• Meranie dopadu
• video

Od luxusného spotrebiteľa k ekonomickému hráčovi: zmena uvažovania o dopade kultúry

Laco Oravec
   

Všetci už jeden a pol roka zažívame pandémiu, ktorá zasiahla všetky sektory spoločnosti. Kultúrne inštitúcie boli zatvorené alebo museli obmedzovať a prispôsobovať svoje aktivity. Je možné vyčísliť hodnotu tejto straty? Aký je vlastne finančný dopad „vypnutia“ kultúry na niekoľko mesiacov? 

Nedávno mala firma Facebook niekoľkohodinový globálny výpadok. Webstránka netblocks.org, ktorá dokáže vyčísliť ekonomickú hodnotu takýchto internetových kolapsov, odhadla 6-hodinovú nedostupnosť Facebooku, Instagramu a WhatsAppu na takmer 1 miliardu dolárov. 

Meranie ekonomického dopadu kultúry má svojich odporcov, kritizujú, keď sa kultúra prispôsobuje neoliberálnym prístupom. Kultúrne inštitúcie majú, podľa nich, špecifickú spoločenskú zodpovednosť, a keď sa kultúrne aktivity príliš orientujú na biznis, spreneverujú sa vlastne svojmu poslaniu. Napriek tomu je otázka merania dopadu či hodnoty kultúry zásadná. Ako však s takým meraním vôbec začať? Na jednej strane je možné spočítať príjmy kultúrnych aktivít, ktoré zahŕňajú predaj lístkov, príspevky sponzorov či granty. Tradičný európsky prístup je založený na presvedčení, že štát by mal podporovať kultúru a takmer všetky mimovládne kultúrne inštitúcie súťažia o verejné zdroje. Ako však spočítať efekt kultúrnych aktivít? Ako posúdiť, či boli získané prostriedky dobre vynaložené? Má byť meradlom hospodárnosť? Návštevnosť? Odozva kritikov?

Od 80. rokov 20. storočia až do finančnej krízy na začiatku 21. storočia sa všeobecne verilo, že po odchode priemyslu z miest sa kreatívna ekonomika stane hlavnou hybnou silou mestského rozvoja. Známy je príklad španielskeho mesta Bilbao, ktoré pred niekoľkými desaťročiami čelilo ekonomickej a demografickej kríze. Stelesnením snahy o rozvoj poznatkovo-orientovanej ekonomiky a dosahovanie vysokej pridanej hodnoty kultúry sa stala najmä svetoznáma postmoderná stavba Guggenheimovho múzea od Franka Gehryho. Takéto inštitúcie majú do mesta pritiahnuť turistov a následne aj mnohé ďalšie služby. Je to možné vďaka globalizácii, s ktorou sa spájajú aj kritické hlasy o deštruktívnom vplyve na lokálnu ekonomiku. 

Od hosťovania podujatí po šírenie know-how

Maďarské centrum súčasnej architektúry KÉK považuje meranie ekonomického dopadu za jeden z kľúčových aspektov svojej činnosti. Centrum KÉK bolo založené v roku 2005 a o rok neskôr sa presťahovalo do nevyužívanej budovy bývalej dielne na dvore múzea. Bol to typický príbeh kreatívno-kultúrneho centra. Získanie prázdnej budovy, hľadanie sponzorov, realizácia prvých výstav, nepremýšľanie o financiách a množstvo nezaplatenej práce. Po približne roku prišiel KÉK o priestory, čo odštartovalo novú fázu rozvoja organizácie. Od hosťovania podujatí iných organizácií (výstavy, filmové festivaly, prednášky) sa KÉK posunul k produkcii vlastných projektov, ktoré mali za cieľ skúmať, ako funguje mesto.

Jedným z nich bolo komunitné mapovanie opustených budov a priestorov v Budapešti a realizácia sprievodného programu ako napríklad festivalu Open. Ten oslovuje majiteľov takýchto budov s návrhom, aby ich na krátky čas sprístupnili verejnosti. Cieľom festivalu však nie je iba krátkodobá aktivita, ale aj snaha o dlhodobý výsledok ako napríklad rokovanie s majiteľmi o prenajatí priestorov na nekomerčnom základe, ktorý nemá primárne generovať zisk, ale zabrániť zníženiu hodnoty samotnej budovy. 

