Sto rokov si likvidujeme krajinu, sto rokov to budeme naprávať, hovorí český vodohospodár

Pavla Lényiová

Žiadne protipovodňové hrádze a betónové vodné diela – v jeho portfóliu nájdete skôr projekty, ktoré vyzerajú, ako by ich sformovala sama príroda: mokrade, meandrujúce potoky či prírodné parky. Navrhuje ich pre ľudí, a ako hovorí – aj pre „neľudí”, teda hmyz, obojživelníky a ďalšie živočíchy.  

Hoci sa špecializuje hlavne na projekty vo voľnej krajine, často pracuje na okraji miest alebo priamo v nich. Aktuálne pripravuje dva projekty prírodných parkov pre Trnavu. S vodohospodárskym projektantom Tomášom Havlíčkom sme sa rozprávali, ako pomôcť mestám, ktoré čoraz viac sužuje zmena klímy: v čase búrok voda nestíha odtekať, počas horúčav sa zase prehrievajú a trpia suchom. 

Z rozhovoru sa dozviete:

• Prečo pre mikroklímu mestskej štvrte nie je výhrou susediť s kukuričným poľom. 
• Prečo potrebujeme špongiové mestá, ale aj špongiovú krajinu. 
• Prečo je zložité opätovne zmeandrovať potok, v minulosti zregulovaný.

Čoraz populárnejší je u nás čínsky koncept špongiového mesta. Nie je len o zelených strechách, ale o budovaní rozsiahlych parkov či mokradí, ideálne v najnižšie položených častiach miest, ktoré dokážu v čase dažďov vsiaknuť či naakumulovať veľký objem vody a v čase horúčav ochladzovať okolie. Do akej miery je to realizovateľné v našich podmienkach?

Ťažko, ale musíme sa o to snažiť. Musíme skúšať každé jedno opatrenie, hoci sa môže zdať, že má zanedbateľný efekt. Práve v kombinácii rôznych opatrení spočíva účel princípu špongie. V už zastavaných častiach miest je veľmi náročné robiť akékoľvek dodatočné opatrenia, lebo by to znamenalo prekopanie celej infraštruktúry. Napríklad dopĺňať retenčné nádrže a zelené strechy do priestoru, ktorý na to nie je nachystaný, je zložité, ale musíme sa o to snažiť.

Tomáš Havlíček vyštudoval odbor vodné hospodárstvo na Stavebnej fakulte Vysokého učení technického v Brne. Počas vysokej školy sa stal členom ochranárskeho hnutia Brontosaurus, čo podľa jeho slov ovplyvnilo, ako vníma svoj odbor. Založil a vedie ATELIER FONTES.

V Bratislave trpí nízko položená mestská časť Ružinov. Minulý rok sa tam ľudia po silnej búrke člnkovali. Tam, kde by sa hodil „špongiový park”, sú bytovky, parkoviská. Tamojšia nová dažďová záhrada nebola dimenzovaná na taký obrovský nápor. Starosta Martin Chren vtedy hovoril, že na takýto úhrn zrážok sa nedá pripraviť. Bolo by to príliš drahé a treba počkať, kým voda opadne. Súhlasíte?

Myslím si, že pán starosta je múdry človek. Nedá sa s tým nič veľmi robiť. Skôr je to vec pokory nás ľudí. Často sme si zastavali takto územia, ktoré sme si zastavať nemali. Lebo sa tam napríklad rozlievajú povodňové prietoky a je ťažké to chrániť pred povodňami. Je jedno, či sa to týka záplavových území riek alebo terénnych depresií v údolniciach, ktoré boli nerozumne zastavané.  

Ak však vodu necháme opadnúť, strácame vzácny zdroj. Skončí ako odpad v čistiarni spolu so splaškami. Alebo vytečie odľahčovacími komorami do riek, ktorým to škodí. Jedným z riešení je zadržať časť vody v nádržiach. Sú lepšie prírodné nádrže, alebo betónové, ktoré sú emisne náročné?

