Šéf bratislavských obstarávačov: Ekologické nákupy nemusia byť drahšie

Pavla Lényiová

Verejné obstarávanie tvorí zhruba 14 % HDP v Európskej únii. To už je slušná kúpna sila, ktorá môže dopytom formovať trh, a aj preto pomôže, ak štátne a verejné inštitúcie kupujú zelenšie alternatívy.

Na Slovensku sa to však zatiaľ veľmi nedeje, zaostávame za cieľmi, ktoré sme si stanovili. Podľa Envirostratégie 2030 sa má do roku 2030 aspoň 70 % zákaziek obstarávať nazeleno. Zatiaľ sme však len na 12 % z počtu verejných obstarávaní a necelých 17 % z celkovej hodnoty. 

Medzi inštitúcie, ktoré mierne vytŕčajú, patrí bratislavský magistrát. Úroveň európskych lídrov nedosahuje. Obstaráva však nazeleno viac než priemer Slovenska a podstatne viac než mu to prikazuje zákon. Michal Garaj v rozhovore vysvetlil, ako na to a vyvrátil aj niektoré predsudky o zelených nákupoch.

Ako čítať štatistiky: zelené neznamená najzelenšie

Na úvod treba vysvetliť, podľa čoho sa nákup kvalifikuje ako zelený. Zákon káže samosprávam obstarať aspoň 6 % z počtu zákaziek zodpovedne, teda zohľadniť buď vplyv na životné prostredie, alebo takzvané sociálne hľadisko. To môže spočívať napríklad v uprednostnení dodávateľa, ktorý zamestnáva ľudí znevýhodnených na trhu práce.

Bratislavský magistrát v roku 2022 obstarával zodpovedne v niečo vyše 19 % prípadov, z toho environmentálne hľadisko uplatnil v necelých 15 % prípadov. Čo do hodnoty šlo o necelých 40 miliónov eur, teda zhruba 30 % z hodnoty zákaziek spadá pod zelené obstarávanie. 

Do štatistiky sa dostávajú zákazky so zelenými požiadavkami, ale nie nevyhnutne s najzelenšími. Mesto napríklad pri nákupe kancelárskeho papiera zohľadnilo certifikáty, ktoré dokladujú, že drevo na výrobu papiera pochádza z udržateľne obhospodarovaných lesov. Ešte lepšie by bolo uprednostniť recyklovaný papier. Alebo nekupovať nové monitory s ekocertifikátom, ale repasované.
Vplyv na planétu niekedy zohľadňujú cez takzvané nice-to-have kritériá. Súťažiaci môžu získať body navyše za zelenšiu ponuku a vyhrať, aj keď nie sú najlacnejší. Podľa Garaja sa aj takéto zákazky kvalifikujú ako zelené, a to aj keď „zelenší“ uchádzač napokon nevyhrá. „Úlohou obstarávateľov je vytvoriť možnosť, aby sa zelené riešenia presadili, vytvoriť po nich dopyt, avšak o ponuku sa už musí postarať trh,“ vysvetľuje expert.

Namiesto tlačiarní kúpili službu tlače

Environmentálne hľadisko už na magistráte skúšali použiť pri nákupe monitorov, oblečenia, obuvi, cateringu, svietidiel, elektriny z obnoviteľných zdrojov, nábytku, automobilov či kancelárskych potrieb. Pri obstarávaní drevených lavičiek, ktoré ľudia môžu vidieť v uliciach, požadovali certifikát, ktorý dokladuje, že drevo pochádza z udržateľne obhospodarovaných lesov. Kvetinová výzdoba musela byť osadená a udržiavaná elektrickým vozidlom.

Momentálne prebieha obstarávanie na asanáciu hotela Flóra na Zlatých pieskoch. Zákon vyžaduje, aby sa zrecyklovalo 70 % demolačného odpadu pri stavbách nad 300 m² zastavanej plochy. V tomto prípade môže súťažiaci získať bonusové body, ak ponúkne vyššie percento recyklácie. 

