímy? A ako to bude vyzerať s vodnými zdrojmi o pár desiatok rokov?

Dopady už teraz pociťujeme na niektorých vodárenských zdrojoch. Prevádzkujeme dva typy. Studne, to sú hlavne vodné zdroje popri Dunaji a Morave. Potom máme zachytených veľa karpatských prameňov, ktoré sa využívajú na pitné účely. Pramene sú podstatne citlivejšie na klimatické zmeny a na tých plytších sa už znížená výdatnosť prejavuje. Sme si vedomí toho, že už sa k tomu nejakým spôsobom musíme postaviť a začíname túto tému rozpracovávať na vážnejšej báze.

Čo to znamená? Ako sa tejto téme venujete na úrovni BVS alebo na úrovni štátu?

Základom pre návrh a realizáciu opatrení na zníženie očakávaných dopadov klimatických zmien na vodárenské zdroje je dostatok kvalitných údajov o výdatnostiach a kvalite podzemnej vody v jednotlivých vodárenských zdrojoch. BVS realizuje prevádzkový monitoring v zmysle zákona, ale vyhodnocujeme, či je to postačujúce aj pre predikciu budúceho vývoja a návrh opatrení.

Na východnom Slovensku už boli medializované problémy s veľkým suchom. Oproti západnému Slovensku má síce iný typ vodných zdrojov, ale hrozí takéto niečo aj v Bratislave?

Nie. Východné Slovensko a napríklad aj celá Česká republika majú tú smolu, že nemajú dostatok podzemnej vody. Hydrogeologické podložie nemá štrkový charakter, kde sa môže zhromažďovať podzemná voda. Do veľkej miery sú odkázaní na povrchovú vodu, preto sa tam stavali vodárenské nádrže. V Českej republike už prežívajú takzvané hydrologické sucho. V priebehu niekoľkých rokov za sebou nedošlo k doplneniu zásob podzemných vôd do ich maximálnej kapacity. Východné Slovensko je tiež na tom podobne, s tým rozdielom, že sucho tam zatiaľ nie je také katastrofálne. Bratislava má to šťastie, že má vodárenské zdroje pri európskej veľrieke Dunaj. Kým je Dunaj Dunajom a tečie v ňom dostatok vody a máme Hrušovskú zdrž vodného diela Gabčíkovo, ktorá, ak sa bude bagrovať v dostatočnej miere, tak vodné zdroje pri Dunaji budú mať udržateľný prívod vody do studní.

Takže Bratislave nehrozí, že sa zavedú semafory na regulovanie odberu v čase sucha, ktoré sa spomínajú napríklad v Koncepcii vodnej politiky z dielne Ministerstva životného prostredia?

Spotreba vody obyvateľmi v mestách sa znižuje. Používajú sa umývačky riadu, šetrné pračky, ľudia sa väčšinou už ani nekúpu, v novostavbách sú zväčša sprchové kúty. Nemyslím si, že v Bratislave by sme v dohľadnej dobe potrebovali tieto semafory. Máme už oblasti, napríklad na Záhorí, kde sa vyhlasuje regulácia v letnom období v čase sucha, keď výdatnosti prameňov sú najnižšie.

Čo to presne znamená?

Robí sa to všeobecne záväzným nariadením obce. Obmedzujú sa hlavne také veci ako umývanie áut, polievanie záhrad a trávnikov. Keď to nestačí, tak sa snažia regulovať odberové špičky, keď sa voda najviac spotrebúva, aby bola spotreba viac rozložená. Regulačné opatrenia sa šijú na mieru každej obci a každej situácii.

Čo sa týka výstavby v meste a zastavanosti, čo sú najväčšie faktory, ktoré ovplyvňujú vodné zdroje alebo vodný režim vôbec?

V Bratislave ovplyvnilo podzemné vody najmä výstavba veľkých stavieb pozdĺž celého ľavého brehu až na hranicu Dunaja. Riverpark I a II, Eurovea I a II majú hlboko založené dvoj- alebo trojposchodové podzemné garáže a základy sú zapustené do nepriepustného dna, skaly. Voda z Dunaja sa už nedostáva cez brehy do podložia mesta. Podľa orientačných prepočtov sme tam prišli možno okolo 300 litrov za sekundu. Nehrozí, že by Bratislava vyschla, pretože ešte našťastie sú tu vody, ktoré stekajú z Karpát a dostávajú sa do podložia, ale toto je moment, ktorý sme si neustriehli a ktorý je spôsobený tým, že sa výstavba neposudzovala komplexne. Vždy bolo stavebné konanie na jednu budovu alebo jeden komplex a ten sa posudzoval a povoľoval samostatne. Ale kumulatívny vplyv stavieb, ktoré sa stavajú jedna vedľa druhej, sa neposudzuje. Každá má iného investora, iného stavebníka a toto sa zanedbalo.

