Cyklodobro: Sloboda pohybu pre ľudí z vylúčených lokalít

Zuzana Révészová 
a Viktória Mravčáková

Fascinujúca jednoduchosť bicykla

Košické dvory na Hlavnej ulici majú čarovnú atmosféru. Mnoho z nich je premenených na reštauračné terasy. Niektoré schovávajú ponuku voľnočasových aktivít, kde sa dospelí ľudia môžu zabávať tým, že sa snažia uniknúť zo zamknutej miestnosti. Niektoré sú priechodné a poskytujú tak cenné skratky v centre mesta. Systém dvorov Hlavnej ulice je labyrintom, kde si každý môže nájsť nejaký svoj bezpečný priestor, alebo sa len tak prechádzať, nakúkať, a hádať, čo sa deje za ktorým rohom. V priechode medzi Hlavnou a Mäsiarskou ulicou sa nachádza Záhradné kino. Desaťročia nepoužívaný priestor si už niekoľko sezón prenajíma miestne Kino Úsmev na letné premietania. S dizajnovým barom a pohodlným sedením je to jeden z najútulnejších priestorov, kam Košičanky a Košičania v lete chodia. Pred začiatkom letnej sezóny už niekoľko rokov po sebe kino namiesto divákov obsadili bicykle.

Keď cez nenápadné dvere Záhradného kina nahliadnu náhodní okoloidúci, zväčša si pomyslia, že Košice budú mať v sebe vždy nejaké šarmantné tajomstvo, ktoré vás presvedčí, že sa oplatí tu byť. V hľadisku sú bicykle zoradené podľa typu a miery opotrebenia. Bicykle sú všade, kam sa pozrieš. Hrá elektronická hudba z platní. Pozdravím sa s Teom, známym košickým písmomaliarom a dídžejom. Na pódiu sú zase dva bicykle vyvýšené na stojanoch. Na jednom z nich kamarát Jake, Angličan, ktorý sa sem prisťahoval pred piatimi rokmi, roztáča kolesá. Jednoduchosť mechaniky bicykla ma už dlhodobo fascinuje. Hoci sa technológia bicyklov v súčasnosti rafinuje a komplikuje, je úplne bežné používať základné vybavenie, ktoré sa dá takmer donekonečna opravovať.

Jake a Teo, Adrian, Matúš, Antoine, Juraj a ďalších zhruba desať dobrovoľníkov a dobrovoľníčok zorganizovali v roku 2023 už piaty ročník podujatia Cyklodobro. Podobný typ aktivity je realizovaný v mnohých krajinách na svete. Zdá sa, že len v Košiciach sa nájde každý rok toľko starých bicyklov, že ich nie je možné za víkend všetky opraviť a rozdať na správne miesta. 

Predsa len má Cyklodobro svoju špecifickú lokálnu atmosféru. Reaguje na miestnu nedostatočnú cykloinfraštruktúru. Navyše výberom adresátov použitých bicyklov upozorňuje na priestorovú izoláciu niektorých spoločenských skupín. Čarovná atmosféra dvorov v centre mesta je tu totiž v kontraste s množstvom vylúčených lokalít a nebezpečných ciest okolo nich.

V Košiciach sa podľa mestskej Koncepcie ukončovania bezdomovectva nachádza 13 vylúčených lokalít. Sú umiestnené na okraji mesta či v jeho vnútorných a zle dostupných perifériách. Ide o vlastnoručne postavené chatrče, prístrešky, hangáre či paneláky v zlom stave. Okrem toho, že kvalita týchto obydlí je často riziková pre ich obyvateľov a obyvateľky (či už kvôli technickému stavu, blízkosti priemyslu či iných environmentálnych záťaží), sú tieto štvrte typické aj oddelením od mesta, napríklad rýchlostnou cestou alebo inou veľkou prekážkou. Zrážky peších s automobilmi vo vysokých rýchlostiach v ich blízkosti sa stávajú často. Chýba totiž kvalitný prístup pre peších – absentujú tu priechody pre chodcov, chodníky, spevnené povrchy či adekvátna obsluha mestskou hromadnou dopravou. Hoci priestorová segregácia nie je jediným problémom, s ktorými ľudia žijúci vo vylúčených lokalitách dennodenne zápasia, do veľkej miery ovplyvňuje ich každodennosť: príležitosti chodiť do školy či práce, vybaviť bežné veci a vôbec – slobodne sa pohybovať.

