Čo znamená cítiť sa niekde doma: Starostlivosť a vlastenectvo cez príbeh Vily K

Barbara Zavarská

Jeden z mojich najsilnejších zážitkov minulého roka bola návšteva Vily K v Nitre. Tento príbeh, ktorý je sčasti mojím osobným, no zároveň aj príbehom zrkadliacim našu spoločnosť, som začala sledovať pred šiestimi rokmi. Vtedy mi pristál v schránke mail z Londýna od dizajnéra a výskumníka Petra Pappa, že pátra po príbuzných a zmienkach o architektovi z Nitry, Oskarovi Singerovi, pretože pracuje na výskume o jeho živote a kariére po jeho úteku do Veľkej Británie. Ide o osobnosť medzinárodného formátu, ktorá však zastáva veľmi malé miesto v našej kultúrnej a spoločenskej pamäti. Za ostatné roky, keď sme svedkami polarizácie spoločnosti v priamom prenose, ma hreje pri srdci, že sú medzi nami ľudia, ktorí dokumentujú a približujú zanedbané články nášho kultúrneho dedičstva a zasadzujú ich do medzinárodného kontextu, ktorý kreoval aj našu kultúrnu identitu. Vnímam to ako extrémne dôležité preto, aby sme sa mohli cítiť v tejto krajine doma a boli na ňu hrdí.

Rodinná stopa a objav zabudnutého architekta

O mojich predkoch zo židovskej vetvy, žiaľ, neviem veľa, nakoľko ich len zopár prežilo holokaust. Z početnej omaminej a opapovej rodiny prežil tu brat, tam bratranec a o ostatných sa mlčalo. Na podnet Petra Pappa som otvorila krabicu s písomnými pozostalosťami mojej mamy a objavila tam rodokmeň rodiny Singer. Oskar je tam zapísaný ako jeden zo štrnástich bratrancov a sesterníc mojej omamy, Kornélie Magdy, rodenej Singer. Pri niektorých omaminých rovesníkoch a ich deťoch sú poznámky ako napr. zahynul v koncentračnom tábore, pri ďalších miesta ich nových životov ako Kanada, Chicago či Budapešť. Pri Oskarovi nič, len jeho brat Francis tam má zapísané dve deti s poznámkou Londýn. Potom som otvorila hrubú knihu od Matúša Dullu a Henriety Moravčíkovej Architektúra 20. storočia na Slovensku a s údivom som listovala, čo všetko môj prastrýko vlastne postavil. Hneď vedľa Friedricha Weinwurma a ostatných funkcionalistov, ktorí presadzovali moderné postupy a budovali vyspelé Československo. Nakoniec som sa trochu skepticky opýtala môjho otca, ktorý bol známy tým, že neudržiaval skoro žiadne rodinné kontakty z vlastnej strany, nie to ešte z maminej. Otec však mal výnimočnú pamäť, bol chodiacou encyklopédiou a na moje prekvapenie vytiahol spomienku spred polstoročia, ako stretol Oskara Singera na káve v bratislavskom Carltone, kde sa návštevník chválil nejakým patentom z Londýna. Peter Papp sa nadchol – konečne ďalší čriepok v skladačke a potvrdenie domnienky, že Oskar sa predsa len po vojne ešte raz na Slovensko vrátil!

Príbeh začal dostávať reálne kontúry, keď som si v roku 2022 v SME prečítala reportáž o nitrianskej rodine Stodolovcov, ktorá sa venuje rekonštrukcii funkcionalistickej vily od Oskara Singera. Rodina kúpila vilu na začiatku milénia  a až keď sa ju chystali opraviť, pamiatkový úrad ju zaregistroval ako jednu z mála národných kultúrnych pamiatok 20. storočia. Ako uvádza architektka a historička architektúry Henrieta Moravčíková v odbornom vyjadrení k vyhláseniu stavby za národnú kultúrnu pamiatku: „Budova vily patrí medzi najvýznamnejšie architektúry medzivojnového obdobia a zároveň medzi najmodernejšie obytné budovy v meste aj v celom regióne.“ (in: Vila K História a súčasnosť domu Kollmannovcov v Nitre) Veľká pocta pre architekta a odkaz pre ďalšie generácie. Žiaľ, tento štatút môže byť patovou situáciou pre mnohých vlastníkov pamiatkovo chránených objektov, pretože štátne dotácie na obnovu pamiatok sú veľmi oklieštené a ťažko dostupné. Sme svedkami toho, ako mnohé pamiatkovo chránené objekty nemajú šťastie na zanietených majiteľov a dlhodobo chátrajú.