Majú za sebou aj obstarávanie produktu ako služby. Namiesto nákupu tlačiarní si kúpili tlač.Pri tomto modeli podnikania je zodpovednosť za stav produktu celý čas na strane poskytovateľa služby. Ten má väčšiu motiváciu postarať sa, aby dlho vydržal a nestal sa tak skoro odpadom. „Ak by poskytovateľ služieb dodával nekvalitné tlačiarne, ktoré sa často kazia, alebo tonery, ktoré sa rýchlo míňajú, to by sa mu menej oplatilo, pretože všetky náklady na opravy a výmeny znáša on,“ dopĺňa Garaj, podľa ktorého tento model vedie k úspornejším riešeniam a prevencii plytvania.

Čo sa nedá presne spočítať, je podozrivé. Na škodu veci

Najľahšie sa obstarávajú podľa Garaja produkty, kde je možné žiadať doloženie ekologického certifikátu. Napríklad pri monitoroch si ako kritérium zvyknú klásť strieborný alebo zlatý EPEAT certifikát. Najjednoduchšie je to vtedy, ak zelený aspekt použijú ako takzvané K.O. kritérium. Zúčastniť sa môže len ten, kto ho splní. Ale môže sa stať, že sa neprihlási nikto a celá súťaž sa musí robiť odznova.

Ak naopak použijú spomínané nice-to-have kritérium, ktoré súťažiaci môže a nemusí splniť, rozširuje sa tak okruh možných uchádzačov a minimalizuje sa riziko, že sa nikto neprihlási. Nastaviť obstarávanie týmto spôsobom je ale zložitejšie. Treba zohľadniť cenu, ktorá sa počíta v eurách a iné aspekty, ako napríklad spotrebu energie či ekologický certifikát. „Tomu druhému kritériu musíte po prvé stanoviť váhu, po druhé musíte stanoviť nejaké vzorce. Ako spočítať eurá s kilowattmi? Musíte obidve prepočítať na body.“

Aj pre zložitejšie vyhodnocovanie sa mnohí verejní obstarávatelia boja použiť environmentálny aspekt. Podľa Garaja to brzdí hlavne hodnotnejšie zákazky. No magistrátu sa zatiaľ nestalo, že by nejaký súťažiaci proces napadol alebo Úrad pre verejné obstarávanie by súťaž zrušil.

Garaj ide ešte ďalej a hovorí o modeli, ktorý by chceli použiť pri stavebných zákazkách. Chcú osloviť stavebné firmy, aby sami navrhli, ako by sa stavba dala zrealizovať environmentálne šetrnejším spôsobom. Ony sami totiž najlepšie rozumejú celému procesu. „Toho sa Slováci boja, lebo to nie je kalkulačkové kritérium. Dostanete od piatich stavebných firiem päť slohových prác a hodnotiť sa to dá iba subjektívne,“ hovorí Michal Garaj. „Bojíme sa tej subjektivity, lebo všetci sa upodozrievame z korupcie.“
Subjektívne kritériá sa pritom podľa neho používajú v západnej Európe bežne. Dôležité je, aby ich posúdila komisia expertov. „To vytvára predpoklady, že hodnotenie nie je úplne laické a svojvoľné, ale objektivizované viacerými odbornými názormi,“ dopĺňa Garaj.

Strach z predraženia

Ďalšou bariérou býva obava, že zelené obstarávanie vyjde drahšie. Michal Garaj si myslí, že to je predsudok. „Vidieť to v prípadoch, keď zelené kritérium má formu nice-to-have a firma, ktorá ho ponúkne, je zároveň aj najlacnejšia. Vyhrala by teda aj bez bonusu.“ Nie je to podľa neho zriedkavý jav. 

Navyše, inštitúcia si môže v podmienkach zastropovať, koľko si je maximálne ochotná priplatiť za zelenšiu ponuku. Garaj to ilustruje na príklade nákupu retenčnej nádrže na dažďovú vodu. Boli ochotní dať o 15 % viac, ak by bola z recyklovaného plastu. Nakoniec zelená ponuka nevyhrala. Súťažili síce aj dodávatelia s produktmi z recyklovaného materiálu, ale boli drahšie než prípustných 15 %.