Ako rozdať kopec bicyklov?

Cyklodobro sa prvýkrát realizovalo v roku 2019. „Napadlo nám to vtedy, keď Ján Gálik z kultúrneho centra Klub dal inzerát na sociálne siete, že má kopec bicyklov, a či by ich niekto nevedel zužitkovať. Tak sme sa rozhodli, že tie bicykle spojazdníme a rozdáme,“ uvádza Juraj, ktorý má na starosti produkciu udalosti. Víkendová akcia sa posledné roky koná vždy v máji. Na začiatok sa vyhlási zbierka bicyklov, ktorá trvá týždeň. Zbiera sa na mieste konania alebo v určitých zberných miestach, odkiaľ sa bicykle potom presunú na jedno miesto. „Oslovili sme mestské časti, aby nám pomohli so zberom bicyklov, z mestských častí sme pozbierali tieto bicykle do centrály. Raz za čas sa nájde lokálny hrdina z obce mimo Košíc. Starosta obce Vinné vyhlásil v obecnom rozhlase zbierku a priniesli asi tridsať bicyklov. Takto to bolo aj v obci Lúčka pri Stropkove, odkiaľ ich prišlo asi dvadsať.“ uvádza Juraj. Adrián hovorí, že ich aktivita nebýva pri prvom kontakte úplne pochopená: „Ľudia tomu zväčša nerozumejú, ale potom sa začnú tešiť a povedia to aj známym, tak sa rozširuje zber. Občas sme darujúcich s bicyklami aj fotili, aby mali osobný kontakt s bicyklom, neskôr sme im povedali, kam ten bicykel šiel. Vedeli, kam poputoval, a komu urobil radosť.“

Prečo ľudia vyhadzujú bicykle? „Prvým dôvodom je určite to, že používanie bicyklov na denný presun nie je v Košiciach ani náhodou atraktívne. Mesto Košice je autám dostupné viac ako cyklistom alebo peším. Ľudia nie sú motivovaní používať bicykle, potom im zapadajú prachom, bicykle sa pokazia, alebo ich poškodia, o to menej majú motiváciu ich opraviť a používať ďalej,“ hovorí Juraj a Adrián sa pridáva: „Je tu silný autocentrický vplyv, čo ovplyvňuje obyvateľov. Volia si auto ako najefektívnejší spôsob dopravy. Znepríjemňujú to ostatným, či už hlukom, znečistením vzduchu, prachom, smrteľnými nehodami na cestách.“ Okrem toho je tu však aj móda, načrtáva Juraj: „Sú typy ľudí, ktorí si myslia, že horské bicykle z deväťdesiatych rokov sú strašne mimo módy, a nebudú sa prevážať na škaredých a starých bicykloch. Vôbec to nie je pravda, že by boli nepekné alebo už nemódne.“

Skupinu ľudí okolo Cyklodobra spája najmä motivácia, nie iba technické zručnosti. „Nie sme skúsení mechanici. Okrem Adriána, ktorý brigádoval kedysi ako servisák v Decathlone. Potrebuješ mať po ruke skúsených ľudí, potrebuješ náradie a náhradné diely. Tých skúsených ľudí sme našli cez kamošstvá, roky nám pomáhajú, Kubo a Mišo z Dutch Bike a Ľuboš z Bicycle Garage (pozn. Dutch bike a Bicycle Garage sú predajne a servisy bicyklov v Košiciach). Z náradia každý priniesol čo mal.“ Pokračuje vysvetlením, ako postupujú pri opravách.

