Rýchli tranzitujúci muži na bicykloch. A kde sú ženy?

Zora Pauliniová

• Autorka je architektka, cyklistka a facilitátorka pre rozvoj mesta a verejných priestorov.

Téma „Ženy na bicykli“ je dôležitou, aj keď u nás temer nepreskúmanou problematikou. „Doprava predstavuje až tretinu emisií skleníkových plynov z najväčších svetových miest a je tiež najväčším zdrojom toxického znečistenia ovzdušia.  Aby sme tieto emisie znížili, musíme zvýšiť počet bicyklujúcich, čo znamená dostať na bicykel viac žien,“ píše Tiffany Lam, známa aktivistka a výskumníčka mestských politík, ktorá sa venuje pochopeniu rozdielov medzi pohlaviami v cyklistike a ich odstraňovaniu [2]. Okrem spomínanej klimatickej zmeny pomáha cyklodoprava riešiť dopravné zápchy, zvýšené emisie, zlú kvalitu ovzdušia a bezpečnosť na cestách. Ženy by sa tak mohli stať dôležitou súčasťou riešenia. Prečo je však u nás pomer mužov a žien na bicykloch stále výrazne v náš neprospech?

Existuje medzi mužmi a ženami  rozdielne vnímanie nebezpečenstva, ktoré vedie k oveľa nižším počtom žien na cyklotrasách? Ako sa premietajú sociálne roly a špecifiká rôznych cieľových skupín do tvorby cyklotrás? Prečo samospráva či štát plánujú často tak, akoby ženy na bicykli nejazdili a nemali jazdiť? 

Som žena a jazdím na bicykli

Som žena, seniorka a cyklistka. Do mojej päťdesiatky som vlastný bicykel nemala. Keď som bola malá, nedostala som bicykel, na rozdiel od môjho brata, a až neskôr som si mohla požičať starý Favorit, ktorý sme objavili v pivnici. Nevedela som, že mám stlačiť brzdu, keď proti mne niekto ide. Keď mi spadla reťaz, nevedela som ju nahodiť. A ani nechápem, ako som dokázala s kamoškami absolvovať  výlet do Devína a naspäť na jednoprevodovej (tiež požičanej) Eske. Keď som po rokoch bez praxe vyrazila s mojimi deťmi na rodinný cyklovýlet, odšliapala som ho celý na tom najťažšom prevode, lebo som nedokázala preradiť. Nepochopiteľné? Teraz aj pre mňa – pri spätnom pohľade.

Dnes jazdím celodenne a temer celoročne. V daždi i vo vetre, za svetla i za tmy, v meste i mimo mesta. Jazdím na dlažbe či asfaltke, po šmykľavom lístí, mám skúsenosti s poľadovicou i so snehovou kašou. Pár ráz som už pri jazde spadla a dvakrát ma zrazilo auto.

Dnes už viem defenzívne jazdiť a vnímať pri jazde množstvo podnetov naraz. Stále však vidím, že sa do mojich pocitov premieta to, že som človek, ktorého nikto jazdiť neučil. Otázky bezpečia a bezpečnostného komfortu sú pre mňa veľmi dôležité, a preto si vyberám, ktorými ulicami pôjdem. Pokiaľ to ide, vyhýbam sa jazde na vozovke spolu s autami a pomaly sledujem, že sa cyklotrasy menia k lepšiemu. Žiaľ, nie všade a nie dostatočne rýchlo.

Čo ovplyvňuje podiel bicyklujúcich mužov a žien 

„Rozdiel v počte cyklistov a cyklistiek je jedným z najpriamejších dôkazov rodovej nerovnosti v doprave, najmä v mestách a oblastiach s nízkym počtom cyklistov,“ tvrdí Sophia Willmes, blogerka z blogu Buycycle.

Dáta, ukazujúce rozdiely v počte cyklistov a cyklistiek, podnecujú k skúmaniu dôvodov, prečo to tak je. Štúdie ukázali [6], že ženy sa dopravujú na bicykli menej často ako muži, že sú vo všeobecnosti opatrnejšie a jazdia menej v prostredí, ktoré považujú za rizikové. Tento rodový rozdiel pretrváva naprieč rôznymi krajinami.

