Autá tu ustúpili ľuďom a s bytmi sa nedá špekulovať. Ako sa žije vo viedenskej štvrti Seestadt?
Architektka Andrea Boroš Leitmann píše o živote v komunitnej bytovke v Asperne, viedenskej štvrti budúcnosti.
Andrea Boroš Leitmann
• Andrea Boroš Leitmann je slovenská architektka, urbanistka a výskumníčka, venuje sa najmä téme opätovného využívania prázdnych priestorov kultúrou a kreatívnym priemyslom. Žije vo Viedni.
[1] Sociokracia je model riadenia spoločnosti, v ktorom základ rozhodovacích procesov tvorí konsens. Súhlas vychádza z diskusie, v ktorej všetci členovia vyjadria svoj názor, obavy i výhrady.
[2] Novela stavebného zákona účinná od marca 2019 stanovuje v rámci novej funkčnej plochy územného plánu „Plochy dotovaného bývania (Gebiete für geförderten Wohnbau)“ pre bytové projekty s obytnou plochou väčšou ako 5000 m2 minimálny podiel sociálneho bývania na 2/3. Cieľom tohto opatrenia je zastaviť špekulácie s pozemkami a udržať bývanie pre Viedenčanov na finančne dostupnej úrovni.
[3] wohnberatung-wien.at
Keď mala naša dcéra dva roky, rozhodli sme presťahovať z Prahy do Viedne, aby sme boli bližšie rodine na Slovensku, ale chceli sme si skúsiť iný spôsob bývania, než na aký sme boli zvyknutí a vedeli v ňom bezpečne chodiť. Vďaka mojej práci architektky som poznala koncept komunitného bývania, označovaný pojmom Baugruppe, ktorý funguje aj v Rakúsku a ponúkal sa ako odpoveď na naše potreby.
Vo Viedni sme takmer nikoho nepoznali, nemali žiadne zázemie, ani priateľov. Manžel si tam našiel prácu, ja som bola na rodičovskej dovolenke. Ako dcéra rástla, začali sme si uvedomovať intenzívnejšiu potrebu kontaktu s inými ľuďmi, či už kvôli napĺňaniu vlastných socializačných potrieb, aj preto, aby sa naše deti naučili vytvárať vzťahy nielen s rovesníkmi na ihrisku, ale aj s inými ľuďmi rôzneho veku, pôvodu a vierovyznania a vyrastali v bezpečnom vzťahovom prostredí aj mimo našej nukleárnej rodiny.
Baugruppe väčšinou predstavuje dlhodobý, niekoľkoročný proces, ktorý okrem spoločného navrhovania budúceho bývania od samotného začiatku až po jeho realizáciu, zahŕňa aj tvorbu vzťahov v komunite, ktorá v tomto spoločnom bývaní bude dlhodobo spolunažívať. Bývanie vo Viedni sme však potrebovali už o 6 mesiacov a šanca, že by sme sa mohli stať súčasťou Baugruppe projektu, bola minimálna.
Napriek tomu sa nám podarilo cez portál Initiative Gemeinsam Bauen & Wohnen nájsť rozbehnutý projekt vo viedenskej štvrti Seestadt Aspern, ktorý mal byť dokončený o pol roka a ešte hľadal nových členov. Prešli sme akýmsi výberovým procesom, ktorého cieľom bolo zistiť, či hodnotovo a komunikačne zapadneme do komunity, a zároveň ako by sme boli schopní prispieť k jej chodu a rozvoju vzťahov v nej. Organizačne je naša komunita spolkom s vlastnými štatútmi a predstavenstvom, ktorá sa riadi princípmi sociokracie [1]. Majetkovo-právne sú všetky byty súčasťou schémy mestom podporovaného nájomného bývania, ktoré od roku 2019 má aj svoje ukotvenie v územnom pláne Viedne [2].
Streda 8:15 Vyrážame z domu do škôlky. Vo výťahu sa zvezieme so Stefanie, ktorá ide zaniesť bielizeň do spoločnej práčovne. Z miestnosti pre bicykle vezme kolobežku a kočík. Pozdravíme susedu Daniele, ktorá sa vracia z rannej prechádzky so psom okolo jazera. Pýta sa, aký sme mali víkend. Vo vedľajšom dome sa v mestskej knižnici zastavíme vrátiť zopár kníh. Pri dopravnom ihrisku pod metrom stretávame suseda Floriana, ktorý zaniesol deti do škôlky. Moja 4-ročná dcéra mu ukazuje novú tetovačku a hovorí, že jej sestre vyrástol ďalší zub a rozbehne sa na kolobežke.
