Citizen: Annamarie Velič

• Som vyštudovaná enviro inžinierka a mám to šťastie, že pracujem v odbore, ktorý som vyštudovala. Mám v podstate dve práce, každá z opačného spektra spoločnosti: jedna je korporátna – pre IKEA Industry pracujem ako sustainability manager; a tá druhá je mimovládna – venujem sa ochrane pitnej vody pre nás Slovákov v občianskom združení Za našu vodu.

Aká superschopnosť je nevyhnutná v tvojej práci?

Napadajú mi dve a myslím, že nemám úplne ani jednu: schopnosť žonglovať v hlave viacero projektov z rôznych oblastí naraz a nezabudnúť na nič podstatné a schopnosť 1 km pred príchodom domov vypnúť myšlienky na prácu a byť na 100% už len mama, manželka, kamoška, dcéra.

Čomu sa aktuálne s najväčšou radosťou venuješ?

V mojej korporátnej práci mi pribudla oblasť biodiversity a to, ako ju aplikovať vo viacerých výrobných závodoch v Európe je dosť zaujímavá výzva. V OZ sme zasa vymysleli krásny projekt, kde chceme robiť interaktívnu a zábavnú osvetu o význame vody pre školy a obce na Žitnom ostrove. Premýšľam ako cielene osloviť ľudí cez rôzne komunity v obciach, školské alebo aj kresťanské komunity, aby sa viac začali venovať ochrane prírody a otázkami zmeny klímy. Ide mi o to, aby ochrana prírody a aktivity na prevenciu zmeny klímy neboli len vecou úzkej skupiny ľudí, ktorú väčšina považuje za idealistov (aj ja k nim patrím) alebo slniečkárov, ale nejakým spôsobom sa dostala do povedomia bežných ľudí naprieč spoločnosťou. Keď robím rôzne enviro prednášky, často sú tam tí istí ľudia alebo tie isté bubliny.

Kde žiješ a kde by si chcela žiť? Čo preferuješ: mesto, vidiek, les, pláž, hory?

Som neskutočne vďačná za to, že žijem presne tam, kde by som chcela žiť: v Lamači, kilometer od MHD a 100 m od lesa – teda zároveň blízko mesta a jeho uličkám, divadlám, opere, kinám, kaviarničkám a množstvu ľudí a aj poblíž lesu, kde je krásne a ticho.

Čo ťa inšpiruje a naopak rozčuľuje na meste kde žiješ?

Rozčuľuje ma, že sa uspokojíme s polovičatými riešeniami – ulicami, ktoré nesvietia, chodníkmi, ktoré sú aj v nových štvrtiach hneď zapratané autami alebo ani neexistujú, starým parkom, ktorý je stále bez lavičiek a pekných záhonov lebo sa nenašlo dosť ľudí, ktorí by si povedali, že to zmenia. Akoby sa počítalo len to, čo má človek doma. Inšpiruje ma Matúš Vallo a jeho tím a tiež tím Za lepší Lamač v mojej štvrti, kde sú mladí ľudia, ktorí sa snažia vlastnými silami aj s malým rozpočtom meniť svoje okolie tak, aby bolo funkčnejšie, priateľskejšie a tiež krajšie pre ľudí, ktorí tam žijú.

Ak by tvoje mesto bol človek, kto by to bol?

Bola by to staršia žena asi niekto ako Meryl Streep vo filme Mamma mia, ktorá sa snaží opraviť škaredú starú vilu v krásnom prostredí na niečo, kde sa dobre býva, zabáva, mesto kde si ľudia pomáhajú a majú pekný priestor, ktorý láka na spoločné stretnutia.

Daj nám tip na dobrú knihu. Čo teraz čítaš?

Mám rozčítaných niekoľko kníh – spomeniem krásnu knižku Tajný život stromov od Petra Wohllebena, klima knihu Sliepka nedokáže zniesť kačacie vajce od Bernice a Graeme Maxtonovcov a veľmi zaujímavú knihu Bojovník vo Vatikáne od Andreasa Englischa.

Koho by sme mali osloviť ďalej a prečo?

Lucku Paškovú**, ktorú poznám dávno ako úžasne kreatívneho, múdreho a dobrého človeka a ktorá ma v istom období môjho života posunula na cestu, na ktorú by som zrejme bez jej pomoci nevykročila.