V roku 2011 začal KÉK spoluorganizovať podujatie Budapest100. Spočiatku to bola najmä oslava 100-ročných budov a od roku 2015 sústreďujú pozornosť na celé štvrte mesta. Pôvodný účel festivalu však zostáva rovnaký – odhaliť budovy od suterénu až po podkrovie, spoznať ich obyvateľov a vytvoriť nové komunity. V duchu hesla „každá budova je zaujímavá.“ Program pripravujú samotní majitelia budov a na organizácii sa podieľa niekoľko stoviek dobrovoľníkov. Festival si získal veľmi rýchlo popularitu a každý rok ho navštívi niekoľko tisíc obyvateľov mesta. Zaujímavým je aj následný efekt týchto aktivít, ktoré v dôsledku prehĺbenia vzťahu majiteľa k budove vedú občas až k jej renovácii.

Proces transformácie organizácie KÉK pokračoval ďalej. Od hosťovania programov, cez realizáciu vlastných kultúrnych aktivít až k snahe využiť know-how na zmenu fungovania mesta a spoločnosti, čo by mal byť aj jeden z hlavných cieľov kultúry. KÉK preto začal vytvárať návody, ktoré poskytuje ďalším organizáciám, a tak rozširuje dosah svojich aktivít. 

V roku 2016 sa KÉK stal súčasťou platformy jedenástich organizácií zo šiestich krajín, ktoré realizovali projekt Shared Cities: Creative Momentum. Táto sieť mimovládnych organizácií, univerzít, verejných inštitúcií, samospráv a aktívnych občanov si dala za cieľ preskúmať nové a lepšie spôsoby života v mestách. Počas štyroch rokov spolupráce zadefinovali nové spôsoby mestského plánovania a tvorby politiky a ukázali, že účasť obyvateľov a obyvateliek je nevyhnutná, pokiaľ ide o vytváranie hodnotných mestských prostredí. Na Slovensku sa v rámci projektu Shared Cities konala výstava vízie obnovy ikonických ruín – niekdajších prominentných budov komunistických inštitúcií, ktorú pripravila Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave spolu s Českým centrom. Taktiež v rámci projektu Aliancia Stará tržnica pokračovala v revitalizácii Námestia SNP návrhom prípadovej štúdie Živé námestie.

KÉK v rámci projektu Shared Cities zorganizoval podujatie Víkend otvorených tovární v kedysi najväčšom priemyselnom komplexe v Maďarsku. Závody Csepel sú jedinečným súborom firiem, ktoré už viac ako sto rokov slúžia potrebám rôznych domácich a medzinárodných priemyselných hráčov. Na jeho súčasnej podobe sa najviac odrážajú vplyvy privatizačných vĺn v 90. rokoch, ktoré rozdelili centralizovanú socialistickú priemyselnú oblasť na početné malé a stredné podniky. V súčasnosti viac ako 400 vlastníkov a niekoľko stoviek nájomníkov – od dielní jedného remeselníka až po miliónové podniky – zdieľa 240 hektárov tohto zvláštneho sveta. Víkend otvorených tovární ponúkol návštevníkom pohľad do každodenného života miestnych firiem a pôsobivé obrazy industriálnej architektúry. Majitelia firiem boli šokovaní odozvou verejnosti, pretože nepredpokladali, že ťažký, najmä hutnícky priemysel by mohol ľudí zaujímať. Súčasťou aktivity bolo aj vytvorenie komplexnej databázy a mapy celej zóny. 

Ekonomický dopad projektu Shared Cities

Dôležitým pilierom projektu Shared Cities bolo meranie ekonomického dopadu na základe analýzy vstupov a výstupov. Input-output analýza je forma makroekonomickej analýzy založenej na vzájomných závislostiach medzi hospodárskymi odvetviami, ktorú ako prvý navrhol laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Vasilij Leontiev. Dnes je považovaná za najpresnejšiu a najsofistikovanejšiu metódu výpočtu ekonomických dopadov inštitúcie, činnosti alebo projektu. Využíva pritom štatistické údaje z tabuľky vstupov a výstupov, ktoré odrážajú štruktúru celej produkcie krajiny za určité obdobie. Ukazujú hodnotu vyrobených tovarov a služieb v každom odvetví, ako aj to, kto ich nakupuje (niektoré tovary, napr. autá, sa predávajú hlavne konečným spotrebiteľom, zatiaľ čo iné, napr. oceľ, sa používajú ako vstup pre iné priemyselné odvetvia pri výrobe tovarov a poskytovaní služieb). Vstupno-výstupný model slúži ako nástroj na výpočet multiplikátorov, ktoré umožňujú odhadnúť celkový vplyv na všetky odvetvia v ekonomike, vrátane znásobených účinkov celého dodávateľského reťazca. Tento model dokáže predpovedať, čo sa stane v celom hospodárstve, ak v niektorom odvetví vynaložíme 1 €. 