Sociálne bývanie pre strednú triedu, neziskový developer a iné oxymorony
Vo Viedni, ktorá má najväčší podiel nájomného bývania v Európe, nájomné byty tvoria až 60 % všetkých bytov. Štvrtina bytov (teda približne 220 000 bytov) je v priamom vlastníctve a správe mesta. Ďalších okolo 200 000 bytov je spolufinancovaných, resp. dotovaných mestom. Je to hlavne družstevné bývanie s regulovaným nájomným, za ktorého výstavbou stoja predovšetkým tzv. verejnoprospešní alebo „neziskoví“ developeri. Viedeň si svoje sociálne bývanie začala budovať v medzivojnovom období a v tejto tradícii pokračuje dodnes. Sociálne bývanie tu však nie je synonymom bývania pre nízkopríjmové skupiny obyvateľov, ale predstavuje finančne dostupné bývanie pre široké vrstvy obyvateľov. Jednou z podmienok na získanie družstevného bytu je horná príjmová hranica domácnosti [3], ktorá je však aj na rakúske príjmy pomerne veľkorysá. Dôležitejšou podmienkou, ktorá znemožňuje zneužívanie systému, je povinnosť mať v danom byte hlavný pobyt a nemožnosť vlastniť inú nehnuteľnosť vo Viedni. Kombinácia týchto limitov vytvára podmienky pre vznik sociálneho mixu obyvateľov bytových domov, ktorí si byty prenajímajú výlučne pre potreby vlastného bývania. Špeciálnou kategóriou v rámci podporovaného bývania sú SMART-byty, ktoré vďaka premyslenej úspornejšej obytnej ploche ponúkajú bývanie za zvýhodnenú cenu pre obyvateľov v špecifických životných podmienkach, či už sú to mladé rodiny, rodičia samoživitelia alebo ľudia so zdravotným znevýhodnením.
Objavujú sa aj kritické hlasy hodnotiace architektúru mestského a dotovaného bývania ako monotónnu a opakujúcu sa. Je to do istej miery spôsobené limitovaním maximálnej výšky nájomného, ktoré tlačí stavebné náklady nadol. Napriek tomu existuje nemalé množstvo inovatívnych a vizuálne aj typologicky nadštandardných projektov. V Seestadt je to napríklad ASP Holzwohnbau (2015) od ateliéru Querkraft, v Nordbahnviertel projekt PaN-Wohnpark (2013), na ktorom sa spoločne podieľali 3 ateliéry: Sergison Bates architects, Werner Neuwirth a Ballmoos Krucker Architekten, v Sonnwendviertel zas oceňovaný projekt Gleis 21 (2019) od ateliéru einszueins |
Výkladná skriňa viedenského komunitného developmentu
Sociálne, finančne a ekologicky udržateľné bývanie v kombinácii s dostupnou občianskou vybavenosťou a zelenou mobilitou je témou viacerých viedenských rozvojových štvrtí, ktoré slúžia ako laboratórium, a zároveň výkladná skriňa súčasného viedenského developmentu. Patria sem štvrte, ktoré v posledných rokoch nahrádzajú bývalé železničné brownfieldy, ako napr. Sonnwendviertel a Nordbahnviertel alebo Seestadt Aspern, ktoré sa stavajú od roku 2013 na pôvodnom letisku na okraji Viedne.
Z plánovaných 25 tisíc obyvateľov žije v súčasnosti v Seestadt okolo 10 tisíc. O rozvoj komunít a susedských vzťahov sa tu stará organizácia Stadtteilmanagement – voľne preložené ako Manažment mestskej štvrte. Okrem vlastných aktivít podporujú a dávajú priestor aj iným komunitným iniciatívam. Každý štvrtok organizujú susedské raňajky pred svojou kanceláriou, ktorá zároveň slúži ako infocentrum. Biznis raňajky zas podporujú networkovanie podnikateľov. Raz ročne vyhlasujú výzvu na finančnú podporu aktivít posilňujúcich susedské vzťahy, do ktorej sa môžu so svojimi nápadmi a projektmi prihlásiť obyvatelia Seestadt a získať na ne príspevok do výšky 300 euro. Pre vlastné nekomerčné kultúrne a spoločenské aktivity obyvateľov je k dispozícii priestor na prízemí parkovacieho domu. Popri aktivitách organizovaných zhora sa tu uplatňujú aj nezávislé iniciatívy ako napríklad Foodcoop (systém zásobovania čerstvými potravinami priamo od producentov), Ackerhelden (urban gardening), spolok See STADTGRÜN, ktorý motivuje obyvateľov k starostlivosti o verejnú zeleň, poobedie spoločenských hier, knižný klub, kurzy varenia, zvládania stresu a mnohé iné.
