„Miesta pre život a rozvoj detí v meste sa zredukovali na ihriská,“ hovorí mestská dizajnérka

Foto: Jason Kim, Pexels

Architektka Ankita Chachra je riaditeľkou Klimatického programu v think tanku Capita, kde sa zaoberá vplyvom mestského prostredia na zdravý rozvoj dieťaťa v ranom veku. Podporou blahobytu detí a ich opatrovateľov sa zaoberala aj v nadácii Bernarda Van Leera. V Bratislave bude prednášať na samite Začnime deťmi (Start with Children) 2024.

Michal Matloň
Autor sa zaoberá psychológiou architektúry.
Rozhovor bol publikovaný vo Venetian Letter, newslettri o architektúre a urbanizme.

Pracujete na vytváraní miest, ktoré sú dobré pre deti. Čo to znamená?

Rozvíjajúce prostredie a milujúci, pozorní opatrovatelia a vychovávatelia sú základné kamene zdravého, šťastného a prosperujúceho detstva. Existujú štúdie, ktoré poukazujú na to, ako duševné zdravie ženy počas tehotenstva a jej chronický stres majú priamy dopad a dôsledky na dieťa a jeho vývoj. Tento aspekt psychológie ma fascinuje, pretože to, ako dobre sa postaráme o deti, závisí od toho, ako dobre sa vieme postarať o dospelých opatrovateľov a ich duševné zdravie. Ako vytvoríme také nízko stresové prostredie, aby nielen podporilo, ale aj posilnilo starostlivosť o dieťa? Ak vytvorené prostredie nepodporuje opatrovateľov a potreby detí, starostlivosť sa mení na výzvu.

Predstavte si, že stojíte na ulici s jedenapolročným dieťaťom, ktoré práve začalo chodiť a chcete ho nechať u priateľky a potom ísť do obchodu. Máte iba tri hodiny na to, aby ste sa vrátili späť.

Ulica bez tieňa v horúci letný deň. Foto: Samuel Ryde, Unsplash
Ankita Chachra 
Foto: archív A. Ch.

Na ulici nie je žiaden tieň. Je horúci letný deň. Počuť trúbenie áut a cítiť pach znečistenia. Musíte prejsť cez širokú ulicu, aby ste chytili autobus, ktorý chodí iba každých 20 minút. V tom strese, v snahe prejsť ulicou a všetko stihnúť, koľko pozornosti venujete dieťaťu? Kde je čas na citlivú starostlivosť a spojenie?

A teraz si predstavte odlišný scenár, v ktorom je tieň a vy môžete pohodlne prejsť ulicou bez strachovania sa o to, že zmeškáte autobus, ktorý chodí každých 5 minút, takže ak jeden nestihnete, nič strašné sa nestane. Zastávka kde budete čakať, je zatienená. Je tam miesto na hranie pre deti, ktoré ich zabaví na tých 5 minút, alebo sa s nimi môžete rozprávať. Je to pohodlné prostredie. Nepočujete trúbenie každú minútu.

Teraz si predstavte odlišný scenár. Foto: Hoang TRINH

Je to veľmi odlišné prostredie. Máte čas obrátiť sa na vaše dieťa a povedať: Vidíš tam toho vtáčika? Akú má farbu? A čo tamto ovocie? Akej je farby? Tu začíname chápať, že vybudované prostredie má obrovský dopad, najmä keď hovoríme o opatrovateľoch a deťoch.

A to je to, o čom hovorí psychológia. Podstatná je stimulácia – nakoľko zaujímavé alebo nudné je dané prostredie, ako chaotické alebo pokojné je a ako dokáže ovládnuť váš mozog. Pre mňa je potešením, keď vezmem svojho syna na prechádzku do parku, ukážem na kvet a opýtam sa ho, akej je farby, alebo ho nechám interagovať s pieskom či vodou. Avšak keď kráčam hlučnou ulicou s dopravou a trápi ma hluk, bezpečnosť a rýchlo idúce autá, nie som schopná sa tak prepojiť.

Navrhovanie priestorov pre deti nie je len o ihriskách

Ľudia často uvažujú o miestach pre deti ako o niečom oddelenom od ulice. Vy ste ale spomínali, že prostredie na vás vplýva dokonca aj keď niekam kráčate, alebo keď čakáte. Aj obyčajná, každodenná ulica by mala poskytovať dostatok zaujímavých podnetov a príležitostí, aby sa deti učili a nechali ich na seba pôsobiť.

