Cany Ash: Generácia Z túži po viac zdieľaných priestoroch a nechce byty len ako spálne

 Cany Ash
Britská architektka a spoluzakladateľka štúdia Ash Sakula.

Do Bratislavy prišla ako jedna zo spíkrov pre tohtoročnú sériu prednášok Start with Children, no jej ateliér sa podieľal aj na plánovaní dvoch slovenských rezidenčných projektov. Pre magazín CTZN hovorí o tom, prečo potrebujeme bývať „na husto“ a ako môže zmeniť trh generácia Z. 

Vaša prvá skúsenosť so Slovenskom bola v Bernolákove, kde ste pracovali na premene starej továrne na obytnú štvrť. Čo vás na slovenských predmestiach najviac zarazilo?

Musím priznať, že ma prekvapilo, ako často sú tu domy len jednopodlažné, no pritom obohnané vysokými, nepriehľadnými plotmi. Keď kráčate takouto ulicou, nikoho nevidíte; všetko je uzavreté. Ulica potom nepôsobí ako živý priestor, ale skôr ako nehostinný koridor. My sme chceli ponúknuť niečo iné – priedomia a dizajn, ktorý komunitu otvára, namiesto toho, aby ju izoloval.

V čom sa váš projekt v Bernolákove líši od typickej výstavby, ktorú tam vidíme?

V prvom rade sme pracovali s miestom, ktoré už malo svoju historickú identitu, a tú sme zakomponovali do architektúry. Nová štvrť vyrastá v areáli bernolákovského kaštieľa, veľkolepého barokového sídla. Na pozemku stálo niekoľko starých tovární, dielní a hál. Podarilo sa nám viacero z nich zachovať a premeniť na bývanie. Staviame aj mestské domy s historizujúcou architektúrou, aby zapadli do prostredia. Naším cieľom je vytvoriť komunitu, kde samotný dizajn podnecuje ľudí k tomu, aby sa stretávali.

Pri vašom druhom slovenskom projekte, Malacky Mayer, ste nemali k dispozícii žiadny historický kontext ani staré budovy – navrhovali ste na „zelenej lúke“. V čom je výhoda tohto projektu?

Najväčšia výhoda je doslova v tom, že bývate v lese – alebo presnejšie, v jeho bezprostrednej blízkosti. Je to očarujúce prostredie s jazierkami a rybníkmi. Viem si predstaviť, že to bude miesto, kde mnohí zažijú rozprávkové detstvo. 

Takáto poloha však môže pôsobiť aj izolovane…

Centrum Malaciek je v skutočnosti bližšie, než by ste si mysleli, najmä vďaka nedávno otvorenému cyklomostu. Toto prepojenie s mestom považujeme za kľúčové. Keď budujete novú komunitu, ľudia nesmú mať pocit, že sú vyhnanci uprostred ničoho. Potrebujú pocit spolupatričnosti a napojiť sa na lokálnu ekonomiku. S rastúcou popularitou elektrobicyklov ponúka cyklistika rýchly, zdravý a cenovo dostupný spôsob dochádzania do mesta.

Ako ste v tomto projekte formovali architektúru?

Hľadali sme rôzne typy bývania, aby si každý mohol nájsť vysnený domov, ktorý vyhovuje jeho životnému štýlu. Niektorí rezidenti budú chcieť sofistikovaný mestský štýl, no pritom zostať blízko prírody. Tí si nájdu miesto v domoch so strešnými terasami a obchodmi na prízemí, sústredených okolo veľkého námestia, kde sa môžu socializovať.

Potom sú tu ľudia, ktorí snívajú o domčeku na vidieku. Tí sa môžu usadiť pozdĺž cyklotrasy pri lese. Vyvinuli sme aj typológiu, ktorú sme predtým nikdy neskúšali. Nazývame ich „dvorské paláce“. Ide o trojpodlažné bloky v tvare písmena U s veľkými centrálnymi dvormi, do ktorých sa vchádza cez zdobené brány. Na týchto dvoroch môžete vidieť ľudí opravovať autá alebo hrajúce sa deti – je to územie na opekačky aj susedské oslavy. Je to vlastne nízkopodlažná a otvorená bytovka, čo prirodzene vedie k tomu, že ľudia prirodzene žijú spolu. 