„Určite viac ako polovicu bicyklov, ktoré dostaneme, nevieme zoservisovať. Súvisí to aj s tým, že nemáme trvalý priestor. Časový limit jedného víkendu je prísny. Musíme všetko stihnúť v čase, ktorý na to máme vyhradený. Rámy by sa dali zreštaurovať, znova prerezať poškodené závity, veľakrát nám chýba dôležitá súčiastka, ktorú by sme museli objednať, ale na to nemáme priestorové, ani časové kapacity. V priebehu týždňa preto triedime bicykle na tie, ktoré nepotrebujú veľa, iba vymeniť duše a namazať. V druhej kategórii sú tie, ktoré potrebujú intenzívnejší zásah, vymeniť chýbajúce diely, napríklad koleso alebo opraviť prehadzovačku. V tretej kategórii sú tie, ktoré v rámci našich kapacít nedokážeme opraviť.“

Cyklistika na seba viaže aj špecifickú kultúru, ktorá sa prejavuje aj tvorbou atmosféry a komunity, pokračuje Juraj: „Snažíme na jeden predĺžený víkend zohnať čo najviac ľudskej kapacity, náradie a náhradné diely. Rozostavíme montážne stanice, každý si vezme v rámci svojich schopností nejaké bicykle a opravujeme. Ak to niekto nevie, tak je tam vždy jeden človek, ktorý vie pomôcť. Zdieľame vedomosti a zručnosti medzi sebou. Počas opráv som strašne odviazaný. Je to dobrá meditácia plná manuálnej námahy, zašpinených rúk, roztrhaných rukavíc a čierneho oleja. Nikdy to nie je silno emočne vypäté, je to trávenie voľného času a relax. Aj keď náhodou niečo pokazíme, tak sa vôbec nič nedeje. Jediná vec, čo sa môže pokaziť, je, že môžeme mať o jeden bicykel menej, než ako sme mohli mať na darovanie. A to nie je veľká záťaž, čiže je to slobodné. Nikto ťa nedrží nasilu.“

Za päť rokov bolo opravených a odovzdaných vyše sto bicyklov. Vytipované organizácie ich ďalej distribuujú svojim klientom. Bicykle z Cyklodobra používajú napríklad klienti neziskovej organizácie Oáza, Nadácie Dedo a ETP Slovensko v Košiciach alebo Centra pre domov a rodinu v Michalovciach a vo Vranove nad Topľou. Kľúčom k výberu spolupracujúcich organizácií je, aby mali po ruke niekoho, kto vie pomôcť s jednoduchou údržbou bicyklov. Dlhodobým cieľom Cyklodobra však nie je iba darovanie bicyklov, ale aj odovzdávanie zručností ohľadom ich údržby. Tento rok zorganizovali dobrovoľníci a dobrovoľníčky niekoľko workshopov zameraných na opravu bicyklov – výmenu duše, opravu bŕzd či reťaze. Na viacerých z nich sa zúčastnili aj ľudia, ktorí sú priamymi adresátmi Cyklodobra.

Bicykel ako slobodný pohyb

Je zima a kráčame s Matúšom zasneženým sídliskom. Hľadáme deti, s ktorými by sme sa mohli rozprávať o bicyklovaní. Je to dosť zlý nápad, keďže hovoriť o bicyklovaní a nemôcť sa ísť okamžite bicyklovať vyvoláva v deckách silné emócie a nevidia zmysel v prázdnych rečiach. Úprimne im rozumiem, majú teraz úplne iné starosti. Nakoniec sa nám podarí zachytiť Kristínu, jedno z detí, ktoré navštevuje bicyklový krúžok. Ten organizuje nezisková organizácia ETP Slovensko. Kristína nemá čas, šla sa domov len rýchlo najesť a ide na skúšku speváckeho zboru. Tak ju v zhone spovedáme, kým sa doma pripravuje a paralelne prezlieka svojho malého brata. „Bolo super ísť na Jazero, popri Hornáde, vidieť rieku a bicyklovať popri nej.“

