V cene trička musíme platiť uhlíkovú daň, inak to nevychádza, hovorí recyklátor textilu

Pavla Lényiová

• V Cirkulárnom meste kolujú zdroje, materiály, výrobky aj energia. Brownfieldy sa recyklujú na nové štvrte, autobusy jazdia na plyn z bioodpadu, starý nábytok končí v reuse centre. Výrobky sa udržiavajú čo najdlhšie v obehu, šetria sa prírodné zdroje, eliminujú emisie. V tejto rubrike v spolupráci s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky sledujeme tému cirkulárnych miest a ukazujeme, aké systémové zmeny potrebujeme zaviesť na Slovensku.

Doteraz bol triedený zber textilu nepovinný. Zberové firmy sa snažili vyzbierať len to, čo je rentabilné. Teda hlavne oblečenie či obuv, ktoré sa dajú ešte nosiť. Samozrejme v kontajneroch sa objavovali aj horšie kúsky, ktoré sa potom recyklovali napríklad do stavebných izolácií.

Po novom musia obce a mestá zabezpečiť zber odpadových, teda deravých či fľakatých kusov, triedenie zachovalých bude len možnosť. Samosprávy aj odborníci kritizujú envirorezort, že pravidlá zberu nastavil neskoro a povrchne. Problémy však hrozia nielen pri zbere, ale aj pri recyklácii.

Množstvo textilného odpadu nevhodného na opätovné nosenie porastie. Podľa tejto štúdie dnes vieme na Slovensku zrecyklovať zhruba 4000 ton takéhoto odpadu z domácností. Ak však budeme časom poctivo triediť, zrecyklovať bude treba odhadom vyše 35 tisíc ton.

Najväčším recyklátorom textilného odpadu z domácností na Slovensku je spoločnosť SK-TEX. Vyrába aj medziprodukt – recyklované vlákna, ktoré využijú iní výrobcovia v automobilovom či napríklad obuvníckom priemysle. V Českej republike spolu s partnermi produkujú aj finálne výrobky – stavebné izolácie. Naše staré deravé a fľakaté tričká či rifle môžu teda vďaka recyklácii dostať nový život v budovách. Problém je, že stavebný sektor sa do používania takýchto materiálov nehrnie. Podľa zakladateľa spoločnosti Miroslava Futrikaniča je problém s odbytom výrobkov z recyklovaného textilu. Konkurujú im pre životné prostredie škodlivejšie, no lacnejšie produkty. 

V rozhovore sa dozviete:

• Prečo recyklátorom nepomôžu dotácie, ale ekodaň uvalená na tričká, obuv či závesy.
• Ako krachovanie veľkých textilných podnikov aj finančná kríza v roku 2008 ich prinútili k zmenám biznis modelu.
• Prečo naše inštitúcie nevedia obstarávať zelené stavebné riešenia, ako sú napríklad stavebné izolácie z recyklovaného textilu. 

Aký podiel z textilu, ktorý spracúvate, tvorí textilný odpad z priemyslu, aký podiel z domácností?

Veľmi nahrubo tak päťdesiat na päťdesiat. 

Koľko z toho pochádza zo Slovenska?

Odhadujem, že slovenský odpad z domácností tvorí maximálne 5 %. Aj ten priemyselný je prevažne zo zahraničia. Textil je komodita, ktorá sa normálne obchoduje. Veľká časť slovenského textilu, textilných odpadov odchádza do zahraničia a naopak. 

Kedysi sme boli postavení ako firma na to, aby sme spracúvali 100 % slovenských odpadov od veľkých výrobcov vlákna, ako je bývalý Chemlon Humenné, bývalý Istrochem, Chemosvit, alebo Slovenský hodváb Senica. 

Postupne ako nám odchádzali dodávatelia, museli sme sa preorientovať na iný typ spracovania. Postavili sme linky na spracovanie textilných odpadov z domácností. 

Akú máte maximálnu kapacitu? 

Inštalovanú kapacitu v Senici máme do 4000 ton ročne. Reálne robíme okolo 2 500 ton, keďže nebežíme na plný výkon. A v Senici máme ešte jednu linku, ktorú môžeme v prípade potreby zrekonštruovať, a tam je ďalšia kapacita zhruba 1500 ton. 

Prečo nejdete naplno?

Hlavný dôvod je obmedzený odbyt, ale aj nedostatok správnych surovín v požadovanej cenovej hladine pre konkrétne výrobky, kde by bolo možné odbyt zvýšiť.