Pre projekt Shared Cities vstupno-výstupný model adaptovala Tereza Raabová, zakladateľka organizácie Culture Matters a expertka na kreatívny priemysel, ekonomiku kultúry a kultúrnu politiku. Analýza dvoch maďarských organizácií, ktoré boli súčasťou konzorcia Shared Cities, bola založená na týchto vstupných údajoch:

• počas trvania projektu sa uskutočnilo 100 aktivít, 
• zúčastnilo sa na nich celkovo 20 530 návštevníkov,
• organizátori na tieto aktivity vynaložili 264 563 € (z toho grant Európskej únie predstavoval 130 000 €),
• návštevníci počas podujatí minuli 485 263 €,
• celkové výdavky tak predstavovali 749 825 €.

Týchto 750 000 € priamych výdavkov vygenerovalo dodatočných 357 000 € nepriamych výdavkov, teda celkový ekonomický dopad presiahol 1,1 milióna eur. Z toho do štátneho rozpočtu putovalo prostredníctvom DPH, daní a odvodov 278 000 €. V prepočte na plné úväzky projekt umožnil zamestnanie 25 ľudí. 

Celkový ekonomický výsledok projektu v Maďarsku (1 100 000 €) bol teda takmer 10x vyšší ako grant Európskej únie (130 000 €) alebo inými slovami, každé 1 € grantu vygenerovalo 2 € na realizáciu programu a ďalších 3,7 € výdavkov návštevníkov, spolu teda 8,4 €. Štátu sa z toho vrátilo 2,1 €. 

To nie je vôbec zlý výsledok pre kultúrnu organizáciu, ktorý ponúka úplne novú perspektívu pri uchádzaní sa o podporu z verejných grantov alebo od sponzorov. Ak poznáte ekonomický dopad svojich aktivít, môžete povedať „Takto vieme zhodnotiť každé získané euro.“ Mimovládne organizácie by preto, aspoň občas, mali nazerať na svoje aktivity aj ekonomickou optikou. 

Je dôležité neustále sa pýtať, aký efekt má to, čo robíme. Pre KÉK sa dopad postupne stal jednou z hlavných hodnôt a pomáha určovať, kam ich organizácia smeruje. Samozrejme, dopad nemá byť len finančný. Je rovnako dôležité klásť si otázky, čo sa deje s tými, s ktorými pracujeme. Vieme ich nejako ovplyvniť? Pomáhame ľuďom a inštitúciám na lokálnej úrovni? Dokážeme spraviť našu štvrť lepšou, odolnejšou a udržateľnejšou?

Prípadová štúdia KÉK

Kultúrne podujatia a organizácie sú zvyčajne považované za luxus alebo zábavu vyžadujúcu štátne alebo súkromné sponzorstvo s malou zodpovednosťou za spôsoby využívania týchto zdrojov. Uplatňovanie metód, ktoré merajú a vysvetľujú vplyv kultúry na lokálne a národné hospodárstvo, môže tento obraz radikálne zmeniť. Z tohto pohľadu je kultúra aktivátorom a multiplikátorom, ktorý prispieva k miestnym a regionálnym ekonomikám, ako aj k ekosystémom výroby a inovácií.

Prezentácia architekta a urbanistu Samua Szemereya pojednáva o rôznych typoch dopadov, ktoré kultúrne podujatia a organizácie môžu generovať. Prípadová štúdia Maďarského centra súčasnej architektúry skúma, ako sa pojem dopadu stal kľúčovou súčasťou ich programov a aké metódy používajú na hodnotenie toho, ako tieto ciele dosahujú.