Matúš chodí na Luník IX ako dobrovoľník a mentor už tri roky. Okrem toho je aktívnym cyklistom, tak mu spolu s komunitným pracovníkom ETP Slovensko, Belgičanom Antoinom, pribudlo aj spoločné bicyklovanie. „Zvyčajne to prebieha tak, že sa dohodneme, kedy ideme a skontrolujeme bicykle. Sú to staršie bicykle, takže ich pred jazdou treba skontrolovať, vymeniť plášte a podobne. Deti, ktoré oslovujeme, sa snažíme obmieňať, aby sa čo najviac z nich dostalo k bicyklovaniu. My vyberáme trasu. Snažíme sa to kombinovať tak, aby to bolo bezpečné, ale zároveň aby sme šli aspoň trochu po ceste a naučili ich, ako sa správať v cestnej premávke,“ hovorí.

Luník IX je sídlisko vybudované v 80. rokoch minulého storočia. Historik Ondrej Ficeri v publikácii Luník IX – zrod rómskeho ghetta popisuje, ako bola rasová segregácia úmyselnou stratégiou vtedajšej verejnej politiky. V každom byte zvyčajne žije niekoľko rodinných vetiev. Neexistujúca bytová politika mesta nedáva možnosť mladým rodinám odsťahovať sa inde, jediná možnosť je ostať s príbuznými, či postaviť chatrč v nejakej usadlosti neďaleko. Dodnes je sídlisko priestorovo oddelené od mesta – okrem iného aj rýchlostnou cestou košického obchvatu. Pre ľudí, ktorí do Košíc prichádzajú zo zahraničia, je sídlisko nápadnou pripomienkou amerických segregovaných, dopravou oddelených usadlostí, ktoré koncentrovali chudobu u prevažne nebelošského obyvateľstva.

Nástroj pre sebavedomie

Matúš hovorí, ako sa s priestorovými bariérami vyrovnávajú pri cyklistických výjazdoch: „Ak sa chce človek z Luníka IX niekam dostať, tak po ceste je to náročné, lebo je tam tá štvorprúdovka. Je to veľmi nebezpečné, na to, akú máme zodpovednosť za tie deti. Odtiaľ sa dá ísť jedine po chodníkoch, smerom na Terasu (pozn. košické sídlisko), cez štvrť rodinných domov, ktorú v Košiciach volajú milionárska štvrť. Druhá možnosť trasy je cez Luník VIII. Odtiaľ sa dá dostať do centra mesta. Najďalej sme boli na Jazere (pozn. košické sídlisko na juhu mesta, kde je aj jazero). Šli sme z centra popri rieke Hornád. Takýto výlet som si dal so staršími. Veľmi sa im to páčilo, aj teraz v zime ma bombardujú, ale servisovať bicykle v zime je náročné.“

Antoine hodnotí potenciál bicyklovania na Luníku IX opatrne: „Ľuďom sme požičali bicykle, keď potrebovali chodiť do roboty. Na dva mesiace, v lete, na nejakú brigádu… stalo sa to asi dvakrát. Pre ľudí je náročné skladovanie. Kam dať bicykel, keď nemáte ani miesto v byte? Na ulici ťažko. Iba u tých, čo majú balkón, vidno pár bicyklov. Ale keď niekto býva na šiestom a musí to vyniesť hore, tak je to veľká bariéra.“ Bicykel sa stáva ďalšou vecou, o ktorú je potrebné sa starať, skladovať ju, čo je pre mnohých náročné. Ďalším limitujúcim faktorom väčšieho využívania cyklodopravy na Luníku IX je podľa Antoina aj jeho umiestnenie za nebezpečnou štvorprúdovou cestou, ktorá mnohých právoplatne od bicyklovania odrádza.