Štruktúru tej témy vnímam ešte trochu inak. Či stavať retenčné nádrže betónové, alebo prírodné, to je jedna otázka a záleží to od toho, aký priestor mám k dispozícii a od účelu, ktorý jej prisúdim. Aj tu v Brne na sídlisku Nový Lískovec je takáto retenčná nádrž, ktorá zbiera vodu z panelákov a má prírodný charakter. Prečo by to nemohlo ísť prírodným spôsobom? 

Podstatnejšia je tá prvá otázka, ktorú som od vás vnímal, čo s tým máme robiť. Myslím si, že sa nedá robiť nič iné, len kombinácia všetkých možných opatrení. Nemôžeme počítať s tým, že dokážeme prestavať kanalizačnú sieť. 

Musíme hľadať nové opatrenia, nové plochy, kde sa dá niečo spraviť. Začína to od tých najdrobnejších opatrení. U nás je program „Dešťovka“, ktorý financuje nielen nádrže na dažďovú vodu, ale celkovo systematické zachytávanie a využívanie dažďových vôd z obytných domov i využívanie prečistenej odpadovej vody ako úžitkovej pre WC alebo na závlahy. Od takýchto drobných opatrení, cez všetky zelené strechy, zelené fasády, až po hľadanie možností, ako v parkových plochách a vnútroblokoch časť plochy venovať na vybudovanie retenčných nádrží, ktoré tu zrážkovú vodu zadržia a umožnia zasakovanie, ochladzovanie a jej využívanie. Technicky to nie je úplne jednoduché, pretože je tam kolísanie hladiny, voda nikdy nie je čistá, plávajú v nej PET fľaše a igelitové vrecká, papier. Zase to chce nejakú ďalšiu údržbu, žerie to ďalšie peniaze.

Máte realizovaný nejaký špongiový projekt, ktorý rieši problém s bleskovými povodňami vnútri mesta?

My sme firma, ktorá sa zaoberá skôr vodným hospodárstvom krajiny a cez to sa blížime postupne do tej zastavanej oblasti. Tam sa stretávame s kolegami, ktorí to riešia z druhej strany od jednotlivých nehnuteľností, ich kanalizačných prípojok. Stretávame sa s nimi práve v tých miestach, kde má voda zostávať. 

Tam sa stretávajú tie koncepty, či to má byť betónová nádrž. My máme snahu to sprírodňovať a hovoriť, že to retenčnú funkciu bude plniť a nemusí to byť betónová obluda alebo obdĺžniková nádrž s polovegetačnými tvárnicami. Hovoria, že je to ekologické riešenie. Aha, ale čo tu žije a čo tu rastie? Tak mi to ukážte!

Na okraji mesta Bohumín ste projektovali lesopark s mokraďami. Ide o projekt samosprávy financovaný z eurofondov. Ide o „špongiový” projekt? Respektíve, prečo ho mesto realizovalo?

Hľadali možnosť, akým spôsobom na tej ploche, ktorá bola v majetku mesta, spraviť niečo príjemné pre ľudí. Naokolo vedie trasa cyklocesty a na tej relatívne veľkej ploche hľadali možnosti. Takže primárne rekreácia, pričom riešenie je postavené na tom, aby tam bola voda. Je to zaujímavé územie v nive rieky Olše s vysokou hladinou podzemnej vody, 50 centimetrov pod terénom, niekde aj menej. 

Princíp tej stavby je postavený na tom, že vyhrabeme diery, siahneme si na hladinu podzemnej vody, svahy tých dier upravíme do miernych sklonov a z toho, čo sme vyhrabali, nasypeme ešte kopčeky. Dier urobíme viac. Niektoré sú ponúknuté na rekreáciu, takže je tam napríklad aj mólo, lavičky, cesty. A časť, ktorá je schovaná kúsok ďalej, kde boli ešte prírodné hodnoty, je k dispozícii prírode. Je to členitejšie, skôr pre obojživelníky a ostatnú biotu. Celkom to tam žije. Tento projekt je realizovaný na kukuričnom poli.