Bude tých 300 litrov za sekundu chýbať v nejakom konkrétnom vodárenskom zdroji?

Takto jednoznačne sa to nedá povedať. Môžeme len konštatovať, že do podložia Bratislavy sa cez dunajský breh dostáva približne o 300 litrov za sekundu menej ako pred výstavbou. V zásade platí, že dnes máme v okolí Bratislavy oveľa väčší vodný potenciál, ako je reálna spotreba.

A čo posudzovanie vplyvu na prúdenie podzemných vôd pri nových, ešte len plánovaných projektoch ako Nové Lido?

V súčasnosti je Nové Lido v štádiu zámeru a neboli vykonané konkrétne stavebné úkony, do ktorých sa BVS zapája ako účastník konania. Prvá by mala byť tzv. EIA – posudzovanie vplyvu stavby na životné prostredie. No ja už dlhé roky upozorňujem, že EIA síce má kapitolu voda alebo vodné hospodárstvo, ale tá je veľmi všeobecná. Vplyv stavby na podzemné vody skúma hydrogeologický posudok. To je oficiálny, geologickým zákonom stanovený proces, ktorý zahŕňa posúdenie vplyvu na podzemné vody a na ten sa zabúda. Bohužiaľ aj niektoré stavebné úrady si často myslia, že keď má stavebník EIA, tak môže pokračovať.

Developerskému tlaku čelí aj náš najväčší vodný zdroj pri Hamuliakove. Dnes ho využívame čiastočne, ale pri plnom čerpaní by mohol zásobiť pitnou vodou viac ako polovicu Slovenska. Po zhruba 8 rokoch sa konečne minulý rok podarilo dosiahnuť rozšírenie jeho ochranného pásma, aby sa chránil jeho plný potenciál. Znamená to napríklad obmedzenie výstavby v jeho okolí, lenže developeri sa voči tomu odvolali. Podarí sa zdroj ochrániť?

Keď sme po spojení s časťou Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti dostali tento vodárenský zdroj do portfólia, tak sme zistili, že je tam disproporcia a že treba chrániť plnú kapacitu vodného zdroja, nielen pôvodne využívané množstvo. Začali sme dlhodobý proces modelovania a vyhlásenia ochranného pásma. Lenže územné plány Hamuliakova už počítali s výstavbou. Územné rozhodnutia boli často už vydané. Z 1500 obyvateľov, ktorých v tom čase Hamuliakovo malo, si naplánovali rozvoj na 8500 obyvateľov. Z malej dedinky už pomaly mestečko. Celý ten rozvoj má nastať v ochrannom pásme vodárenského zdroja, ktoré v tom čase ale nebolo ešte právoplatne vyhlásené. Ten proces sa strašne naťahoval. Až pán minister Budaj nabral odvahu. Vyhláška, ktorá sa tu roky motala na úrade, bola podpísaná a bol zrušený odkladný účinok odvolacieho konania, čiže začala platiť hneď, ako bola zverejnená. Od toho momentu je vyhláška o ochranných pásmach vykonateľná, aj keď nie je ešte právoplatná, lebo developeri zažalovali štát a súdny proces beží. Ale rozhodnutie o ochrannom pásme vykonateľné je, takže sa uplatňuje.

Ale už aj v tom ochrannom pásme sú domy, ktoré už stoja.

Áno. Keď sme vodný zdroj prevzali v roku 2004, tak už v tom čase bola povolená výstavba Dunajskej riviéry pri hrádzi, komplex 350 domov a developer mal súhlasné povolenie všetkých orgánov a išiel do toho. My sme to zistili, až keď buldozéry začali behať po ochrannom pásme a už to nebolo zvrátiteľné. Síce sme žiadali prehodnotenie konania na všetkých úradoch, ale nepodarilo sa to zastaviť. Dosť ťažko sa priznáva, že štát pochybil. Tie odškodnenia by boli dosť veľké. Skrátka, túto bitku sme prehrali. Je to precedens, na ktorý samozrejme potom poukazujú všetci ďalší developeri.

Aké činnosti súvisiace so zástavbou rodinných domov sú pre ochranné pásmo nebezpečné?

Za prvé, každý dom tam má studňu. To znamená, že tristopäťdesiat domov, minimálne tristo nepovolených, ťažko odhaliteľných vrtov do podložia. Vodárenská spoločnosť nemá právomoc prísť na súkromný pozemok a skontrolovať, čo sa tam deje. Keď máme nejaké podozrenie, musíme požiadať okresný úrad o vykonanie vodoochranného dozoru a odtiaľ by mal niekto ísť a mal by tieto veci skontrolovať. To je ale ťažko vykonateľné, a preto sa to v podstate ani veľmi nedeje. Vodoochranných dozorov sme už zvolali niekoľko a nechcem povedať, že boli všetky bezzubé, ale drvivá väčšina sa minula účinku, lebo ten proces nemá dostatočnú oporu v legislatíve a takú razanciu, aby sa niekto obával nežiaduce činnosti robiť, že bude odhalený a niekto ho postihne.