Juraj, jeden zo zakladateľov Cyklodobra, osvetľuje svoju motiváciu organizovať toto podujatie: „Jedna zo základných ľudských potrieb je pohyb. Ak si neviete dovoliť mestskú hromadnú dopravu, tak vám ostáva pohybovať sa pešo. Košická mestská hromadná doprava je aj v zlom stave.“ Ako dôležité spomína tiež šetrenie času. „Pohybovať sa na bicykli je omnoho rýchlejšie a efektívnejšie ako pešo.“

„Poskytnutie bicyklov ľuďom, ktorí ich potrebujú, by im umožnilo lepšie možnosti pohybu po meste,“ spomína Angličan Jake, ktorý sa na Cyklodobre tiež podieľal a vníma veľmi citlivo situáciu v košických autobusoch a električkách. „Často jazdím mestskou hromadnou dopravou a každý deň vidím, ako vodič vykopáva z autobusu skupinu rómskych detí v zime, v daždi, na slnku. Nezáleží na tom, aké je počasie. V súčasnosti máme problém aj s finančnou situáciou v dopravnom podniku, nemáme dostatok vodičov a funkčných vozidiel, cestovné poriadky na linkách sa redukujú, alebo autobusy vynechávajú, takže je menej možností cestovať do menej frekventovaných oblastí v meste.“ Zníženie frekvencie spojov, ktoré nateraz jazdia trvalo v „prázdninovom“ režime, má najväčší vplyv na doteraz už málo obsluhované oblasti, akými je napríklad Luník IX, kde aktuálne zachádza iba jedna autobusová linka s frekvenciou jednej hodiny. Ďalšie vylúčené lokality, z ktorých mnohé majú charakter neformálneho osídlenia, sú od zastávok verejnej dopravy pomerne ďaleko.

Matúš hovorí, že mládež by mala mať pocit sebavedomia, že sa vedia pohybovať po meste a sú jeho súčasťou. Že nie sú len tak vylúčení a odkázaní na MHD, ktorá je tam len preto, aby bola formálne poskytnutá, ale možno existujú nejaké iné cesty, ako sa dostať z toho prostredia. „Bol by som rád, aby vnímali, že hodnotou nemusí byť kúpiť si staré auto, ale možno vie byť nápomocný aj bicykel. Nie všetko sa dá vybaviť na bicykli a náročné je to aj s infraštruktúrou. Ale čiastočne to vie pomôcť.“

Luník IX, žiaľ, nie je jediným problémovým miestom pre nízkopríjmové skupiny. Bicykle z Cyklodobra tak pomáhajú presunu aj ľuďom z útulku pre ľudí bez domova Oáza v Bernátovciach či jednotlivcom žijúcim v okrajových oblastiach mesta, pre ktorých je kúpa bicykla v porovnaní s ostatnými výdavkami nepredstaviteľná.

Štefan s rodinou býva v jednej zo záhradných kolónií v južnej časti mesta. Napriek tomu, že jeho manželka pracuje a on sa stará o najmladšie dieťa, nemôžu si dovoliť prenájom, trhové ceny sú príliš vysoké a sociálne byty sú extrémne nedostupné. Bicykel je pre neho spôsob, akým sa môže dostať rýchlo do obchodu, alebo niečo vybaviť. „Je to pre mňa pravá ruka, už vedia bicyklovať aj všetky deti,“ hovorí.

Podľa pani Fedorovej, ktorá pracuje v Oáze, je bicykel neoceniteľnou pomocou pre všetkých, ktorí sú v dostatočnej fyzickej kondícii. „Môžu si skočiť do obchodu, či na poštu.“ Pridáva aj zážitok, ktorý ju prekvapil: „Raz som šla v zime na poštu do Valalík (najbližšia obec) a chcela som zobrať rodinku do auta. Jedno dievča povedalo, že mu nevadí zima, že odvoz nepotrebuje. Je zvyknutá chodiť na bicykli a je to pre ňu pohodlnejšie než autom.“

