• história
• trhoviská

Z histórie trhov a nakupovania v Bratislave

Bratislava a obchodovanie patria oddávna k sebe. Mesto za to vďačí svojej polohe na križovatke starých obchodných ciest, ako aj polohe pri brode cez Dunaj. Už v roku 1291 získal vtedajší Prešporok od uhorského kráľa Ondreja III. výsadu slobodného obchodovania a oslobodenia od platenia daní. Na konci 13. storočia sa tak už v meste obchodovalo so súknom, dobytkom, rybami a poľnohospodárskymi produktami.

Trhy sa spočiatku konali pri brode cez Dunaj, v okolí Katedrály svätého Martina. Neskôr sa hlavné týždenné trhy a jarmoky konali na Hlavnom námestí. V stredoveku tu predávali pekári, medovnikári, súkenníci a do roku 1370 aj mäsiari, ktorí sa neskôr presunuli za radnicu. Na susednom priestore pred františkánskym kláštorom sa v 14. storočí predávali ryby a neskôr chlieb.

Zachovalo sa nám množstvo záznamov o lokalitách v Prešporku, na ktorých sa už od stredoveku konali trhy. Významné trhovisko bolo na Rybnom námestí. Na území terajšieho Trnavského mýta bol zase Dobytčí trh. Na Suchom mýte bol tzv. Vápenný trh a na Hodžovom námestí Senný trh. Hlavné trhy boli na dnešnom Námestí SNP, ktoré vtedy nefigurovalo ako jednotný celok. Jeho horná časť sa volala Obilný trh, spodná časť Chlebný trh. V roku 1879 bol názov námestia zjednotený na Tržné námestie.

Trhové subkultúry

Legendami trhov v Prešporku či Bratislave boli oddávna Bulhari, ktorých zelenina sa tešila výnimočnej povesti. Prví bulharskí zeleninári prichádzali do Uhorska v druhej polovici 19. storočia a ich prílev sa postupne zintenzívňoval. Len v Bratislave ich v prvých desaťročiach 20. storočia žilo okolo 350 a mali tu 26 záhrad. Bulhar a kvalitná zelenina – to bolo zaužívané slovné spojenie.

Typickými postavičkami bratislavských trhov boli kofy. Toto slovo dnes chápeme odlišne od jeho historického významu, ako označenie pre hašterivú ženu. Kedysi išlo o tetušku, ktorá predáva tovar na trhu. Niektoré kofy mali svoje povolanie riadne zapísané dokonca aj v rodnom liste. Išlo o vážne zamestnanie, lebo kofy sa starali o zásobovanie obyvateľov mesta čerstvým tovarom. Mnohé z týchto žien sa každý deň dotrmácali do mesta, či už pešky, niektoré vlakom, s obrovským batohom na chrbte. V ňom niesli tovar, ktorý v ten deň na trhu alebo rínku predávali. Keď náhodou nebolo dobré počasie alebo bola na cestách zlá situácia, tak kofy na trh nedorazili. A potom zrazu nebolo dostať cibuľu či kapustu. 

Víťazstvo „hygienokracie“

Tržné námestie na dnešnom Námestí SNP a Námestí Nežnej revolúcie bolo obľúbeným miestom nákupov starých Prešporákov. Medzi pýchy mesta však rozhodne nepatrilo. Po skončení trhu na zemi ostávalo množstvo zvyškov tovaru a špiny. Dobová tlač o ňom v roku 1901 napísala takto nelichotivo: 
„Tržné námestie je také škandalózne špinavé, že je naozaj odporné prejsť sa po ňom v utorok alebo v piatok po trhovom dni. Naša obuv bude naimpregnovaná tekutinou neopísateľného zápachu. Kedy ho dajú kompetentní konečne vydláždiť? Keby v inom meste mali takéto pekné námestie, určite by sa na ňom vynímalo korzo, kým tu – na posmech hygienickým zásadám – funguje skutočná liaheň bacilov.“

Okrem hygieny bol problémom trhoviska aj rozmer námestia a čoraz väčší nedostatok priestoru pre rozširujúci sa trh. Mesto ho preto presúvalo aj do vedľajších ulíc.

Najväčším problémom vonkajších trhov bolo počasie, ktoré spôsobovalo výkyvy v zásobovaní obyvateľov mesta čerstvým tovarom. Zastúpenie pestovateľov a tovaru na trhoch bolo nepravidelné a pri nepriaznivom počasí alebo zlej situácii na cestách prišlo menej predajcov. Ceny sa predražili a kupujúci si často nemohli byť istí, či na trhu dostanú aj také základné suroviny akou je cibuľa. 

Kríza zásobovania potravinami v Prešporku na prelome 19. a 20. storočia si žiadala rázne riešenia. Kompetentní mestskí páni si uvedomovali, že obyvatelia mesta potrebujú pravidelný a stabilný prísun potravín. 

Na začiatku 20. storočia vznikol plán na vybudovanie krytého trhoviska pre verejnosť. Dni chatrčí, búdok, stánkov, zlej hygieny a nekoordinovaného predaja tak boli zrátané.

„Mladá“ Stará tržnica

V roku 1903 mesto Prešporok vypísalo anonymnú architektonickú súťaž na projekt krytej tržnice, ktorá mala stáť na mieste tradičného Chlebného trhu. Prvú cenu v súťaži získal projekt Veritas budapeštianskeho architekta Endreho Makaya (1847 – 1905). Architekt Makay však v roku 1905 zomrel a nedožil sa realizácie projektu, ktorého sa preto ujal mestský inžinier Gyula Laubner a vylepšil ho podľa dobových trendov. 

Výstavba prebiehala v rokoch 1908 – 1910 pod vedením staviteľa Ludwiga Gratzla a realizovala ju známa prešporská stavebná firma Pittel und Brausewetter. Pri stavbe tržnice použili na prešporské pomery odvážnu novinku – priznanú oceľovú konštrukciu, inšpirovanú dielami Gustava Eiffela.

Tržnica bola dokončená 31. októbra 1910 a do prevádzky bola spustená o deň neskôr. Riaditeľom vtedy mladej Starej tržnice sa stal Károly Dworak, podnikateľ s potravinami a člen mestského zákonodarného zboru.

Krytá tržnica poskytovala na ploche 1 000 m² zázemie pre trhovníkov v každom počasí. Tí si v tržnici prenajímali oddelené predajné miesta, predávalo sa však naďalej aj zo stánkov na námestí pred budovou. 

Bratislavské trhy ako symbol tolerancie

Trhy v Prešporku/Bratislave sa stali príkladom symbiózy spolužitia všetkých národností mesta. Stretal sa tu maďarský, nemecký, slovenský, český, židovský, chorvátsky, či bulharský element a predávalo sa všetko od ovocia, zeleniny, cez mäsové a pekárenské výrobky, až po zvieratá. 

Na trhoch panovala tolerantná atmosféra. Zákazník bol vždy pánom, bez ohľadu na to, akej bol národnosti. A trhovník sa s ním snažil rozprávať jeho rodným jazykom. Bez vzájomného rešpektu by to nešlo. To bol jednoducho duch starej Bratislavy.

Hlavní partneri

Partneri

Mediálni partneri