Áno. Tim Gill v knihe The Urban Playground (Urbánne ihrisko) a profesor Peter Norton v knihe Fighting Traffic: The Dawn of the Motor Age in the American City (Boj s dopravou: Úsvit motorového veku v americkom meste) hovoria veľa o histórii a rozvoji našich miest.

Tim Gill poukazuje na to, že ihriská boli navrhnuté preto, aby poskytli deťom bezpečné miesto, kam môžu ísť, pretože ulice sa stali nebezpečnými, keďže ich ovládli autá. Ulice boli kedysi miestom, kde sa dial život – maloobchod, hrajúce sa deti, bolo to miesto socializácie. Celá téma miest a detí sa zredukovala na ihriská.

Predtým a potom – námestie Zümrütevler navrhnuté spoločnosťou Superpool v Istanbule v Turecku. Foto: Emre Dörter

Samozrejme, ihriská sú dôležité a potrebujeme do nich investovať. Stále je však tiež podstatné, ako sa deti dostanú z domu na tieto ihriská, v akých domovoch žijú aj aké sú miesta, kde trávia čas. Či majú prirodzené svetlo, stravu v škole, ku ktorej majú prístup a či sú to pohodlné a inšpirujúce miesta na skúmanie a učenie sa v prírode, alebo len asfaltové školské dvory. Často si všímam nedostatok zelene na školských dvoroch a ihriskách v mojej štvrti a nešťastný nadbytok asfaltových a betónových povrchov.

Počul som o materských škôlkach v New Yorku v suterénoch, dokonca o niektorých bez okien.

New York, ako mnohé iné mestá, potrebuje urgentnú klimatickú adaptáciu pre svoje detské a rodinné programy a infraštruktúru. Report nadácie Low Income Investment Fund zdôrazňuje, že 38 % poskytovateľov starostlivosti o deti v New York City funguje z domov s priamym prístupom do pivničných priestorov a približne 80 % z nich čelí značným rizikám pre stúpajúcu hladinu mora a prudké záplavy a dažde. To je výrazná miera zraniteľnosti vzhľadom na frekvenciu záplav v dôsledku klimatických zmien. Hovoríme o kľúčovej infraštruktúre pre deti a rodiny, ktoré sú zraniteľné a v ohrození.

Zhruba 85 % mozgu dieťaťa sa rozvíja v období od narodenia do veku päť rokov. Každá skúsenosť, zážitok a interakcia počas tohto obdobia formuje náš základ. Keď sme hľadali materskú škôlku pre nášho syna, pri mapovaní škôl v našej štvrti som si všimla, že väčšina škôl je pri veľkých hlavných cestách, čo zvyšuje obavy o kvalitu vzduchu a zdravie dýchacích ciest detí. Tieto nedostatky totiž ovplyvňujú základy života v ranom vývoji a detstve. Rané roky sú obrovským priestorom príležitostí. Každá pozitívna skúsenosť a interakcia počas tohto obdobia formuje náš základ pre zdravie a odolnosť v dospelosti. Musíme si vážiť prvé roky života viac a oceniť snahu, ktorú rodičia vkladajú do výchovy svojich detí. Nie je to len o ihriskách; celé mesto musí slúžiť jeho obyvateľom, vrátane detí, rodičov a starých rodičov, ktorí sa často starajú o deti, keď rodičia pracujú.

Deti nám pomáhajú stať sa citlivejšími k nášmu prostrediu

Zdá sa mi, že prostredie, ktoré je dobré pre deti, prospieva aj dospelým a naopak. Deti sú vnímavejšie k svojmu okoliu.

Zvyšovanie citlivosti k prostrediu prospieva každému tým, že dvíha úroveň dizajnu. Napríklad, navrhovanie chodníkov s nájazdovou rampou prináša úžitok nielen deťom a kočíkom, ale tiež ľuďom, ktorí majú problémy s mobilitou. Alebo tým, ktorí ťahajú po chodníku ťažký kufor. Tento prístup prospieva každému v komunite a podporuje inkluzívnosť. Investovanie do raného veku má mnohonásobný spoločenský prínos, počnúc znížením kriminality až po zlepšenie duševného zdravia.