Zlepšuje park mikroklímu po tom, čo ste odhalili mokrade?

Tým, že je hladina podzemnej vody takto otvorená, voda sa jednak odparuje priamo z hladiny, jednak prostredníctvom rastlín a výsadby stromov, a toto ovplyvňuje prostredie. Keď sa pozriete na snímky takýchto plôch z termokamier a porovnáte si, ako veľmi červené je kukuričné pole, efekt je úplne jasný. Ale nemôžete si od toho sľubovať, že tým zlepšíte klímu pre celé mesto.

Autor čínskeho konceptu špongiového mesta, Yu Kongjian, hovorí, že v meste vieme vyriešiť len časť problému so zadržiavaním vody. Treba viac – špongiovú krajinu. Stratila krajina schopnosť fungovať ako špongia?

Úplne príšerným spôsobom. Ak sa chceme chystať na zmenu klímy, robiť adaptačné opatrenia, či sa nám to páči, alebo nie, plocha krajiny je to hlavné, na čo musíme siahnuť. Pretože v mestách riešime skôr následky. 

Vo všeobecnosti tým, že je viac skleníkových plynov, mení sa teplota a rozloženie zrážok spôsobom, ktorý sa nám nepáči, ale súčasne sme krajinu ovplyvnili neskutočným spôsobom. Napriamili sme rieky, potoky. To má veľký vplyv. Napriamovanie znamená súčasne aj zahlbovanie. Keď zahĺbite hladinu o meter a premietnete to do krajiny, vezmite si, o aké objemy vody v pôde prídeme. 

Ide o to, že rieka dopĺňa cez dno a brehy zásoby podzemných vôd, a keď hladina klesne, klesne aj hladina podzemnej vody? 

Áno. Ďalší efekt a možno úplne najdôležitejší, je pôda a poľnohospodárska pôda. Dva hlavné efekty, ktoré sa na nej prejavujú: kolektivizácia poľnohospodárstva a to, že sme tú relatívne členitú štruktúru zjednotili a urobili veľké polia, zrušili sme tie drobné línie. Každé z tých rozhraní medzi poľami trošku vody zadržiavalo. 

Ďalší obrovský efekt je spôsob obhospodarovania pôdy, a to sa netýka len erózie, ale aj schopnosti zasakovania. Stav pôdy, keď sa pozrieme na fyzikálne parametre ako je pórovitosť, je príšerný. S tým súvisí aj biologický stav – oživenie pôdneho edafónu, to sú tie známe dážďovky. Nie sú tam, ubudli. To je to, čo robí hrudkovitú štruktúru pôdy a umožňuje zasakovanie – obsah humusu, obsah organickej hmoty. 

A tretia zložka, ktorá v tom hrá rolu, je chemizácia pôdy. Reziduá chémie nedovolia, aby sa pôdny edafón rozširoval. 

Keď si predstavíte, že cez tento komplex jazdí ťažká technika, trištvrte vrchného metra pôdy je veľmi zhutneného a neumožňuje zasakovanie vody do hlbších štruktúr. Vidíme to, keď na takých plochách, ako je napríklad okolie Bohumína, robíme geotechnický prieskum ručnými pôdnymi vrtákmi.

Negatívnymi následkami napriamenia tokov a priemyselného poľnohospodárstva spomedzi slovenských miest trpí výrazne Trnava. Je v zrážkovom tieni Malých Karpát, neprší tam často. Mesto je obkolesené monokultúrnymi poľami, ktoré podľa primátora po zožatí úrody fungujú ako radiátory. Riečka Trnávka vysychá. 

Mesto plánuje okolo zastavanej časti zelenú nárazníkovú zónu rôznych prírodných parkov a sprírodnenie zregulovaných tokov. Vlastní aj poľnohospodársku pôdu, pri ktorej prenajímaní si kladie určité ekologické podmienky. Do akej miery toto všetko môže zvrátiť sucho a horúčavy vnútri mesta?