V kombinácii s nefunkčnou a relatívne nákladnou verejnou dopravou, ktorá mnohé miesta vylučuje z mapy obsluhovaného územia, sa rýchly presun na bicykli stáva otázkou nielen priestorovej, ale aj sociálnej mobility. Znamená možnosť dopraviť sa do práce, na brigádu, alebo za lacnejšími potravinami do supermarketu. Znamená nebyť odkázaný na systémové riešenia, ktoré predpojato vytvárajú bariéry. V ľahkom pohybe a radosti zo slobody na bicykli sa skrýva aj možnosť byť v priestore len tak zadarmo alebo s minimálnymi nákladmi. Nemyslieť na to, že sme v očiach spoločnosti klientmi či konzumentmi. Stáva sa tak súčasťou dlhodobého emancipačného boja o základné ľudské práva – slobody pohybu. Žiaľ, tento prístup nie je unikátny len v našom kontexte. Portugalské výskumníčky Isabel Cunha a Cecília Silva v prehľade literatúry o dostupnosti bicyklovania a o tom, ako môže mať emancipačný potenciál, uzatvárajú, že budovanie cyklistickej infraštruktúry vo svete prevláda v bohatých a privilegovaných štvrtiach, takže nezasahujú znevýhodnené a zraniteľné skupiny obyvateľstva.

Etika starostlivosti a stroj

Bicykel je vo svojej podstate veľmi jednoduchý mechanizmus, vyžaduje si však určitú úroveň znalostí, aby bolo možné ho udržiavať v poriadku. V súčasnom trende udržateľnosti tieto znalosti môžu tvoriť zásadný rozdiel pri rozhodovaní sa o tom, či bicykel odložíte ako nepojazdný, alebo si kúpite nový. V čase, keď je mnoho technológií okolo nás závislých od certifikovaných servisov, je schopnosť udržiavať a starať sa o jednoduchý mechanizmus vzácnym fenoménom. Prítomnosť bicyklov v našich životoch je tak mementom opraviteľnosti a možnosti údržby sveta (takmer) do nekonečna.

„Myslím si, že veľa necyklistov odradí jazda na zle udržiavanom bicykli,“ hovorí o svojich skúsenostiach Jake. „Majú suchú alebo preskakujúcu reťaz, opotrebovanú kazetu, brzdy, ktoré nefungujú správne. Mnohé z týchto problémov sa dajú vyriešiť jednoduchou pravidelnou údržbou. Stále však musíte vedieť, či máte používať vazelínu alebo olej, a čo by ste nemali používať, ako napríklad WD40. Mali by ste udržiavať bicykel v suchu, nenechávať na daždi. Na bicykloch, ktoré v Cyklodobre opravujeme, sa nahromadilo veľa týchto problémov, a to v takom štádiu, že sa zdajú byť nepojazdné. V skutočnosti netreba veľa, aby sa dali opäť do prevádzky.“ Ďalej dodáva, že v Cyklodobre nejde o rozdávanie bicyklov zadarmo, ide o rozdávanie bicyklov vo funkčnom stave a o možnosť odovzdávať zručnosti ľuďom, ktorí si môžu bicykle opraviť sami, namiesto toho, aby sa spoliehali na pravidelnú údržbu v servise.

Kľúč dlhodobého života bicykla je v pravidelnej opatere. Tá sa dá naučiť veľmi jednoducho, ako spomína Antoine. „Veľa viem opraviť sám, nejaké veci opravujeme aj s deťmi. Občas potrebujeme odbornejšiu opravu, pretože máme staré bicykle. Tam sa obraciame na profesionálnu podporu, lebo sú to také chyby, ktoré sa neobjavia často. Neoplatí sa to učiť, keď to človek nerobí pravidelne, tak to aj tak zabudne.“ Trend novosti a modernosti sa dostal aj do servisov, a tak môže byť problém nájsť partnerské spolupráce, ktoré rozumejú, že niekedy je potrebné nájsť nízkonákladové riešenie, ktoré nevyžaduje nákup drahých bicyklov či komponentov: „V niektorých servisoch sa na to pozerajú, že také pokazené sa neoplatí opravovať, že je lepšie vyhodiť a kúpiť nové. Ale my nemáme taký luxus. Preto sme radi, že sú tu otvorení ľudia a nevadí im, že je niečo staré. Je to super, že sme bicykle nemuseli kupovať. Áno, niekedy sa trápime s tými opravami, ale zároveň sa učíme, aj deti sa učia, ako to funguje,“ dodáva Antoine.