Zóna na vyloženie/vyzdvihnutie detí na ZŠ Mudroňova v Bratislave. Foto: Mesto pre Deti / Natreto

Keď som na to prišla, otvorilo mi to oči. Ako žena farebnej pleti som vždy chcela pracovať na rovnocenne usporiadaných mestách. Pohľad detskou optikou dobre vyhovuje aj ženskému nahliadaniu, najmä keďže ženy sú ešte stále primárnymi opatrovateľkami. Vytváranie bezpečnejších priestorov pre deti vytvára tiež bezpečnejšie miesta pre ženy. Musíme navrhovať prostredia, ktoré umožnia deťom byť vonku, v kontakte s prírodou, aby nesedeli iba doma.

Tím projektu Ulice pre deti v Bratislave urobil štúdiu podobnú štúdii Tima Gilla, ktorá ukazuje, že deti dnes majú obmedzenú mobilitu v porovnaní s predošlými generáciami. To poukazuje na to, že treba budovať mestá, kde deti môžu slobodne skúmať a hrať sa.

Sloboda detí túlať sa mestom

Téma autonómie detí je celkom zaujímavá. Existuje japonská šou Dostatočne starí!, ktorá posiela deti vo veku medzi tri až šesť rokov na rôzne pochôdzky.

Žila som v Holandsku. Každý rok sa robí štúdia o tom, kde sú deti najšťastnejšie, a Holandsko sa často umiestňuje na prvých priečkach. Je to do veľkej miery vďaka autonómii detí, hlavne v bezpečnej infraštruktúre pre bicyklovanie od raného veku. Rodičom to šetrí čas a deťom dovoľuje robiť viac vecí samostatne.

Rozmýšľala som tiež nad dopadom na kultúru. Keď som vyrastala v Indii, deti boli vonku a všade na verejných priestranstvách vo všetkých časoch a interagovali s ostatnými.

 Program detskej mobility Niños Primero v Bogote, v Kolumbii. Foto: Bogota

V mnohých západných spoločnostiach sa dáva dôraz na to, aby rodičia robili všetko sami, čo vedie k vymedzeniu prísneho času na spánok a k tomu, že deti menej vidno na verejných priestranstvách po určitých hodinách. Začlenenie detí do verejných priestorov vedie k lepšie navrhnutým priestorom. Napríklad každá kaviareň v Dubaji mala priestor pre deti, čo ich začleňuje do každého aspektu spoločnosti. Iné mestá, ako napríklad Addis Abeba, investujú do raného veku, aby sa popasovali s obrovskou výzvou v podobe chudoby. Bogota je na čele nielen vo vytváraní bezpečných a zdravých prostredí pre deti, ale tiež tým, že teraz investuje do takzvaných Blokov starostlivosti, ktoré poskytujú priestor neplateným opatrovateľom rodín, poväčšine ženám. Potom je tu iniciatíva v Tirane, ktorá si určila za prioritu potreby detí ako spôsob budovania mesta budúcnosti. V Miláne si programy školskej ulice a námestia stanovili za priority mobilitu a dokonca poskytujú detské sedačky na zdieľané bicykle. A tu, v Bratislave, je vzrušujúca a inšpirujúca vízia primátora Valla a iniciatíva Začnime deťmi! Primátor nerozpráva len o vytváraní viac ihrísk – predstavuje mesto, ktoré slúži každému, pričom začína, a právom, od detí a ich opatrovateľov. Pretože všetko je prepojené – od ulíc po verejné priestranstvá, po školy a bývanie. Mestá uznávajú deti a rodičov ako kľúčových činiteľov, ktorí sú základom pulzujúceho, pohostinného a pohodlného mestského prostredia.

Zdá sa, že je to v súlade s trendom urobiť mestá „mäkšími“.

Navrhovanie miest pre starostlivosť a opatrovanie je kľúčové. Opatrovatelia sa pohybujú po meste rôznymi spôsobmi. Napríklad, mne ako opatrovateľke bábätka alebo batoľaťa, sa denný program točil okolo spánku syna a časov jedenia. Robila som „reťazové“ výjazdy a chodila z jedného miesta na druhé, čo vyžadovalo dobre prepojený systém dopravy.