Od januára musia členské štáty zaviesť triedený zber textilu, suroviny bude viac. Pripravujete sa nejako na to, že odpadu bude treba spracovať oveľa viac? 

Keď sa nepripravíme ako krajina na to, že budeme chcieť výrobky z recyklovaného textilu používať, tak nemáme kvôli odbytu dôvod to spracúvať. Mali by sme sa zamerať na podporu týchto koncových výrobkov. Ale samozrejme že sa pripravujeme, staviame v rámci skupiny Envirotex novú linku na výrobu izolácií.

Takže budete aj viac recyklovať? 

Nie viac, ale do vyššieho stupňa, do výroby izolácií priamo na Slovensku, v súčasnosti vyrábame izolácie v spolupráci s našimi odberateľmi a dodávateľmi v Čechách.

Hrozí, že keď sa aj textil vytriedi, spočiatku sa nebude všetok recyklovať?

Nebude sa mať kam podieť v objeme, v ktorom vznikne.

Ani v zahraničí? Nedávno sme robili reportáž z triediarne Textile House. Nakupujú hlavne použitý textil, ktorý vedia ešte predať v second handoch. Ale pritrafia sa im tam aj deravé či fľakaté veci. Väčšinu z nich posielajú na recykláciu aj do zahraničia, napríklad na výrobu handier.

Čiastočne to môže skončiť v zahraničí, ale pozrite sa, koľko k nám prichádza talianskeho textilu. Permanentne máme problém s talianskym textilom, ktorý nám sem niekto chce doviezť, niekde ho umiestniť, spáliť, uskladniť. A my by sme vytvorili ten istý problém niekde inde. 

Budete vedieť aspoň uprednostniť vytriedený textilný odpad zo Slovenska pred zahraničným? 

Ale samozrejme, že to vieme zmeniť. Je to len otázka toho, že teraz je to takto jednoduchšie, momentálne nám textil triedia aj v zahraničí. Máme dodávateľov z Čiech, zo Slovenska, z Maďarska.

Spoločnosť Tribtex chce na Triblavine spracúvať odpadový textil v maximálnej kapacite 15 tisíc ton odpadu ročne. Spustiť by to chceli v roku 2026, ale ešte ich len čaká zisťovacie konanie EIA. Spoločnosť PR Krajné má taktiež projektový zámer na recykláciu spotrebiteľského textilu v kapacite 800 ton. Registrujete, že by iný recyklátor na Slovensku rozširoval kapacity?

Nie, nie je problém vybudovať kapacity, aj s podporou Európskej únie. Ale stále zostáva otázka, čo s tým potom. Odbyt je bez priamej podpory limitovaný a nezodpovedá potenciálu. 

Všetci hovoria, že je to drahé. Recyklácia nie je lacný proces. Je trochu drahšia práve preto, že je v tom veľa ľudskej práce, pracujeme s nerovnorodými materiálmi, tie výrobky sa horšie certifikujú. Ale my tie riešenia máme, poznáme ich. Hlavné je zmeniť myslenie ľudí – architektov, pracovníkov verejného obstarávania a tak ďalej. 

Program odpadového hospodárstva Slovenskej republiky na roky 2021 – 2025 si dal za cieľ, že štát bude finančne podporovať projekty na rozšírenie recyklačných kapacít pre textil. Vy ste dostali ešte predtým, v roku 2018, dotáciu z eurofondov vo výške 4 milióny eur z Operačného programu Kvalita životného prostredia. 

Získali sme ju, ale nevyužili. Vrátili sme ju. Nepodarilo sa nám nájsť dostatočné finančné krytie na spoluúčasť, respektíve dochádzalo by k dvojitej podpore a museli by sme túto dotáciu vrátiť neskôr.

Z eurofondov a Recyklačného fondu bola podporená spomínaná firma PR Krajné – avšak pred vyše desiatimi rokmi. Inak neregistrujem projekty podporené z verejných zdrojov na takéto recyklačné kapacity. Vy o niečom viete?

Pokiaľ viem, neexistujú.

Nie je to preto, že zo strany recyklátorov nebola ani motivácia žiadať o podporu na rozšírenie výroby, kým nemajú zabezpečený odbyt? 

Nie že by nebola snaha, ale keď podporíte len postavenie linky, to je len desať percent z nákladov. Nositeľom celej ekonomiky je vždy odbyt. Tých desať percent nemá nejaký extrémny vplyv. 

