Vieš čo vidíš: Rande na slepo v Istrocheme

Keď vieš čo vidíš, klikni na obrázok a podeľ sa o to.

Holandská fotografka Illah van Oijen niekoľko rokov dokumentuje Slovensko. Svoje fotografie, cez ktoré sa snaží pochopiť kultúrnu, historickú aj osobnú hodnotu miest, publikuje v projekte Vieš čo vidíš? Projekt znovu ožíva vďaka pravidelnej rubrike na našej platforme.

Illah van Oijen

Vieš čo vidíš?

Cieľom projektu Vieš čo vidíš? je vytvoriť obraz miest, ktorý pomôže pochopiť kultúrnu, historickú a osobnú hodnotu verejného priestoru. Prezri si fotografie Istrochemu na www.viescovidis.sk a keď ti k niektorej z nich niečo napadne, podeľ sa o to. Môže to byť tvoj osobný príbeh, spomienka, (historický) fakt, alebo čokoľvek, o čom si myslíš, že stojí za zmienku o danom mieste.

Píše sa rok 2007

Som asi šiesty mesiac na Slovensku. Študujem fotografiu na VŠVU a ako zahraničná študentka začínam pomaly spoznávať pár ľudí. Je to malá katedra, ale napriek tomu mám v telefóne uložené tri Zuzky, jedného Borisa, štyri Martiny, jedného Martina, jednu Radanu a dvakrát Maťa. V hlave sa mi začína tvoriť myšlienka na dokument o Bratislave, jej premene a stavebnom boome. Na facebooku mi niekto pošle žiadosť o priateľstvo. Matej. Ahoj, píše. Mám nápad. Zoberiem ťa na zaujímavé miesto v Bratislave. Veď fotíš mesto, uvidíš, bude to zaujímavé. Ahoj Matej, píšem. Áno, to by bolo super! Budem rada ak mi niečo ukážeš. Aké je to fajn, pomyslím si, že môj spolužiak z multimédia na mňa myslí! Stretneme sa v piatok o desiatej ráno na zastávke električiek na Račianskom mýte? Dobre, poviem. Teším sa.

Keď prichádzam k zastávke, obzerám sa okolo seba. V kútiku oka vidím, že na mňa niekto máva. „Ahoj, Illah! Máš lístok?“ Stále nechápem. Veď tu čakám na môjho spolužiaka Mateja, s ktorým sme sa dohodli. No tam stojí cudzí človek a pozerá na mňa s veľkou istotou a plánom. Vtedy si uvedomím, že som sa dohodla s neznámym mužom. Hanbím sa a zaskočená nastúpim do električky. Rozmýšľam odkiaľ mám tohto človeka poznať. Zažívam to častejšie – s Holanďankou, novou na scéne, sa zoznamuje viac ľudí, než si ich ja stíham pamätať. To je ten osud cuzinky. Dobre, poviem si, však uvidíme.

Vystúpime niekde ďaleko. Ďalej, než som doteraz bola. Kam vlastne ideme, pýtam sa. Prelezieme nejaký hustý plot a nachádzame sa v industriálnom parku aký som v živote nevidela. Alebo lepšie povedané – ešte nikdy som nebola v areále s takým špecifickým pachom. Chemický smrad, ako keby niekto v blízkosti pálil gumy od áut. Prechádzame sa s Matejom dve hodiny a za ten čas nikoho nestretneme. Keby ma niekto chcel zabiť, tak toto je výborné miesto a príležitosť, rozmýšľam v duchu. Radšej o tom nepoviem mojej mame.

Vylezieme na polorozpadnutú vežu. Aký horizont sa už tvorí nad tou Bratislavou! Samé veže. Manhattan pri Dunaji. Pozerám na tie staré haly. Tehly. Kovové nosníky. Industriál. V Holandsku by to už dávno bola pamiatkovo chránená architektúra. Tu chcú radšej na všetko zabudnúť a ísť rýchlo ďalej. Ten pocit, že dokumentujem niečo, čo sa čoskoro zmení, je vzrušujúci. O tom to celé je, tá dokumentárna fotografia.