Navrhovanie miest z pohľadu opatrovateľov znamená premýšľanie o prepojených štvrtiach a zvažovanie časov medzi aktivitami, ako sú jedlo a spánok, ktoré sú rozhodujúce pre blahobyt detí. Je to len súčasť ľudského bytia. Deti počúvajú svoje telo a môžu nás naučiť veľa o tom, čo sa potrebujeme naučiť o sebe samých ako dospelých. Takže ak rozmýšľate z perspektívy opatrovateľov o tom, ako cestujú, aké služby potrebujú a aké vzdialenosti precestujú špeciálne s ohľadom na potravu, spánok a výmenu plienok, môžete zájsť maximálne po koncept 10-15-minútového mesta, ktoré sa teraz stáva populárnym. To je totiž vzdialenosť, ktorú ste ochotní prejsť, napríklad do parku vzdialeného do 15 minút. Všetko, čo je ďalej, sa stáva menej dostupným v raných rokoch života dieťaťa. Samozrejme, keď deti vyrastú, môžete tie vzorce zmeniť.

Bloky starostlivosti rozvíjané v Bogote sú úžasný koncept. Poskytujú starostlivosť nielen deťom, ale tiež ostatným členom rodiny, ktorí prispievajú k starostlivosti. Opatrovatelia sa môžu zapísať na hodiny alebo do kurzu, zatiaľ čo deti sú zaangažované do aktivít, čo posilňuje sociálne prepojenia medzi opatrovateľmi. Spomínam si tiež na Limu, ktorá spustila zaujímavý program počas zákazov vychádzania v čase pandémie covidu, nazvaný Lima Tu Cuida alebo Lima sa stará, ktorý sa zameriaval na deti a opatrovateľov.

Budovanie komunity okolo detí

Stretli sme sa so zaujímavým poznatkom, že máme striktne oddelené aktivity pre deti od aktivít pre dospelých. Keď deti idú na ihrisko, rodičia ich musia pozorovať a dozerať na nich. Avšak v menších komunitách alebo na dedinách funguje viac dynamika komunitnej starostlivosti, kde deti sleduje každý, keď sa potulujú.

Je to tiež o očiach ulice. Vyčlenili sme ihriská do špeciálnych oblastí, ale v minulosti boli a v niektorých častiach sveta sú ihriská obklopené domami. Rodičia sa môžu pozerať z balkóna, alebo pozorovať svoje deti počas varenia. Štvrte majú potenciál vytvoriť prosperujúci, prekvitajúci život. Ten posun od komunitného dizajnu k segregácii nás priviedol k mnohým súčasným problémom.

Námestie Zümrütevler od spoločnosti Superpool v Istanbule, v Turecku. Foto: Superpool

Moji kamaráti žijú v dome v Starom Meste, obkolesenom ďalšími domami, s malým parkom s ihriskom uprostred. Ľudia tam majú pocit komunity. Poznajú svojich susedov s deťmi a veci sa dejú organicky. Rodičia sa začnú rozprávať, deti hrať a navzájom si pomáhajú.

Rodičia majú pochopenie pre výzvy tých druhých a podporujú sa navzájom. Ihriská sa stávajú miestom, kde sa rodiny spájajú a vidíte tých istých ľudí zo susedstva. Je to o vytváraní solidarity a zmierňovaní osamelosti cez komunitné spojenia, čo je kľúčové pre naše blaho.

V Capite sa v rámci našej misie vybudovať budúcnosť, v ktorej všetky deti prekvitajú, sústredíme na dve kľúčové oblasti: prvá je riešenie dopadov klímy na výchovu detí a druhá je budovanie kultúry solidarity a starostlivosti. Toto je obzvlášť relevantné teraz, keď väčšina rodičov z generácie Z bojujú s osamelosťou, úzkosťami a s inými výzvami. Chceme podporovať spojenia a vytvárať podpornú sieť pre rodiny.

Kedysi boli plochy pre hru detí súčasťou ulice, no dnes sú vyčlenené do osobitného priestoru. V tureckom meste na Zümrütevler Square to vyriešili takto. Foto: Pınar Gediközer & Emre Dörter

Ako patria k sebe v mestách udržateľnosť a deti

V Capite pracujete tiež na témach udržateľnosti a klimatickej zmeny. Ako to súvisí s vytváraním miest vhodných pre deti?

Čo sa týka klímy, treba zvážiť jednu dôležitú zdravotnú zložku – zdravé a odolné deti sú základom zdravej spoločnosti. Deti sú najmenej zo všetkých zodpovedné za klimatickú zmenu, ale budú znášať najväčšie bremeno jej dopadov. Takmer 90 % globálnej záťaže chorobami, zapríčinenými klimatickou zmenou, budú znášať deti vo veku do päť rokov. Toto je globálna zdravotná kríza, ktorú musíme súrne riešiť. Klimatická zmena priamo ovplyvňuje zdravie a blahobyt detí a my musíme teraz konať, aby sme ochránili ich budúcnosť.