Krajiny, ktoré sú vnímané pre cyklistov ako najbezpečnejšie (Holandsko, Dánsko a Nemecko), majú vysokú úroveň cyklistickej infraštruktúry a vysoký počet ľudí na bicykli [9],[10]. Počet smrteľných nehôd na bicykli na miliardu prejdených kilometrov je v týchto krajinách nižší (15,9 v Dánsku a 17,6 v Holandsku) v porovnaní s krajinami ako napríklad Francúzsko a Veľká Británia, kde je cyklistika menej rozšírená. Dáta zároveň ukazujú, že v krajinách s rozvinutou cyklistickou infraštruktúrou je podiel žien a mužov na bicykli vyvážený.

Rodová nerovnosť a čo ju ovplyvňuje

Ako jeden z dôvodov rodovej nerovnosti sa často spomínajú fyzické schopnosti, ktoré sú u žien i mužov rozdielne a môžu ovplyvniť ich zdatnosť pri zvládaní dopravných situácií.

Dôležitá je aj osobná skúsenosť a vnímanie rizika: Muži a ženy môžu inak reagovať na dopravné prostredie, vrátane hustoty a rýchlosti dopravy či správania ostatných účastníkov premávky. Ženy, ktoré zažili na ulici obťažovanie, môžu citlivejšie vnímať riziko jazdy na bicykli po zotmení, v noci či v neprehľadných priestoroch.

Ďalším významným faktorom je dostupnosť, kvalita a dizajn cyklistickej infraštruktúry: často sa stretávame s tým, že sieť trás primárne kopíruje hlavné dopravné koridory v meste a projektanti cyklotrasy integrujú do hlavného dopravného prúdu, čo môže odrádzať práve ženy.

Dôležité sú aj spoločenské a kultúrne faktory, vrátane sociálnych noriem: Je pravdepodobné, že iné správanie očakávame od mužov a iné od žien. Práve rozdiely medzi pohlaviami pri vnímaní rizika a sociálna rola žien patria podľa blogerky a cyklistky Sophie Willmes medzi tie najdôležitejšie faktory, ovplyvňujúce rodovú nerovnosť. Ako sa prejavujú v praxi?

Ženy často cestujú inak ako muži, najmä pre svoje spoločenské zodpovednosti, napríklad starostlivosť o deti či príbuzných a pre domáce povinnosti. Uvedenými aktivitami trávia násobne viac času, než muži samotní [11], majú iné potreby a iné dopravné vzorce. Využívajú „reťazenie ciest“, kde podnikajú zložitejšie cesty viacerými dopravnými prostriedkami a na jednej ceste kombinujú viacero destinácií. Často tiež preferujú menej frekventované trasy či časy mimo špičky.

Výskum bezpečnosti cyklistickej infraštruktúry z roku 2021 potvrdil, že prítomnosť chránených cyklopruhov je spojená so značným zlepšením bezpečnosti ľudí na bicykli [14].

Dátami do diskusie o rozdielnom vnímaní bezpečnosti medzi mužmi a ženami prispel aj výskum českého spolku Automat [13] z roku 2023, v ktorom vyše 1200 respondentov a respondentiek hodnotilo 16 cykloinfraštruktúrnych opatrení na cestách.

Z výskumnej správy Michala Šindelářa vyplynulo, že zásadný vplyv na vnímanie bezpečnosti a obľúbenosti má druh opatrenia. Na stupnici hodnotiacej pocit bezpečia od jednej do desať sa ako prvý s veľkým náskokom umiestnil stavebne oddelený cyklopruh. Nasledoval vyhradený cyklopruh, za ním piktokoridory a nakoniec situácia bez opatrenia. Výskum zisťoval aj rozdiely vo vnímaní infraštruktúry podľa pohlavia. Ukázalo sa, že čím „horšie“ bolo hodnotené opatrenie, tým väčší bol rozdiel vo vnímaní medzi mužmi a ženami, pričom pocit nebezpečia sa u žien stupňoval. Oddelený cyklopruh vnímala väčšina ľudí ako vysoko bezpečný a rozdiel v jeho vnímaní mužmi a ženami bol minimálny. 