Tie projekty samy osebe určite majú zmysel a najväčší efekt je v ploche realizovaných alebo (dúfam) v budúcnosti realizovaných návrhov. Je to útočisko pre ľudí, aby bolo vôbec kde sa ochladiť. A nielen pre ľudí, ale nepochybne aj pre ostatné organizmy. 

Zelený prstenec má funkciu klimatickú, zachytáva prach, zachytáva vietor, ale nemôže to mať dosah na celé mesto. Toto musí byť doplňované opatreniami vnútri zástavby. 

Mesto má v pláne sprírodňovanie častí riečok Parná a Trnávka. Vo vašich projektoch pre mesto sa má revitalizovať Trnávka. Nespôsobí to aspoň to, že Trnávka cez leto nebude vysychať a bude lepšie ochladzovať okolie? 

Na to je ťažké odpovedať, lebo nevieme spočítať príjmové a výdajové strany bilancie vôd a bilancie tepla. 

Trnávka predminulé leto skutočne vyschla v tom zmysle, že v jej koryte nebola žiadna voda. Voda bola hlbšie. Niektoré z našich projektov sa snažia dostať túto vodu na povrch tým, že si vykopeme tône alebo nádrže, ktoré sú viazané na hladinu podzemnej vody.   

Takto vodu odparíme, ochladíme okolie a dostaneme vodu do nejakého kolobehu. Primárne sa tá voda zase malým cyklom dostáva do najbližšieho okolia. No a časť, nedá sa nič robiť, možno spadne až niekde na Sibíri.  

Niekedy nám vyčítajú, že tým, že robíme takéto projekty, tak vlastne o tú vodu prichádzame výparom. Ale z toho fyzikálneho hľadiska ju ponúkame do procesu ochladzovania a to má obrovské vplyvy na teploty a súčasne ďalší efekt je biologický. Zatiaľ čo by bola voda pod povrchom terénu pre väčšinu organizmov nedostupná, zrazu ju ponúkame rastlinnej a živočíšnej ríši na využitie a ľuďom na rekreáciu.   

Správy o vysychaní Trnávky sa dajú vyhľadať už aj z rokov 2012 či 2015. V lete 2022 bolo tiež sucho, ale médiá spájali úplné vyschnutie Trnávky hlavne s tým, že vyššie na toku si bobry spravili hrádze.

Príčinou vyschnutia Trnávky je klimatická zmena, teda významne suchšie a teplejšie obdobie, spolu s nepripravenosťou krajiny na plnenie adaptačnej roly. Bobrie hrádze majú v tomto ohľade skôr pozitívnu rolu tým, že vzdúvajú vodu v koryte a tým spôsobujú jej zasakovanie do okolitých pôd a spomaľovanie odtoku. Riziko to môže byť skôr počas povodňových situácií.

Jeden z vašich trnavských projektov vznikne v lokalite Kravský pasienok. Z ornej pôdy a napriamenej Trnávky spravíte prírodný park. Čiastočne tam chcete obnoviť zaniknutý náhon a vodu z Trnávky dostať do novovzniknutej kaskády prietočných aj neprietočných tôní rôznej veľkosti a hĺbky. Vznikne tam aj jazero, malo by dôjsť k zvýšeniu hladiny podzemnej vody. Hlavný prínos okrem rekreácie bude teda zlepšenie malého vodného cyklu? 

Ide o tri efekty: rekreačný efekt, klimatický efekt, vytvorenie podmienok pre neľudí – ostatné organizmy z rastlinnej a živočíšnej ríše. Tým, že som ich takto za sebou vymenoval, vôbec nechcem povedať, že niektorý z nich je významnejší. 

Druhý projekt pre mesto robíte pri Zelenči – opäť z ornej pôdy budú mokrade, kde historicky boli. Napriamenú riečku Trnávku tam zmeandrujete. Čo to prinesie v kontexte boja so suchom?