Naliehavá je aj adaptácia. V júni 2023 sa dramaticky zmenila kvalita vzduchu v New Yorku v dôsledku lesných požiarov v Kanade. Zrazu sme sa všetci snažili prísť na to, ako zmanažovať čas, ktorý deti trávia vonku – počnúc cestou do predškolských zariadení, po čas strávený vonku hrou v ovzduší so zlou kvalitou. Deti sú tiež viac náchylné na astmu, pretože ich pľúca sa stále vyvíjajú a dýchajú štyrikrát rýchlejšie ako dospelí. Vdychujú viac vzduchu v pomere k váhe svojho tela, čo znamená, že zlý vzduch ich ovplyvňuje viac než dospelých. Zlá kvalita vzduchu je pre ne extrémne škodlivá. Jednoročnému dieťaťu nemôžete dať na tvár rúško, keď ho beriete z jaslí. V tom momente som si pomyslela, že všetko to úsilie zredukovať uhlíkové emisie, vytvoriť viac cyklistických pruhov, alebo prejsť na zelenšie zdroje energie sú dôležité, ale to isté platí aj pre naliehavú potrebu adaptovať naše prostredie práve teraz.

Rovnako je to, keď premýšľame nad narastajúcimi vlnami horúčav, ktoré predstavujú obrovské riziko pre zdravie detí. Budovy a verejná infraštruktúra v mnohých mestách neboli nikdy navrhnuté na odolávanie týmto teplotám.

Tieň je v lete životne dôležitý. Foto: Coline Haslé

Mestá majú potenciál urobiť významné zmeny, počnúc dizajnom systémov bývania cez ich dodatočné prerobenie na pasívne chladenie alebo ohrev, až po zavedenie zelenších zdrojov energie. Tieň je v lete životne dôležitý, najmä v oblastiach, ktoré sú historicky zanedbávané kvôli praktikám ako redlining (odmietanie finančnej pomoci preto, že ide o chudobné prostredie, ktoré predstavuje finančné riziko, pozn. red.)

Štvrte, v ktorých chýbajú stromy a tieň, majú podstatne vyššie teploty prostredia v porovnaní s oblasťami s väčšou zeleňou a so stromovou pokrývkou. Preto je to vážny problém, ktorý musíme riešiť z pohľadu adaptácie a zdravia. Tým, že začneme od detí a napĺňania ich potrieb, môžeme vytvoriť štvrte, ktoré včlenia tieň do dizajnu ulíc, použijú prírodné materiály, ktoré absorbujú vodu a vytvoria bezpečnejšie a chladnejšie prostredie. Tieto praktické dizajnové úvahy dokážu riešiť klímu a solidaritu a podporovať prosperujúce komunity.

Vybudovanie opätovného spojenia detí s prírodou

Je zaujímavé, ako sa vízia dobrého mesta mení v priebehu času. Pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi to bola vízia miest, ktoré oddeľovali ľudí od prírody životom v masívnych vežiach. Teraz sa zameriavame na budovanie miest plne prepojených s prírodou. Uvedomujeme si jej silu, najmä v prispôsobení sa vplyvom klimatickej zmeny, ako sú vlny horúčav, záplav alebo silných dažďov. Príroda ponúka riešenia, ktoré by sme mali využiť pre udržateľný mestský rozvoj.

Presne. Úžitok z prírody ďaleko presahuje fyzické zdravie a siaha až po zdravie duševné a poznanie, a to prospieva tak deťom, ako aj dospelým. Avšak naše zanedbávanie práce s prírodou a bytie v harmónii s ňou iba zhoršuje dôsledky, akými sú záplavy a extrémne horúčavy.

Uvedomujeme si, ako veľmi nás deti spomaľujú. A to nám umožňuje rozmýšľať o našom svete inak. Teraz musíme konať a stanoviť si ako prioritu klimatickú adaptáciu v každom rozhodnutí, ktoré robíme pre naše mestá. Deti nie sú iba naša budúcnosť. Sú naša prítomnosť a my si musíme uvedomiť, že naše rozhodnutia o klimatickej adaptácii a odolnosti majú vplyv na ich prítomnosť a budúcnosť.