Stodolovci si mohli vybrať, či vilu predajú a uľahčia si život, alebo sa pokúsia získať európske dotácie na obnovu a venujú svoj čas a energiu záchrane pamiatky. Môžem sa len domnievať, že motiváciou pre ich rozhodnutie bolo nadšenie pre architektonickú unikátnosť alebo možno aj pohnutý príbeh pôvodných majiteľov vily Kollmannovcov, ako aj jej architekta, ktorí boli prenasledovaní fašistickým režimom pre svoj pôvod. Napriek tomu, že sa profesijne nevenujú umeniu a architektúre, nemusia mať k vile žiadny vzťah ani nemusia cítiť príslušnosť k žiadnej menšine alebo naopak, dlh voči nej, vybrali si druhú, komplikovanejšiu možnosť. Identifikovali sa s príbehom vily a transformovali ju na kultúrne centrum, jedinečné v rámci projektov na Slovensku. Po vzore obnovených funkcionalistických víl, ktorých je v susedných Čechách niekoľko (napr. Vila Tugendhat od Ludwiga Miesa van der Rohe v Brne alebo Winternitzova a Müllerova vila od Adolfa Loosa v Prahe), starostlivo zrekonštruovali vilu aj s replikami pôvodného interiéru do poslednej lampy či kľučky. Oskar Singer navrhol vilu zjavne aj s interiérom na mieru, všetky interiérové prvky sú prototypy prvýkrát testované práve tu. Singer dôkladne interiér zdokumentoval a fotografie zverejnil v medzinárodnom časopise Forum (1938). Vďaka tomu je Vila K od roku 2024 jediná verejne dostupná funkcionalistická vila na Slovensku aj s vernou replikou dobového interiéru.

Občianske združenie Vila K vzniklo s cieľom realizovať komplexnú obnovu a sprístupniť verejnosti vilu významného architekta Oskara Singera v Nitre. Združenie sa stará o jej kultúrne, komunitné a edukačné využitie. Organizuje podujatia, výstavy a programy, ktoré prepájajú architektúru, históriu a súčasnú kultúru. Vila K tak slúži ako otvorený priestor pre stretnutia, tvorbu a diskusiu o meste.

*SME, Archinfo, YIMBA, Slovak Spectator, pyomn

Napokon osobné stretnutie s Petrom Stodolom na jeseň 2024 oživilo pre mňa aj príbeh rodiny Kollmannovcov a Oskara Singera. Bolo to, ako by som sa vo vile stretla s nimi osobne. Kollmanna, Singera a Stodolu spája niečo noblesné, očarenie krásou tvarov a materiálov moderného medzivojnového Československa. Noví majitelia, občianske združenie Vila K, a výskumníci sa venujú starostlivej obnove fyzickej schránky vily, ako aj rekonštrukcii životných osudov rodiny investora a architekta. Kým architektúre vily sa už venovalo viacero aj medzinárodných príspevkov*, moju pozornosť priťahuje spoločenský kontext jej vzniku. 

Z nitrianskeho ateliéru do londýnskeho exilu

Vila vznikla v medzivojnovom období, ktoré sa zvykne nazývať zlatým vekom slovenskej architektúry. Nový, avantgardný internacionálny štýl, funkcionalizmus ovplyvnený Le Corbusierom a školou Bauhaus, našiel u nás nasledovateľov najmä medzi židovskými architektmi. Pokrokovosť uznávala aj židovská stredná trieda, ktorá si stavala nové moderné bývanie. Mestá sa rozvíjali a snažili napredovať. Nitra nebola výnimkou. V tom čase bola tretina populácie mesta židovského pôvodu, čo Nitru radí medzi mestá z najväčšou židovskou komunitou vtedajšieho Československa. Priestor na rozšírenie zástavby širšieho centra sa naskytol po zregulovaní rieky Nitry, na čo zareagovalo viacero židovských stavebníkov. Tak na Kmeťkovej ulici vyrástli vily, z ktorých mnohé patrili Židom.