Ateliér Ash Sakula je známy známa tým, že prostredníctvom dizajnu rozvíja komunitný život. Čo je okrem samotnej architektúry nevyhnutné na udržanie komunity?

Nikdy neviete, kde presne tú „mágiu“ nájdete. Nie je to veda, je to umenie. Dnes sa ľudia snažia vytvárať „plánované komunity“, ale väčšina z nich vzniká spontánne. Na úspech neexistuje presný vzorec – všetko je to o správnych ľuďoch.

Niekedy je to človek, ktorý je jednoducho „tmelom“ – niekto, kto sa rád rozpráva a spája všetkých tým, že zdieľa príbehy a prehlbuje vzťahy. Inokedy je to kultúrny kurátor s tromi iPhonmi, ktorý neustále organizuje nejaké akcie. Alebo to môže byť iniciatíva, kde sa ľudia zblížili pri tom, ako si spoločne od základu stavali svoje domovy.

Ako zapojiť obyvateľov predmestí do komunitného života, keď denne dochádzajú a väčšinu času trávia v meste?

Málokto chce svoj domov využívať len ako hotel. Ak dokážeme pomocou dizajnu podporiť priateľské spolužitie – znížením plotov, zvýšením hustoty osídlenia či vytvorením verejného priestoru, kde na susedov prirodzene narazíte – vytvárame nielen šťastnejšiu komunitu, ale aj bezpečnejšiu. A to chce každý, aj keď tam netrávi 24 hodín denne.

Vytváranie príležitostí na interakciu by mohlo fungovať, ale…

…ale čo ak ich vybudujete a nikto nepríde? Presne tak! Malacky sú však „15-minútové mesto“. Možno ľudia do Bratislavy vôbec nebudú musieť chodiť. Dúfame, že prilákame unikátnu skupinu ľudí so záujmom o špecifický životný štýl – ľudí ochotných aktívne budovať komunitu, pracovať z domu alebo niečo tvoriť priamo na mieste. Keď už ľudia musia denne dochádzať, domáce prostredie a blízka komunita im umožnia každý večer a víkend opäť „naskočiť“ do spoločenského života.

V projekte Malacky Mayer spolupracujete s developerom, ktorý má skúsenosti s budovaním komunít. Mnohí iní developeri však v starostlivosti o miestne komunity nevidia hodnotu. Dá sa to zmeniť?

Vysvetlím to na našej skúsenosti z Anglicka. Keď sa k moci dostala nová labouristická vláda, veľa hovorili o bývaní – sľúbili postaviť 1,5 milióna domov, ale nešpecifikovali, kto ich postaví.

Chceli sme im ukázať našu víziu, ale nechceli sme pôsobiť ako naivní idealisti. Vieme, že developerov zaujíma zisk a tabuľky. Preto sme vytvorili projekt „Ziskové štvrte“ (Profitable Neighbourhoods), kde sa hustota zástavby spája s atraktivitou. Chceli sme ukázať, že budovanie hustých štvrtí v ľudskej mierke s mixom funkcií nie je len „milé“ – je to forma kapitálu, ktorá je výhodná pre všetkých: mesto, developera aj obyvateľov.

Dosť ostro ste sa v tejto téme vyjadrili o „anglickom sne“ v podobe izolovaného hradu…

Áno, tvrdíme, že sen o izolovanom hrade spoločnosti škodí. Dochádzanie si vyberá obrovskú daň na rodinnom živote. Mnoho ľudí by radšej bolo aktívnymi účastníkmi svojej komunity než len „podnájomníkmi“ vo vlastnom dome. Kompaktnejšie domy ponúkajú viac slobody, nakopávajú lokálnu ekonomiku a vytvárajú bezpečné ulice pre deti.

Investori často zabúdajú, že hustota je prospešná aj pre vidiek či predmestia; vytvára príležitosti pre cenovo dostupné bývanie pre mladé rodiny. Keď zdvojnásobíte hustotu mesta, emisie klesnú o 35 %. To, čo je skutočne „neziskové“, je situácia, keď je vaším primárnym vzťahom vzťah s vlastným autom. Svoje auto milujete, ale suseda nepoznáte.

Hustota dáva developerom zmysel, no zvyčajne ju dosahujú cez výškové budovy. Čo získajú tým, že urobia krok smerom k ľudskej mierke?