Druhý problém sú napr. teplotechnické čerpadlá, ktoré sú paradoxne teraz podporované ako alternatívny zdroj energie. Ale sú to tiež vrty do zeme. Ani nakladanie s odpadovými vodami a chemikáliami na ochranu rastlín nie je pod kontrolou. Princíp je v tom, že čokoľvek, čo tam budú robiť, my to nevieme skontrolovať. A keď už sa raz niečo do podzemnej vody dostane a nameriame to až v studni, nie je možné nič iné urobiť, len odstaviť studňu, postaviť úpravňu vody a chemicky to odtiaľ dostávať preč. Namiesto kvalitnej podzemnej vody v prirodzenom stave, ktorú teraz máme, potom budeme piť prefiltrovanú, destilovanú a znova remineralizovanú vodu, ktorú si môžete kúpiť v hociktorej PET fľaši. To by bola neodpustiteľná strata.

A čo filtrovanie väčšieho znečistenia z environmentálnych záťaží? V Bratislave ich máme niekoľko. Jednou z najnebezpečnejších je bývalá chemická skládka vo Vrakuni. Odhadujete, že kontaminačný mrak z nej už zasahuje asi sedem kilometrov do Žitného ostrova. Akonáhle sa dostane takéto znečistenie do vody, tak to už nie je možné nejako filtrovať, čistiť, jednoducho je to zničené?

Je to možné, len treba zistiť, aký je to typ znečistenia. Keď sú to chemické látky, tak je to problém, ešte obzvlášť, ak je to z Vrakune. To je taký kokteil chemických látok, že Slovenská akadémia vied skúšala v laboratórnych podmienkach, čím by sa to dalo odstraňovať, aké nové metódy by sa dali na to použiť, aby sa to vôbec z podzemnej vody dostalo. Sú to veľmi drahé technológie a na konci dňa z toho je bezmála destilovaná voda. Viete, aké drahé sú také technológie?

Aká drahá alebo lacná je dnes voda vo všeobecnosti?

Cena vody nezodpovedá nákladom, ktoré je potrebné vynaložiť na udržateľné prevádzkovanie verejného vodovodu. Máme veľké množstvo infraštruktúry, ako sú napr. potrubia, čerpacie stanice už po životnosti. Finančné zdroje treba niekde nazbierať a cena vody tomu zatiaľ nezodpovedá.

Aká by mala byť cena vody, aby to pokrylo náklady na obnovu infraštruktúry?

Toto nie je celkom moja parketa. V každom prípade to, že majú vodárenské spoločnosti obrovský investičný dlh kvôli nízkej cene vody, je všeobecne známe. Napokon tu máme ešte aj správy najvyššieho kontrolného úradu, ktorý robil dve kontroly vodárenských spoločností a vyplývajú z nich závery, čo by bolo treba systematicky zmeniť. Jedno z toho je aj zreálnenie ceny vody. Netrúfam si povedať, aká by mala byť. Teraz sa spracúva nová regulačná politika pre vodárenské spoločnosti, ktorá by mala k tomu dospieť. Sú tam dve veci. Jedno je, aká by mala byť, aby sme v dohľadnej dobe dokázali pokryť ten investičný dlh, čo sa tu desiatky rokov tvoril, ale je to zároveň aj sociálna kategória. Štát nemôže a nechce dovoliť takú cenu vody, aby si potom významná časť obyvateľov nemohla, obrazne povedané, dovoliť spotrebovať ostatok vody na hygienický štandard. Treba tam nájsť prijateľnú hranicu a prípadné alternatívne zdroje financovania.

Čo sa zmení revidovanou európskou smernicou o pitnej vode, ktorá platí od minulého roka a reaguje na historicky prvú úspešnú petíciu, respektíve európsku iniciatívu občanov s názvom „Právo na vodu“?

Smernica doširoka mení celý systém fungovania. Nie je to len o kvalite vody, ako to bolo doteraz. Signatári petície sa dožadovali viacerých vecí. Chcú mať viac informácií o kvalite vody, ale aj o iných veciach, o cenotvorbe. Je tam napr. zakotvená povinnosť zabezpečiť vodu pre marginalizované skupiny a mnoho ďalších noviniek.

Reflektuje to už Slovensko nejakým spôsobom?

Slovensko trošku zaspalo. Na implementáciu do našich zákonov máme dva roky. Existuje pracovná komisia, ktorá na tom pracuje, som jej členkou. No čas, ktorý máme na zapracovanie, už naozaj nie je dostatočný.

Partneri

Mediálni partneri