Friedrich Kollmann, zamestnanec nitrianskeho cukrovaru, začal so stavbou vily v roku 1934. Nevie sa presne, ako dlho si s manželkou a dcérou nové bývanie stihli užiť. Pravdepodobne okolo roku 1938, aby sa vyhli protižidovským represáliám, vilu opustili a odišli žiť na územie vtedajšieho Maďarska. Vilu boli nútení predať a mohli byť radi, že im nebola skonfiškovaná. Avšak nezachránilo ich to pred deportáciou, v roku 1944 boli odvlečení do koncentračného tábora Auschwitz Birkenau. Prežila len dcéra Margita.

O Oskarovi Singerovi som sa dozvedela trochu viac. Jeho otec, omamin strýko Armin, bol majiteľ veľkoobchodu s drevom a s rodinou sa presťahoval do domu v susedstve vily Kollmannovcov. Oskar po štúdiu v Budapešti, ďalej na Vysokej škole technickej v Brne a po začiatkoch v Piešťanoch sa usadil v Nitre, kde si v rodičovskom dome otvoril architektonickú kanceláriu. Oskar navštevoval Le Corbusiera, priatelil sa s Weinwurmom a presadzoval princípy Bauhasu. Naprojektoval desiatky stavieb v Nitre a jej okolí. Úspešná bola napríklad stavba pavilónovej budovy školy v Nitre, na základe ktorej dostal ďalšie zákazky. Neskôr, keď sa schyľovalo k vojne, utiekol do Londýna, kde ho už zrejme čakal jeho brat Francis. Nové začiatky neboli ľahké, ale postupne sa znova vypracoval. Založil si ateliér, získal členstvo v Kráľovskom inštitúte architektov (RIBA) a po vojne sa angažoval v slávnom hnutí Medzinárodný kongres modernej architektúry (CIAM), v rámci ktorého sa zúčastnil konferencie v Bridgwater, Somerset (1947). Peter Papp vypátral nové informácie o jeho tvorbe v Anglicku, v ktorej sa venoval prefabrikácii v bytovej výstavbe, ako aj v urbanistických celkoch nového moderného sveta. To bola jeho misia ako hlavného provinciálneho architekta v pakistanskom Péšávare. Svoj prefabrikovaný stavebný princíp si dokonca nechal patentovať, vydal o tom publikáciu a snažil sa ho presadiť na európskom trhu. A vtedy, na sklonku života, prišiel pozdraviť rodinu aj do Bratislavy, pričom nezabudol predstaviť svoj patent môjmu otcovi. Peter Papp spolu s výskumníkmi Jurajom Novákom a Richardom E. Pročkom objasnili ešte mnoho ďalších detailov. Jemne ma zmrazilo, keď som počula, že Oskar nosil v prsteni kameň lapis lazuli. Ten obdivuje aj môj syn, tiež Oskar.

Identita vyrastajúca zo starostlivosti

Pre mňa sa Stodolovci stávajú hrdinami tohto príbehu. Prinášajú pokračovanie príbehu Vily K, jej zachovanie a umiestnenie na mape Slovenska, ukazujú nám príklad ako môže vyzerať starostlivosť. Starostlivosť o lokálnu identitu, o vzťah k nášmu hmotnému a nehmotnému dedičstvu. Dnes, keď počúvame, že kultúra má byť slovenská, a žiadna iná, potrebujeme viac Stodolovcov. Ako povedal Timothy Garton Ash na Stredoeurópskom fóre pri príležitosti 35. výročia Nežnej revolúcie, nie nacionalizmus, ale zdravý patriotizmus je to, čo nás má spájať. Často sa zamýšľam nad identitou tejto krajiny, nad mojou vlastnou identitou. Sú úzko prepojené. Vila K je rovnako mojou identitou, ako aj identitou tejto krajiny, a jej príbeh mi dodáva hrdosť a nádej aj pre túto krajinu. Podobne ako príbeh synagógy v Žiline, Trnave, Stupave či v Šamoríne, kde tieto starostlivo obnovené stavby stoja ako tichí svedkovia doby minulej. Epochy rozvoja, na ktorej vrchole dominovali nacionalistické heslá a šírenie nenávisti voči menšinám. Nenávisti, ktorej dôsledky sme dodnes neboli schopní ako národ alebo spoločenstvo spracovať a zobrať si za ne plnú zodpovednosť. 