Nemusí to byť drahšie, ale môže to trvať dlhšie

Ďalšou bariérou pre zelené verejné obstarávanie môže byť čas. Podľa Garaja to môže trvať dlhšie, lebo často si treba spraviť prieskum trhu: „Často my ani náš gestor nevieme, aké zelené kritériá by sme mohli požadovať.“ Robia preto takzvané predbežné trhové konzultácie s firmami. Osvedčilo sa to napríklad, keď mesto kupovalo elektrinu pre seba aj ďalšie svoje organizácie. 

Garaj spomína, že príslušné oddelenie nebolo nadšené z nápadu obstarať energiu z obnoviteľných zdrojov. Báli sa predraženia. Počas predbežných trhových konzultácií im však firmy poradili, že v tom čase bol nákup elektriny z obnoviteľných zdrojov oslobodený od spotrebnej dane, a teda mohla napriek vyššej cene mesto vyjsť paradoxne lacnejšie. Zároveň ich firmy upozornili, že väčšina elektriny pre Dopravný podnik Bratislava je od spotrebnej dane oslobodená bez ohľadu na jej pôvod.

„Od toho, že nekupujeme obnoviteľné zdroje, sme sa dostali k pomerne dobre nastavenému balíku, keď sme presne vedeli, kde sa to oplatí a pomôže to aj planéte, a kde by to síce pomohlo planéte, ale mohlo by to naozaj veľa stáť,“ vysvetľuje Michal Garaj. Obnoviteľná elektrina nakoniec tvorí zhruba 16 %, dodávateľ to preukazuje dokladom o jej pôvode.
Mimochodom, na neochotu kolegov vyplývajúcu z obáv skúsiť niečo nové, z predraženia či dlhého trvania ponúka Garaj ešte jedno riešenie. Snahu o zelené verejné obstarávanie majú zakotvenú v internej smernici, na ktorú sa môžu obstarávači odvolávať, ak narazia na pochybnosti kolegov. Keď sa však pýtam na sprísňovanie celonárodných kvót zákonom, neodporúča to.

Budú to obchádzať

Štátne orgány by mali 6 % zákaziek obstarávať s využitím zeleného hľadiska a v 6 % aplikovať sociálne hľadisko. Samosprávy majú kvóty nižšie. Navyše, dvomi uzneseniami vlády sa zaviedla povinnosť pre ústredné orgány štátnej správy využívať environmentálne hľadisko pri štyroch produktových kategóriách, ako sú autá, kopírovací papier, čistiace prostriedky a upratovacie služby, ďalej počítače a monitory.

Envirostratégia 2030 počíta s tým, že povinnosť sa postupne rozšíri na ďalšie produkty a služby, ako aj na mestá a kraje. Taktiež programové vyhlásenie aktuálnej vlády hovorí o zavedení záväznosti v maximálnom možnom rozsahu.

Michal Garaj však nie je zástancom príkazov. „Ak to niekto nevníma ako hodnotu, tak to nebude robiť.“ Kvótu sa podľa neho taký človek naučí obchádzať: „Potrebujeme nazeleno zadať zákazku na stavebné práce? Tak nariadime tlačiť stavebný denník obojstranne alebo viesť ho digitálne, a už vykážeme zákazku ako zelenú, aj keď impakt je prakticky nulový.“ 

Pomohlo by podľa neho skôr zavedenie centrálneho verejného obstarávania. Ako to funguje, ilustruje na príklade starostu v Rakúsku. „Otvorí si niečo ako štátny online obchod. Hodí si do košíka desať laptopov, tisíc respirátorov a štyri autá, objedná a má.“ Všetky tie tovary sa už totiž obstarali v centrálnej obstarávacej organizácii. 

V programovom vyhlásení vlády sa o centrálnom obstarávaní píše, ale len v čiastkových témach ako sú nákupy energií a služieb pre štátne budovy alebo nákupy nemocníc.

„Ak to má štát zavedené, tak aby bolo verejné obstarávanie zelené, zrazu stačí vyškoliť sto ľudí a nie päť tisíc ľudí,“ vysvetľuje Michal Garaj, podľa ktorého to takto funguje aj v škandinávskych štátoch, Taliansku či v Nemecku.

Partneri