Vráťme ľuďom priestor 

Pri pohľade na cyklistickú infraštruktúry v Bratislave to niekedy vyzerá, ako by sa názory žien pri plánovaní nezohľadňovali. Cyklistky ostávajú v slepej škvrne plánovačov a decízorov, a stávajú sa z rôznych dôvodov neviditeľné.

Popri viacerých politicky odvážnejších krokoch (zavádzanie parkovacej politiky, výstavba cyklotrasy na Vajanského nábreží) mesto Bratislava aj naďalej pripravuje a realizuje nebezpečné cyklotrasy, ktoré sú tesne integrované do dopravného prúdu a ženy-cyklistky sa tak často ocitajú v zovretí parkujúcich i jazdiacich áut. Je ťažko predstaviteľné, že by sa na takejto cyklotrase ocitla matka na bicykli s deťmi či starší cyklistický pár.

Pochvalu si však zaslúži súčasná aktivita mesta, ktorá je zameraná na vznik bezpečných priestorov pre deti, Mesto pre deti [17]. Vytváranie predpolí pred školami zmenšujú priestor pre autá a prerozdeľujú priestor v prospech zraniteľnejších účastníkov. Upokojovanie ulíc, zužovanie jazdných pruhov, komfortné bezbariérové priechody, zazeleňovanie asfaltových polí či odstraňovanie parkujúcich áut z chodníkov poskytuje bezpečie deťom, ale zohľadňuje aj pohyb žien, rodičov či starších dospelých a zlepšuje podmienky pre jazdu na bicykli.  

Budujme bezpečnú a  efektívnu cykloinfraštruktúru

V čase pandémie začalo množstvo európskych miest zavádzať rýchle cykloopatrenia, ktoré sa osvedčili, a preto ich samosprávy v mestách ponechali ako trvalé. Tam, kde mestá opatrenia nezaviedli, je naďalej potrebná celková zmena dopravnej a cyklistickej infraštruktúry, ktorá bude voči zraniteľným skupinám priateľská, vysoko bezpečná a hlavne prepojí cyklotrasy do ucelenej siete. 

Situáciu nevyriešime, ak opatrenia zameriame najprv na riešenie individuálnej automobilovej dopravy. Nemáme toľko financií, času ani fyzického priestoru, aby sme najprv vybudovali záchytné parkoviská, postavili hromadné garáže, vybudovali cestné okruhy či tunely a až potom riešili cyklotrasy [19]. S tými je potrebné začať hneď.

Väčšia viditeľnosť cyklistov-mužov v uliciach, ktorí častejšie ako ženy jazdia hlavnými trasami aj v špičke, sa premieta do  budovania cyklotrás, kopírujúcich hlavné dopravné tepny mesta. Rovnako však treba budovať sieť navzájom prepojených cyklotrás, ktoré budú pokrývať menšie destinácie, ako sú školy, parky a ihriská, obchody a služby, a spolu s opatreniami zameranými na bezbariérovosť spravia mesto pre cyklistky priepustným. Ak má byť cykloinfraštruktúra inkluzívna, mala by obsahovať chránené cyklopruhy, ale aj bezpečné križovatky či priebežné chodníky. 

Tiež je potrebné zlepšiť osvetlenie a značenie, znížiť rýchlostné limity pre motorové vozidlá a zavádzať dopravné upokojovanie, čo zníži riziko a závažnosť nehôd, ale aj množstvo emisií v ovzduší. Niektoré opatrenia v prospech žien si často vyžadujú len akupunktúrne zásahy, ktoré situáciu výrazne zlepšia.