Podobne ako aj v iných spomínaných štvrtiach sa už v procese plánovania mestskej štvrte počítalo s Baugruppe projektmi, pre ktorých boli vyčlenené konkrétne lokality. Na ne bola následne vypísaná súťaž, do ktorej sa prihlásili záujemcovia v zložení neziskový developer, architekt/-i a skupina budúcich obyvateľov domu, ktorá iniciuje projekt. Do procesu sa vždy zapája aj organizácia pomáhajúca s nastavením sociálnych procesov v rámci vznikajúcej komunity. Tá zohráva v rámci jej budovania dôležitú úlohu a sprevádza ju až do chvíle, keď jej úlohu preberú interní členovia spolku. Ten preberá zodpovednosť za spoločné priestory, nastavuje ich prevádzku, údržbu a programovanie. Jeho členmi sa stávajú všetci dospelí obyvatelia bytového domu.
Susedská komunitná výpomoc, nielen keď sa minie cibuľa
Piatok 19:30 Celý deň pršalo. Stretli sme sa teda s Luisou, Tobiasom a deťmi poobede v komunitnej kuchyni. Neskôr sa pridala aj Anna s Lenou. Zatiaľ čo sa deti hrali, spravili sme si kávu. Keď sa blížil čas večere, žiadnemu z detí sa nechcelo ukončiť hru a ísť domov. Tobias navrhol, aby sme si spoločne spravili palacinky. Deti boli nadšené. S plnými bruchami išli potom do postele ochotnejšie. Emilia zaspala otcovi na pleci už na schodoch.
V Baugruppe projektoch tvoria spravidla 25 % úžitkovej plochy spoločné priestory. V našom prípade je to veľký stretávací priestor s kuchyňou, detským kútikom a strešnou terasou, ktorý sa využíva na oslavy narodenín, spoločné organizačné stretnutia, rôzne spoločné akcie ako karneval alebo len bežné každodenné posedenie pri káve. Obľúbená je aj sauna s relaxačným priestorom. Veľkou výhodou sú aj dve hosťovské izby s kúpeľňami, ktoré sú často využívané. Pre remeselne zručných susedov a susedy slúži dobre vybavená stolárska dielňa. Jeden zo susedov v nej takmer všetky deti z nášho domu zapojil do workshopu vyrábania hračiek z dreva. Ďalší zas v miestnosti v suteréne nazvanej Jugendraum využívanej na premietanie, stolný tenis a hlučnejšie aktivity, pripravil pre deti piatkový hudobno-pohybový krúžok. Jedno popoludnie zas suseda plejúca burinu na strešnej terase naučila deti, ktoré k nej zvedavo dobehli z detského kútika, rozpoznávať jedlé rastliny. Zdieľanie zručností sa tak stalo mimovoľným efektom využívania spoločných priestorov a trávenia voľného času so susedmi.
Susedská výpomoc sa stala od začiatku hlavným motívom komunity. Či už je to zháňanie chýbajúcich surovín na varenie, záchrana susedovej mačky uviaznutej na balkóne, hľadanie partnera na stolný tenis alebo stráženie detí. Tie si navzájom, ale aj s inými rodičmi vytvorili priateľské vzťahy. Spoločne trávia čas aj naši bezdetní susedia pri večernom drinku na terase alebo pri premietaní filmov v Jugendraum, ku ktorým sa občas po večierke podarí pridať aj nám. Chuť spoločne tráviť čas so susedmi raz pekne vystihla moja suseda Gabriele: „Môžem, ale nemusím.“
Ako udržať tak veľkú komunitu pokope?
Sobota večer: Vraciam sa domov po troch hodinách spoločného stretnutia členov spolku. Dnes bola účasť nezvyčajne vysoká. Niektorých susedov stretávam len tu. Alebo vo výťahu, kde nám jedna veta o počasí vystačí na 4 poschodia. Jedným z bodov agendy bola oslava prvého roku od nasťahovania sa do nášho komunitného bývania Baugruppe. Skupina 5 členov a členiek, ktorí sa za účelom jej plánovania stretávajú už niekoľko týždňov, nám prezentovala program, jedlo aj potrebný rozpočet. Zopár členov, ktorí sa do plánovania predtým aktívne nezapojili, navrhlo upraviť menu na výlučne vegánske. Proti tomu sa vzniesla vlna námietok z opačného tábora. Nasledovalo kolo hľadania návrhov na riešenie, ku ktorému sa postupne vyjadrovali všetci prítomní. Po hodine venovanej tejto téme sme sa nakoniec dohodli, že síce oslava nebude vegánska, ale všetky suroviny sa budeme snažiť zohnať z lokálnych zdrojov, podľa možnosti v bio kvalite.