Rozdiel v nákladovosti oproti výrobkom z primárneho materiálu je hlavne z dôvodu objemu výroby vyšší. Čím máte menšiu výrobu, tým sa vám réžia rozkladá na menšie množstvo a to vplýva na cenu hotového výrobku. 

Takže to vyrovnanie ceny, dotácia, musí byť vyššia, aby sa negatívny dopad objemu výroby vyrovnal. Je jasné, že inak, než cez systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov sa to urobiť nedá. V konečnom dôsledku je to zase len ekologická daň, ktorú zaplatíme my občania. 

Európska komisia navrhla, aby členské štáty EÚ zaviedli rozšírenú zodpovednosť výrobcov pre textil. Výrobcovia by mali platiť náklady počas celého životného cyklu výrobku. Aj vtedy, keď sa stane odpadom. To sa však nespustí naraz spolu s povinným triedením v roku 2025. Sledujete krajiny ako Francúzsko a Holandsko, kde už zaviedli tento systém, či to podporilo recykláciu?

Minimálne, lebo sa rieši len zber a triedenie. Niektorí triediči, zberači si v rámci toho dokázali vybudovať kapacity na recykláciu, ale ostáva rovnaký problém, čo s tým ďalej. 

Ja hovorím o tom, že musíme prijať zákon o textile, ktorý občanov de facto zaťaží uhlíkovou daňou. 

Vo Francúzsku, ktoré ste spomínali, je iniciatíva, že každý výrobok z textilu musí byť zaťažený nie pár centmi, ale dvoma, tromi, štyrmi, piatimi eurami za kus. Lebo to sú práve potrebné náklady na to, aby sa vybudovali recyklačné kapacity. 

Musíme si uvedomiť, že to, čo my spotrebúvame, niečo stojí. Aj likvidácia materiálu, ktorý buď vyvezieme na skládku, alebo ho necháme spáliť, prípadne z toho niečo chceme vyrobiť. Všetky tieto operácie stoja peniaze. A výrobca to zaplatí. Tak to prenesie do ceny koncového výrobku. 

To je princíp „ekomodulácie“ v rámci rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Malo by ich stáť viac, keď na trh uvádzajú menej udržateľný výrobok.

Tých výrobcov, respektíve nás občanov, to musí stáť viac. Vedie nás to jednak k zodpovednosti pri nakupovaní. Keď tie výrobky budú drahšie, budeme rozmýšľať, čo si kúpime a či si kúpime kvalitnejšiu vec, alebo menej kvalitnú. Splní sa podmienka číslo jedna, aby sme nevytvárali odpad. A na druhej strane, keď už ho vytvárame, musíme mať v tej cene dostatočné finančné zabezpečenie na to, aby sme si s tým odpadom dokázali poradiť a vrátiť ho späť do výroby. 

Podporiť odbyt recyklovaných výrobkov sa dá aj priamo zákonom. Pri PET fľašiach už je v európskej legislatíve nastavený povinný podiel recyklátu v nových fľašiach. 

Chystá sa aj nariadenie o stavebných výrobkoch. Pokladá základ pre povinný obsah recyklátu v stavebných výrobkoch, avšak zatiaľ dosť vágne v porovnaní s tými PET fľašami. Pomôže také niečo s odbytom stavebných izolácií z recyklovaného textilu? 

Ak budú tieto výrobky preferované, tak áno, nám to pomôže. Ak bude povinnosť ako vo Švajčiarsku, že 50 % stavby musí byť z recyklátov, tak aj to nám pomôže. 

To tam explicitne nie je, ale ak nariadenie bude schválené, zavedú sa požiadavky na verejné obstarávanie a na nejaký minimálny ekoštandard stavebných výrobkov. Ale ak by to predražilo zákazku o 10 %, tak takéto obstarávanie vlastne nebude povinné. Ako to vnímate?

Presne tak ako som povedal – nesmie sa to predražiť o desať percent. Ceny daných výrobkov musia byť porovnateľné s cenami výrobkov z primárnych materiálov. A na to, aby to bolo možné, je potrebné zaťažiť výrobcov textilu, obuvi a tak ďalej dostatočnou čiastkou na to, aby mohol byť vydotovaný celý tento proces recyklácie. 

Stretli ste sa už s tým, že by nejaká inštitúcia na Slovensku obstarávala stavebné materiály tak, že by boli uprednostnené tie recyklované? Teda napríklad práve stavebné izolácie z recyklovaného textilu?

Ešte nie. Jednak to nevedia preukázať a potom sa rozprávame ešte o potenciálne zvýšenej cene. Mali by sme sa baviť o konštrukčnom riešení, nielen o náhrade výrobku za výrobok.