Je tam kúsok zmeandrovania Trnávky. Vnímam to ako dielčie opatrenie, pretože keby sme ju chceli dostať do stavu, v ktorom bývala predtým, než človek výraznejšie zmenil krajinu, tak by sme potrebovali omnoho väčší úsek a potrebovali by sme zdvihnúť dno Trnávky o meter. Ale to nie je možné, lebo tam nadväzujeme na kanalizačné výustky. To je vo všeobecnosti problém, že na upravené toky sú naviazané kanalizácie, vyústenia z meliorácií, drenáží. Po brehoch vedú cesty, inžinierske siete, sú tam nejako usporiadané vlastnícke vzťahy. Narážame na to, že toto všetko sa nedá vyriešiť, a tak sme vďační za každý takýto úsek.

Keď sa rieka zmeandruje, zdrží sa v krajine a nepreletí ňou. Čo to spraví s podzemnými vodami?  

Narovnané, stabilizované toky majú problém jednak preto, že sú zahĺbené a jednak brehy sú, laicky povedané, upchaté. Dochádza k horšej hydraulickej komunikácii s podzemnými vodami.

Každé jedno opatrenie, ktorým trochu niečo zlepšíme, má zmysel. Sto rokov si przníme krajinu, sto rokov to zhoršujeme. Budeme radi, keď to za sto rokov dáme dokopy. 

Naši predchodcovia – vodohospodári robili väčšinu zásahov v dobrej viere, že sú užitočné. Mnohé z nich skutočne užitočné boli a sú. Ale na krajinu, hlavne poľnohospodársku, mali tie zásahy negatívny vplyv. Najviac to platilo počas doby vlády jednej strany, kde krátkodobé zvýšenie poľnohospodárskej produkcie bolo modlou bez ohľadu na ďalšie dlhodobé následky.

Hovorili ste, že musíme niečo robiť s voľnou krajinou, aby sme pomohli mestám adaptovať sa na zmenu klímy. Jedným z následkov zmeny klímy sú riečne povodne. V meste Židlochovice ste namiesto budovania sivej infraštruktúry umožnili rieke vyliať sa do nového slepého ramena. Čo bolo motiváciou – obava z povodní, alebo skôr snaha zadržať vodu v krajine? 

Oboje plus rekreácia. Tento povodňový park je nad zástavbou a je to zhruba 900 metrov dlhý úsek rieky Svratky a vedľa toho pole. Vykopali sme rameno, ktoré vyzerá podobne, ako vyzerali pôvodné slepé ramená na rieke Svratka. A vedľa toho kúsok ďalej je ešte vykopaná jedna samostatná mokraď, ktorá je zas bližšie k zástavbe. Je viac uspôsobená pre rekreáciu, sú tam nejaké lavičky, móla, prístup do vody.    

Takto to bolo vyriešené, aby sa niečo ponúklo ľuďom, a súčasne aby sa mohla neškodne vyliať povodňová voda. To je časť projektu na zvýšenie retencie vody v krajine – síce malá, ale je. Súčasné riešenie nadväzuje na ďalší projekt, ktorý umožňuje presmerovanie povodní do polí mimo zástavby. 

Aj náš projekt dbá na zvyšovanie hladiny vody vo Svratke počas malých prietokov a tým zvyšovanie infiltrácie vody do podzemia. Dosahuje sa to vzdúvacími prahmi a usmerňovacími výhonmi v koryte rieky. Miestni rybári si hneď po realizácii pochvaľovali, ako sa zvýšila diverzita rýb. Stačilo spestriť morfológiu koryta. Takže by som doplnil ešte štvrtý efekt: revitalizáciu v zmysle sprírodnenia. 

Profil – môže to ísť do marginálie pod fotku: Tomáš Havlíček vyštudoval odbor vodné hospodárstvo na Stavebnej fakulte Vysokého učení technického v Brne. Počas vysokej školy sa stal členom ochranárskeho hnutia Brontosaurus, čo podľa jeho slov ovplyvnilo, ako vníma svoj odbor. Založil a vedie ATELIER FONTES. 

Partneri