Vieme, že atraktívne, nízkopodlažné a komunitne orientované štvrte s vysokou hustotou sú populárnejšie a – čo je kľúčové – predávajú sa lepšie a rýchlejšie než výškové budovy. S aktuálnou finančnou krízou bude čoraz ťažšie stavať len generické bytovky so všetkými problémami, ktoré prináša ich údržba. Dopyt na trhu už nie je taký silný ako kedysi, takže investori musia byť kreatívni. V Londýne už dnes vidíme prázdne bytové domy.

Sú „ľudská mierka“ a „priateľskosť“ atribúty, ktoré dnes dokážu presvedčiť kupujúceho?

Myslím, že sa tam dostávame. O 30 rokov to môže vyzerať úplne inak. Koncept „sociálneho kapitálu“ je ešte len v plienkach, ale u generácie Z získava na sile. Sú menej orientovaní na peniaze a odmietajú „hustle culture“. Chcú čas na sebarealizáciu a chcú mať vplyv na svoje okolie. Nechcú byť len „uskladnení“ na anonymnom mieste.

Na workshope v Bratislave mi veľa ľudí povedalo, že by prijali menší byt výmenou za viac zdieľaného priestoru. Niekedy sa to zneužíva. Firmy stavajú „profesionálne co-housingy“, ktoré si účtujú majland za biliardový stôl a marketingovo to predávajú ako „sexy bývanie“. Verím však, že medzi masívnymi panelákmi a rodinnými domami existuje „chýbajúci stred“. Tam je obrovský priestor na kreativitu.

Vďaka čomu veríte, že táto zmena je skutočne možná?

Veľkú nádej mi dáva cyklistická kultúra. Pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi v Londýne ľudia sťahovali okná a kričali na vás, že bicyklujete. Dnes cez dopravnú špičku autá ledva prejdú cez semafor, pretože je tam toľko cyklistov. Vďaka novým pruhom a zdieľaným elektrobicyklom je na bicykli každý. To, ako rýchlo sa veci zmenili v Paríži alebo Londýne, dokazuje, že transformácia je možná. Ak sa to stalo s cyklistikou, môže sa to stať aj s bývaním. Je to ako s kožuchmi – zrazu prestali byť „chic“, pretože znamenali smrť zvieraťa. Nastavenie mysle sa jednoducho zmenilo.

Na Slovensku sa „komunita“ často používa ako marketingová fráza bez skutočného záujmu. Ako rozlíšiť úprimnú snahu od pózy?

Je to ťažké, pretože veľký biznis vždy „ukradne“ jazyk hnutí, aby pôsobil moderne. Ale keď je pokus developera o participáciu neúprimný, ľudia to vycítia. Keď sa niekto skutočne zaujíma o váš názor, cítite to.

Potenciál majú aj modely nájomného bývania (Build-to-Rent). Na rozdiel od predaja bytov, kde sa developer po dokončení stiahne, tu zostáva zodpovedný za lokalitu. Nemôže len tak odísť; musí sa o projekt starať a „oživovať“ ho, aby tam ľudia chceli bývať a písali dobré recenzie.

Udržateľnosť je jedným z pilierov vašej práce. Ako ju aplikujete vo svojom ateliéri?

Kedysi to bola „téma“, dnes sú to základy. Všetko, čo navrhneme – dokonca aj výstava – spotrebúva uhlík. Jedným z aspektov, na ktoré sa intenzívne zameriavame, je opätovné využívanie toho, čo už v meste existuje.

V Británii máme náročnú situáciu, pretože oprava starých budov je nesmierne drahá – štát na ne vyrubuje plnú DPH, a to aj pri školách či sociálnych projektoch. Doslova tým ľudí nabádajú, aby budovy búrali. Ako architekti musíme bojovať za zmenu a pomáhať klientom vidieť staré budovy inou optikou. Ako povedala Jane Jacobs: „Nové nápady potrebujú staré budovy.“

Máte príklad, kde to zafungovalo?

V Leicesteri sme zachránili starú betónovú autobusovú stanicu. Primátor ju chcel zbúrať, lebo mu pripomínala verejné toalety. My sme ju premenili na kreatívne biznis centrum. Dnes je to jeden z hlavných dôvodov, prečo absolventi zostávajú v meste – našli tam „newyorský vibe“, priestor s charakterom. Najudržateľnejšia vec, ktorú môžete urobiť, je zachovať budovu a zariadiť, aby si ju ľudia zamilovali.