Udržať pokope komunitu so 62 členmi a 17 deťmi predstavuje kopec práce. Vyžaduje to systém a ochotu členov spolupracovať. Spolok má preto jasnú štruktúru s predstavenstvom, pracovné skupiny, stanovy a fair play pravidlá, na ktorých sme sa spoločne dohodli. Raz za 3 mesiace sa organizuje koordinačné stretnutie, na ktorom sa riešia spoločné témy od hlasovania za prijatie nových členov, cez konštantne pokazené vstupné dvere až po informovanie o aktivitách pracovných skupín. Tie sú rozdelené podľa tém, ktorým sa venujú. Napríklad pracovná skupina „Spoločné priestory“ aktuálne rieši ich zútulnenie a doplnenie chýbajúceho zariadenia, pracovná skupina Sociokracia a komunita rieši zefektívnenie procesov fungovania nášho spolku a vymýšľa spoločné aktivity, ako napríklad „Koniec pracovného týždňa“ v Átriu, kde sa susedia môžu stretnúť v piatok po práci pri káve a koláči. Hoci sa každý člen zaviazal venovať rozvoju komunity alebo spoločných priestorov 10 hodín mesačne, angažovanosť členov je rôzna.
Súčasťou komunity sú aj obyvatelia klastrového bytu na prvom poschodí. Ten pozostáva z 8 menších obytných jednotiek s jednou alebo dvoma izbami, s kuchynskou linkou a vlastnou kúpeľňou s WC a zo spoločného obývacieho priestoru s kuchyňou a loggiou. Organizačne ho zastrešuje charitatívna organizácia Caritas, ktorý sa v ňom snaží vytvoriť model spoločného bývania pre ľudí nad 55 rokov.
Tam, kde autá dali prednosť bezpečnému verejnému priestoru
Napriek tomu, že sa nám podarilo nájsť finančne, priestorovo aj sociálne dobre fungujúce bývanie pre našu rodinu, zostávala mojou obavou lokalita na predmestí Viedne. Našťastie sa ukázala byť neopodstatnená z niekoľkých dôvodov.
Skôr než sa do novej štvrte začali sťahovať jej prví obyvatelia, bola do Seestadt predĺžená linka metra U2, vďaka ktorej spojenie do centra trvá 25 minút. Nadzemná dráha metra umožnila vznik línie rôznych ihrísk a hracích prvkov, čiastočne chránenej proti dažďu samotnou konštrukciou metra, kde si nájdu svoj priestor na hru a šport všetky vekové kategórie. Bloková zástavba zas ponúka priestor pre rôzne stvárnené, verejne prístupné vnútrobloky. Námestia, parky a jazero, ktoré je centrom Seestadt, po ktorom nesie aj svoj názov, ponúkajú nekonečné množstvo príležitostí na aktívne trávenie voľného času. Cesta domov zo škôlky, na ktorej máme pri najkratšej variante (500 m) minimálne 3 ihriská, nám tak väčšinou trvá aspoň hodinu.
Vďaka utlmenej doprave s maximálnou povolenou rýchlosťou 20-30 km/h, redukcii parkovacích miest na ulici na minimum, podpore bicyklovej a verejnej hromadnej dopravy, sa pohyb pre peších stáva bezpečným a príjemným. Kvalita verejného priestoru a pocit bezpečia výrazne podporujú interakciu ľudí a prehlbovanie vzťahov. Nakoľko sa väčšina obyvateľov pohybuje v rámci Seestadt peši alebo na bicykli, je takmer nemožné nestretnúť niekoho známeho na ceste do obchodu alebo na metro. Nie je problém zarozprávať sa so susedom, lebo deti hneď odbehnú na niektoré z ihrísk alebo si nájdu aktivitu na niektorom z hracích prvkov na ulici bez toho, aby museli prejsť cez frekventovanú cestu. Ulice nie sú cestami s chodníkom, ale verejným priestorom, kde sú jednotliví účastníci dopravy nabádaní k vzájomnému rešpektu, čo výrazne redukuje stres a pocit nebezpečia. Verejný priestor je tiež menej zaťažený emisiami a hlukom. Nevýhodou novej štvrte na bývalom letisku je ale absencia pôvodných vyrastených drevín. Kým si teda budem môcť v lete sadnúť do tieňa košatého stromu, ubehne ešte nejaký čas.
Pondelok 16:30 cestou zo škôlky sa zastavíme v obchode, suseda Luisa ma poprosila, či by som jej nekúpila jablká. Stretneme sa potom na našom dvore. Jonas nám už máva z trampolíny. Postupne sa tu schádzajú všetky deti z domu a ich rodičia. Každý vybalí na lavičku nejaký olovrant a deti sa zhŕknu na spoločný piknik. Luisa prinesie termosku s kávou a sprisahanecky mi ukazuje čokoládu schovanú vo vrecku. Chcelo by to nejaký kávovar aj vo vstupnej hale. Nevieme sa ale už rok zhodnúť aký. Malý Vincent padne z bicykla a oškrie si koleno. Ponúkam mu náplasť. Uspokojí sa aj s jednorožcovou. Má ich ostatne aj na prilbe, ktorú zdedil po susede Clare.