Ďalší aspekt udržateľnosti je vychovať generáciu s novým postojom voči prírode, ktorá ju bude chrániť a bude robiť udržateľné rozhodnutia. V Utrechte premenili diaľnicu, vedúcu cez mesto, späť na vodný kanál a ľudia ho môžu využívať na rekreáciu a prepravu udržateľnejším spôsobom.

To mi pripomína Cheonggyecheon v Soule. Odstránili tam niekoľkoprúdovú rýchlostnú cestu, aby obnovili rieku, ktorá tadiaľ kedysi tiekla. Tieto príklady ukazujú, ako mestá znovu začleňujú prírodu do mestského života.

Projekt obnovy potoka Cheonggyecheon na mieste, kde bola predtým rýchlostná cesta. Foto: Jeanne Rouillard

Vyrastala som v Indii. V Dillí bol kontakt s prírodou obmedzený, prevažne na odvezenie sa do hôr alebo na prechádzku po parku. Na druhej strane, môj partner vyrástol s každodenným prístupom k prírode. Býval pri lesnej rezervácii a jeho starí rodičia ho často brávali na prechádzky do prírody. Ako dospelá vidím ten priepastný rozdiel v našej komfortnej miere kontaktu s prírodou. Jeho výchova mu vštepila hlbokú úctu a starostlivosť o prírodu. Tento kontrast ma prinútil zamyslieť sa nad tým, ako naučíme deti hodnotám prírody.

V niektorých latinskoamerických a domorodých komunitách je príroda vnímaná ako tretí rodič. Deti učia starať sa o prírodu tak, ako sa ona stará o nich. Takýto vzťah, zameraný na environmentálnu výchovu, je fascinujúci. Kladie dôraz na reciprocitu a starostlivosť, a vyzdvihuje vzájomné prepojenie ľudí s prírodou. A tak sa zamýšľam, ako vystavím moje deti kontaktu s prírodou a ako budem pestovať ich vzťah s prírodou tak, aby pochopili svoju zodpovednosť starať sa o ňu, keď vyrastú.

Príroda je kľúčová pre rozvoj dieťaťa. Foto: Abdur Ahmanus

Existuje jedna štúdia, v ktorej dali deťom prírodné materiály ako kvety, listy a kamene, a potom im dali plastové predmety. Výskumní pracovníci skúmali počet slov, ktoré použili, pocity, ktoré opisovali a rozhovory, ktoré začali. Hodnotili kvalitu detskej hry a konverzácie. Zaznamenali veľké rozdiely v počte použitých slov a bohatstve predstavivosti, keď používali prírodné materiály v porovnaní s plastmi.

Veľa rozprávame o rozvoji mozgu v ranom detstve a ako ho rôzne zážitky i skúsenosti ovplyvňujú. Príroda poskytuje všetky veci, ktoré sa hračky snažia napodobniť. Počnúc zmyslovými zážitkami, keď vezmete dieťa na pláž, do piesku, do vody, keď zažíva zvuky, keď môže behať bosé, dvíhať a hádzať okruhliaky – to všetko tam je. Z pohľadu učenia sa a výchovy, všetky tieto nástroje, ktoré sme si vyvinuli v našich životoch, všetko toto môžete robiť, ak sa vrátite späť do prírody. Môžete sa učiť fyziku, môžete sa učiť biológiu aj to, ako funguje príroda. Práve preto mestá potrebujú viac prírodných priestranstiev alebo dokonca aj kontakt so zvieratami, aby sme poukázali na to, že sme súčasťou rovnakého ekosystému.

Takže prostredie, ktoré je dobré pre zvieratá, je tiež dobré pre deti.

Starostlivosť o naše deti a starostlivosť o našu planétu sú nerozlučne spojené. Iba sa pozeráme na život odlišne. Uvedomujeme si, ako veľmi nás deti spomaľujú. A umožňuje nám to rozmýšľať o našom svete inak. Inšpiruje nás to odkloniť sa od praktík, ktoré nie sú zdravé pre dospelých, aby sme spomalili, užívali si a behali slobodne ako deti, aby sme žasli nad motýľom alebo kvetinou. To ako dospelí ale nerobíme často.


13. MÁJ 2024

Text: Michal Matloň
Fotografie: Jason Kim, Archív Ankita Chachra, Samuel Ryde, Hoang TRINH, Emre Dörter, Mesto pre Deti, Bogota,  Coline Haslé, Jeanne Rouillard, Abdur Ahmanus


 

Partneri