Za obnovami tohto dedičstva stoja ľudia a občianske iniciatívy, ktoré dlhodobo scitlivujú našu spoločnosť, pričom aktuálna politická garnitúra sa snaží ich pôsobenie čo možno najviac skomplikovať. Tieto iniciatívy ukazujú, že naša identita je tvorená rôznymi vplyvmi a kultúrami. Za obnovou Vily K je tím expertov, pamiatkarov a architektov. Občianske združenie Nitrianske kultúrne dedičstvo prinieslo tiež časť výskumu a snažia sa Vilu K a ďalšie stavby Oskara Singera popularizovať. Teší ma, že napriek nie jednoduchej situácii vidím zrekonštruovanú Novú Synagógu v Žiline a jej premenu na kultúrne centrum, či prácu Čiernych dier pri popularizácií dedičstva na Gemeri a obnove Coburgovského kaštieľa v Jelšave na zážitkové ubytovanie. Fandím malým združeniam, ktoré zakladajú kultúrne centrá v baťovskej fabrike v Partizánskom či v starej škole v Kokave nad Rimavicou. Hreje ma pri srdci, že niekde na začiatku tejto vlny sme my v Punkt OZ realizovali iniciačný projekt Localicon na podporu ochrany modernistického stavebného dedičstva (2008). Dnes už sa stala pamiatkou napríklad budova Slovenského rozhlasu či obchodného domu Prior a hotela Kyjev v Bratislave, čo bolo svojho času nepredstaviteľné. Stále ešte máme čo zachraňovať.

Localicon vznikol v roku 2008 ako jeden z prvých projektov Punktu na popularizáciu modernistickej a industriálnej architektúry. Predstavil ju verejnosti cez autorské dizajny, objekty a krátke filmy, bol aj súčasťou československej expozície na Bienále architektúry v Benátkach. Projekt sa stal fenoménom a inšpiroval ďalšie iniciatívy v oblasti architektonického dedičstva. Zároveň upozornil, že modernistické stavby si zaslúžia citlivé zveľadenie a systematickú ochranu.

Priala by som si, aby sme boli ako spoločenstvo starostlivejší. Starostlivosťou ukazujeme, že nám záleží, pričom nezištnosť je jeden z aspektov starostlivosti. Človek to robí, lebo to považuje za dôležité, za podstatu, princíp bytia. Keď niečo dám, inde sa mi to možno vráti späť. Starostlivosť o naše kultúrne dedičstvo je starostlivosť o identitu krajiny. Starostlivosť o sebavedomie našej krajiny. Priala by som si, aby sme si boli viac vedomí bohatstva, ktoré tu naši predkovia vytvorili. A môže to byť veľmi hmotné, fyzické ako stavba, ale aj nehmotné bohatstvo ako poznanie.

Teším sa, že Henrieta Moravčíková spolu s Petrom Pappom odhaľujú okrem Singera aj osudy niekoľkých ďalších skvelých slovenských architektov v emigrácii vo Veľkej Británii po roku 1938 (pozri Historický časopis). Je až dojímavé čítať, ako vďaka solidárnosti a akčnému nasadeniu britskej architektonickej Refugee Committee boli počas druhej svetovej vojny prijatí na ostrovoch a mohli ďalej vykonávať svoje povolanie. Dúfam, že v tomto výskume budú pokračovať a že nám sprostredkujú málo známe, avšak hodnotné architektonické diela, na ktoré môžeme byť právom hrdí.

Na záver odporúčanie: navštívte Vilu K. Rezervujte si komentovanú prehliadku či zážitkové ubytovanie, prípadne príďte na koncert alebo prednášku. Dajte si výberovú kávu v kaviarni Rosetta, ktorú nosia z pražiarne v Čechách, založenú príbuznými rodiny Kollmannovcov. Okrem jedinečného zážitku podporíte aj pozíciu tohto nového miesta na mape kultúrneho a komunitného života v regióne.

Partneri