Ak ide o náhradu minerálnej vaty naším výrobkom, sme drahší. Ale keď nahradím celé konštrukčné riešenie, potenciálne tam dám izolácie v menšej hrúbke. Alebo spotrebujem menej energie, lebo tam nebudem musieť dať klimatizáciu s výkonom 2000 kW, ale postačí mi 1000 kW. To isté z hľadiska kúrenia. 

Čiže keď prepočítame celú túto budovu, potom sa môže ukázať, že preplatenie izolácie je možno o 50 %, ale v konečnom dôsledku znamená ušetrenie vo výstavbe a prevádzke. My nevieme zatiaľ toto obstarávať. 

Odpadový textil rozvlákňujete. Ako si to má laik predstaviť? 

Najprv ho nasekáme, potom ho rozdriapeme na jednotlivé vlákna. A to môže byť robené rôznymi spôsobmi. Môžeme vyťahovať dlhšie vlákna, kratšie vlákna, lebo je to sústava valcov. Stále záleží aj od toho, aká tá pôvodná tkanina bola.

Po akých Vašich produktoch je najväčší dopyt? 

Najväčší dopyt je stále z automobilového sektora. Tam sa používa najväčšie množstvo recyklovaného textilu a hlavne toho z domácností. 

Čo z toho vyrábate pre automobilový sektor?

Vlákna. Roztrháme to a dávame to výrobcom, ktorí robia izolácie, podlahy, motorový priestor a kadečo iné. Recyklovaného textilu je v aute možno do desať kíl. 

Koľko percent odbytu tvorí automobilový priemysel?

Z hľadiska výroby, keby som to zobral na tonáž, tak to tvorí možno 70 %. Finančne 40 % alebo 50 %.

Prežili sme krízu v roku 2008, keď celý automobilový sektor padol na dno. To nás donútilo začať rozmýšľať, kam všade sa môže takýto textil ešte použiť. Vtedy sme začali vyvíjať stavebné izolácie. Tepelné izolácie, akustické izolácie, potom sme pridali vodozádržné dosky na tvorbu zelených striech.

Máte ešte nejaký produkt alebo recyklát, ktorý posúvate na ďalšie spracovanie?

Tých recyklátov je veľmi veľa rôznych druhov. Aj do obuvníctva dodávame vlákna, dáva sa to aj do matracov, pre kone.

Čo to znamená?

Parkúr a podobne. Vlákna sa zamiešavajú do piesku, aby sa koníčkom lepšie skákalo. To je obrovský biznis. My ho robíme v malej miere, nemôžeme sa špecializovať na všetko. 

Sklenené fľaše sa dajú recyklovať opäť do fliaš, už to poznáme aj pri PET fľašiach. Pri textíliách recyklovanie z vlákna na nové textilné vlákno na výrobu oblečenia pri niektorých druhoch, ako napríklad vlna, to historicky funguje, ale inak to vôbec nie je tak ďaleko. Poznáte už nejaké príklady?

Je relatívne jednoduché roztaviť plast a vrátiť ho späť do rovnakého plastu. To isté je aj pri recyklácii „vlákno do vlákna“. Áno, tiež sa to dá práve pri týchto čistých materiáloch, ako je čistý polyester, ale samozrejme, že pri každej operácii to vlákno trochu degraduje. 

Ale sú systémy chemickej recyklácie, kde tkaninu, ktorá obsahuje prevažné množstvo polyesteru vieme rozbiť na základnú surovinu a potom z nej spätne vyrobiť prvotriedny granulát. 

A čo odpadová bavlna? Tá sa dá spracovať na novú bavlnu?

Tam je problém dĺžky vlákna. Nakoľko počas procesu recyklácie zničíte to vlákno a ako ho potom dokážete spriadať. 

Viete o takých recyklátoroch, napríklad v Európe, ktorí recyklujú z vlákna do vlákna vo veľkom?

Priamo z vlnených tkanín sa rozvoľňuje vlákno, potom to ide cez spriadanie a robia sa z toho nové tkaniny. Samozrejme, že to ďalšie vlákno má trošku horšie parametre, lebo je kratšie. Čiže sa z toho už nevytvorí taká pevná niť.

To isté sa deje napríklad aj pri rifľovine. Opäť záleží od toho, z akých riflí sa to vyrába, či boli prané, alebo sú to zvyšky z výroby. Prané rifle majú úplne iné pevnostné charakteristiky, lebo vlákno je poškodené praním.

Partneri