Plánujme so ženami

Tí, čo plánujú a rozhodujú, musia porozumieť, akým spôsobom fungujú v rámci cyklodopravy ženy či iné zraniteľné skupiny. V našom meste nemáme informácie o tom, koľko je žien z celkového počtu ľudí na bicykli; nemáme štúdie, ktoré by skúmali špecifiká jazdy žien v porovnaní s mužmi. Nepočuť však ani hlas expertov a politikov, že sú takéto výskumy potrebné.

Ak starostovia, urbanisti a účastníci cestnej premávky považujú priemerného cyklistu za priemerného muža, nie je prekvapujúce, že žien u nás jazdí stále menej ako mužov. Stačilo by pritom názory a potreby žien zohľadňovať [20].

Ženy treba zahrnúť do procesu plánovania ako pri mapovaní potrieb, tak v rôznych etapách rozhodovania nielen pri investičných projektoch, ale aj pri pri tvorbe stratégií, koncepcií a iných verejných politík. Je možné využiť verejné stretnutia a workshopy, prieskumy a dotazníky, spoluprácu s miestnymi organizáciami a plánovanie v teréne, ale i testovanie dočasných riešení. Samospráva môže ponúknuť aj iné nástroje, napríklad účasť občanov v komisiách či občianskych radách, alebo zapojenie do hodnotenia súťaží.

Významnú rolu pri zapájaní verejnosti do rozhodovania môžu hrať aj spolky, občianske združenia a neziskové organizácie, ktoré témy rodovej rovnosti, bezpečnosti a inkluzivity presadzujú a snažia sa ich dosiahnuť lobovaním u politikov (ako Cyklokoalícia alebo Znepokojené matky), ale aj zapojením na úrovni komunity a zviditeľňovaním prostredníctvom rôznych akcií (cyklojazdy Critical Mass a Kidical Mass, akcie Cyklokuchyne).

Zvykli sme si na autá v uliciach. Zmeňme to

Keď vyjdem na ulicu a sadnem na bicykel, otvára sa mi celé mesto. Cestu začínam pred domom a bicykel parkujem až tam, kde potrebujem, pretože po meste pribúda čoraz viac cyklostojanov. Jazdím každý deň. Zima mi vôbec nevadí – samotný pohyb na bicykli a dobré oblečenie sú dostatočnou ochranou. A počas letných horúčav viem zvoliť tempo, pri ktorom ma vietor príjemne ovieva.

Milujem cyklistické protismerky, ktoré mi umožňujú mesto preštrikovať a dostať sa rýchlo tam, kam potrebujem. Užívam si pešie zóny s možnosťou vstupu cyklistov, oddelenú zatienenú cyklotrasu na Blumentálskej, komfortný Starý most, ale aj jazdu po zdieľaných chodníkoch smerom do Rače či po cyklotrase do Petržalky popri Chorvátskom ramene. Keď prechádzam centrom, zdravím známych kuriérov či kamošky, a keď sa neponáhľam, zastavím sa aj na kus reči.

Ľúto mi je za najstaršou a najdlhšou protismerkou na Sibírskej, ktorá sa stala užívaným korzom pre rodiny s deťmi zo sídliska k parku na Račku a ktorú na prelome rokov 2023/2024 zrušili kvôli parkujúcim autám. Bojím sa „čiernych dier“ na križovatkách, kde chýbajú bezpečné cyklistické priechody, „lepí mi“ pri jazde na cyklopruhoch, zovretých parkujúcimi i jazdiacimi autami a žasnem, ako ľahko si ľudia zvykli na plochy parkujúcich áut, ktoré vďaka dlhoročnej absencii parkovacej politiky nachádzame všade. Mesto však zahltili nielen autá, ale aj mentálne nánosy uplynulej doby, vďaka ktorým si mnohí ľudia ani nevedia predstaviť  lepšie riešenia v prospech chodcov a ľudí na bicykli. A tak dúfam, že tí, čo teraz vedú ostré diskusie, pochopia, že ako cyklistka len žiadam to, na čo máme nárok a verím, že to je aj v prospech iných žien, lepších ulíc či láskavejšieho mesta.

Ďalšie zdroje tu. 

Tento text vznikol pre medzinárodný projekt CYCLE UP!

Partneri