Komu patria rieky? Od vodohospodárov späť ku klíme a ľuďom
V súčasných horúčavách slastne pozeráme na rieky ako na zdroj osvieženia. Väčšinou sú však nedostupné, uzavreté v betónových kanáloch alebo dokonca vysychajú. Vrátime riekam prirodzený charakter, ktorý je lepší pre nás i prírodu?
Rieky sa v povojnovom období stali objektom technického myslenia. Aby sa voľne nerozlievali a nespôsobovali škody, boli regulované do umelých korýt s vysokými valmi. Vybudovali sme na nich elektrárne a vodné nádrže s regulovaným prietokom. Ako povedal štátny tajomník ministerstva životného prostredia Michal Kiča v relácii Živé mesto FM, myslenie vodohospodárov, ktoré u nás dodnes panuje, má za cieľ reguláciu a usmerňovanie. Rieky sú preto často vnímané ako hospodárske objekty, nie ako miesta rekreácie alebo cenné biotopy.
Kým v minulosti boli podmienky pre poľnohospodárstvo alebo výstavbu, vytvorené vysúšaním krajiny či opatreniami proti povodniam, vnímané pozitívne, v čase klimatickej zmeny by sme skôr ocenili živé rieky, mokrade a jazerá, ktoré by podporovali zadržiavanie vody v krajine. Premýšľanie o riekach a priestore okolo nich sa začína meniť a do popredia sa dostáva ochrana verejného záujmu.
Oslobodené rieky aj u nás?
„Naše právo napríklad neráta s tým, že vodný tok by bol ponechaný na prirodzený vývoj. Každý správca vodného toku má povinnosť tok prinavrátiť do koryta,“ vysvetľuje Michal Kiča. Ak by rieka začala, napríklad vplyvom záplav, prirodzene meandrovať, nie je možné nechať tok na prírodu.
Nová slovenská koncepcia vodnej politiky do roku 2030, na ktorej spolupracovalo vyše 200 odborníkov, však otvára možnosti lepšieho zadržiavania vody v krajine, vrátane čiastočnej nápravy „spútania“ riek. Prináša aj stovky ďalších malých opatrení o vodovodoch, prístupe k pitnej vode, ale napríklad aj o odvádzaní dažďovej vody vsakovaním v mestách či pasport vodných stavieb a ich posúdenie. Je pravdepodobné, že niektoré malé vodné elektrárne, ktoré sme na vodné toky umiestňovali s vidinou zelenej energie, sa preukážu ako nefunkčné, či dokonca škodlivé a budú sa odstraňovať.
Aj 50 až 60-ročné vodné diela stoja pred otázkou, či vôbec budú v budúcnosti plniť pôvodnú hydroenergetickú alebo protipovodňovú funkciu. Zanášajú sa a ich čistenie je nákladné. Rovnako je to aj so starostlivosťou o umelé brehy riek. Ministerstvo životného prostredia už preto v rámci Plánu obnovy a odolnosti vytipovalo úseky riek, vhodných na renaturáciu.
Dokopy má ísť o 97 kilometrov vodných tokov. Týka sa to napríklad rieky Latorica, ktorá prirodzene meandrovala, no v 70. rokoch minulého storočia bola napriamená do hlbokého kanála. Hladina podzemnej vody v okolí v dôsledku toho klesla a Východoslovenská nížina, kedysi úrodné územie, má dnes problém s prístupom k podzemnej vode. Blízko k revitalizácii je aj rieka Morava. Pomohol tomu aj tlak susedov z Rakúska a Česka, ktorí vodné toky vracajú do pôvodného stavu už niekoľko rokov.
Živá krajina vyžaduje zadržiavanie vody
S obnovou prirodzeného vzhľadu a režimu riek, revitalizáciou mokradí a prepojovaním zaslepených ramien majú európske krajiny veľké skúsenosti. Príkladom môže byť databáza českých projektov súťaže Adapterra alebo oslobodená rieka Isar v Mníchove, ktorá ponúka kúpanie aj surfovanie. Je však niečo také v súčasnosti možné aj na Slovensku? Kľúčové je spájanie a legislatíva.
V rámci činnosti Dunajského fondu bola vytvorená pracovná skupina River Lab. Výstupom bol dôležitý dokument Šesť kľúčov k odomknutiu potenciálu rieky, ktorý ponúkli autoritám.
Pracovná náplň Juraja Tedlu, bývalého projektového manažéra Dunajského fondu a hosťa relácie Živé mesto, niekoľko rokov zahŕňala manažment všetkých aktérov na jednom úseku rieky Dunaj: „Obnova rieky je však nesmierne zložitá výzva, lebo záujmov, ktoré sa zhmotňujú v krajine, a špeciálne v rieke, je mnoho.“ Medzi aktérov patria štátne podniky, regionálne a mestské organizácie, neziskové a občianske organizácie, podnikatelia, developeri, ochranári, vodáci, vodohospodári, rybári, vlastníci a správcovia pozemkov.
Jedným z mála projektov, ktorým sa podarilo nájsť spoločnú reč všetkých zainteresovaných, bola štúdia Bratislavského dunajského parku, ktorá mala za cieľ humanizáciu brehov Dunaja. Na túto iniciatívu nadviazal aj Metropolitný inštitút Bratislavy novou urbanisticko-krajinárskou štúdiou, ktorá, podľa zástupkyne riaditeľa MIB Dany Hudcovej prispeje k udržateľnému turizmu vytvorením chodníkov, lávok, cyklotrás alebo lokálnych športovísk, podporí vznik náučných centier v prírode a zlepší protipovodňovú ochranu a revitalizáciu dunajských ramien.
Úsek Dunaja v Bratislave by mohol obsahovať napríklad aj prirodzené pláže, ktoré umožnia prístup bežných ľudí k vode. Hostia Živého mesta sa zhodujú, že úprava brehov, vľúdnejšia k ľuďom, by nám pomohla na rieky pozerať ako na zdroj života, a nie zdroj nebezpečenstva.
Partneri
Mediálni partneri