Opravovanie a údržba nie sú iba nutnosťou, s ktorou zápasia tí, ktorí si nemôžu dovoliť nové. Je aj spôsobom, akým môžeme k svetu pristupovať šetrnejšie a udržateľnejšie Pri pravidelnom opravovaní sa tiež môže znížiť náš dopad na planetárne zdroje. Opätovnou použiteľnosťou a starostlivosťou môžeme prispieť k šetrnejšiemu prístupu k nášmu prostrediu. Šetrnosť jazdy na bicykli, teda jazdy bez emisií, je samozrejme ďalším symbolickým prínosom bicykla ako ikony udržateľnosti a znovupoužiteľnosti.

Z Cyklodobra sme získali pár rád, ako viesť svoj bicykel k čo najdlhšiemu životu:

1. čistiť a mazať na správnych miestach, najmä reťaz

2. nemazať olejom brzdy na brzdných plochách

3. pravidelne kontrolovať odporúčaný tlak v kolesách, človek sa tak vie vyvarovať osmičkám

4. ak náhodou nefunguje prehadzovačka, tak to dať niekomu opraviť, alebo si pozrieť návod na internete

5. myslieť na to, kde si po práci umyť ruky

Bicykel do každej rodiny

Pri myslení na mestskú infraštruktúru sa často nezohľadňujú potreby ľudí, ktorí si pohyb v meste jednoducho nemôžu dovoliť. Nevedia si kúpiť lístok na autobus za euro a už vôbec nie udržiavať pri živote auto. Plánovanie bezpečnej cykloinfraštruktúry je zásadné aj pre týchto ľudí a mali by sa ako cieľová skupina či adresáti aj objaviť v predstavivosti politikov a političiek, keď plánujú trasy. Môže to totiž robiť rozdiel v schopnosti kombinovať starostlivosť o deti s prácou, starostlivosťou o obydlie, dochádzaním na poštu a za zabezpečením obživy.

Napriek tomu však netreba zabúdať, ako už spomínala pani Fedorová z neziskovej organizácie Oáza, že bicykel vytvára príležitosť najmä pre tých ľudí, ktorí sú fyzicky zdatní. Chudoba či život vo vylúčených lokalitách sa v mnohom spája aj s prístupom k zdravotnej starostlivosti, čo negatívne ovplyvňuje zdravotný stav mnohých. Bicykel tak nie je pre každého a bez systémových riešení, ktoré zlepšujú podmienky pre peších, verejnú dopravu a znižujú bariéry priestorovej (a inej) segregácie, sa neobídeme.

V dominantne automobilovej kultúre sú navyše cyklisti a cyklistky citlivejší na riziko. Pri kolíziách sú zraniteľnejší a v očiach väčšinovej spoločnosti „zavadzajú“ autám v ich spanilej a neohroziteľnej plynulosti. Bolo by fajn keby spoločenský obraz o cyklistike nezastal na dokonalých svalnatých telách a ladnej aerodynamike pretekárov. Bicykel je stále na veľa miestach, kde sa ešte dá cítiť bezpečne, nástrojom nielen starších žien a mužov, ako si ísť po väčší nákup. Čím viac rôznych ľudí bude na rôznych bicykloch v uliciach a na cestách, tým bezpečnejšie sa stanú pre tých najslabších. Tým menej pravdepodobné bude, že niektoré deti do neskorého veku neopustia svoje sídlisko a nebudú vedieť snívať o tom, ako by sa mohlo dať žiť inak.

Partneri