Život doma alebo v zariadení sociálnych služieb? Možnosť je často len jedna, tá horšia

Klaudia Lászlóová

Kultúra inštitúcie verzus starostlivosť v komunite

Zariadenie pre seniorov stojí na okraji obce, cez okná sa otváral pohľad na nádherný les. Pani, bývalá redaktorka, sa pozerá z okna: „Vážim si ten pohľad, ale zároveň ma brzdí, chcela by som ho s niekým zdieľať. Vždy bolo okolo mňa živo, mala som veľa kontaktov. Tento týždeň ste prvý človek, ktorý sa so mnou rozpráva. Jediné, z čoho mám radosť, je psík, ktorý vrtí chvostom, keď ma vidí,“ hovorí o jednom zo stretnutí v domove pre seniorov Slavomír Krupa, ktorý v sociálnej oblasti pracuje 47 rokov a momentálne pôsobí ako poradca Národného projektu Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb, hradený z eurofondov.

Z jeho skúseností to nie je ojedinelá scéna. Psychická deprivácia ľudí žijúcich v uzavretom – inštitučnom – prostredí je bežný a častý jav. „Ak je človek nútený žiť v prostredí, kde sa musí neustále prispôsobovať pravidlám a skupinovým aktivitám, kde inštitúcia predstavuje celý jeho svet a už sa nepočíta s tým, že by odtiaľ niekedy odišiel, nevyhnutne nastane psychická deprivácia,“ vysvetľuje.   

Alternatívou je komunitná starostlivosť. Človek so znevýhodnením alebo senior žije v samostatnej domácnosti či v komunitnom bývaní a nezávislý život mu umožňujú služby ako je pomoc v domácnosti, dopravné služby, stravovanie, osobná asistencia a sprevádzanie, zdravotné a psychologické služby, opatrovateľská služba, denné centrá či špecializované ambulantné služby.

Vymeniť spoločnú izbu za byt

Deinštitucionalizácia je odchodom z uzavretej komunity do spoločnosti – do väčšej komunity, a vďaka jej podpore môže zdravotne znevýhodnená osoba alebo senior žiť plnohodnotne, podľa vlastného režimu a predstáv. Nemusí sa prispôsobovať organizácii, služby sa prispôsobia jeho potrebám. Viacero Domovov sociálnych služieb (DSS) už stavia byty pre svojich klientov, hoci tých, čo sa do nich už aj mohli presťahovať, zatiaľ nie je veľa. „Na Slovensku máme zatiaľ iba tri organizácie, ktoré dotiahli proces deinštitucionalizácie do fázy realizácie transformačného plánu,“ hovorí Krupa. Z nich iba DSS Slatinka pri Lučenci presťahovala všetkých klientov s mentálnym znevýhodnením z bývalého kaštieľa na okraji obce do nových bezbariérových bytov. Čiastočne to platí o DSS pre deti a dospelých v Okoči-Opatovskom Sokolci v okrese Dunajská Streda i v domove seniorov v Santovke v okrese Levice.

V Bratislavskom samosprávnom kraji sa do procesu zapojila asi polovica zo 14 zariadení sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti kraja. Podľa hovorkyne BSK Lucie Formanovej v nich žije spolu 1313 ľudí. Byty stavajú tri DSS a ich kapacita je dokopy rádovo desiatky miest. V Častej v okrese Pezinok už stoja dva byty pre 12 klientov DSS a Zariadenia podporovaného bývania Merema. DSS a zariadenie pre seniorov Rača postavilo dva byty s rovnakou kapacitou. DSS a zariadenie pre seniorov Kaštieľ v Stupave má kapacitu 166 miest a všetci klienti by sa mali postupne presťahovať do novopostavených objektov. Prvý stavajú v Záhorskej Bystrici – pre 30 klientov prevažne s Alzheimerovou chorobou a demenciou. V žiadnom z nich sa však zatiaľ ešte nebýva.

Ako merať pokrok

„Zachytili sme 93 organizácií, ktoré majú priestorový problém. Klienti v nich žijú vo veľkých spoločných izbách v nevyhovujúcich budovách. Celkovo ich však môže byť na Slovensku aj 300, zachytili sme však len tie, ktorých riaditelia majú záujem o zmenu,“ vysvetľuje Slavomír Krupa. Kaštieľ v Stupave je jedným z nich: predstavte si dlhú chodbu s izbami napravo – naľavo so spoločným sociálnym zariadením na konci chodby. A seniorov, ktorí sa ťažko pohybujú.

Presťahovať klientov z inštitúcií do vhodnejšieho prostredia je len jeden aspekt procesu. „Národný projekt nie je nastavený na samotnú realizáciu presunu. Jeho základom je vypracovanie transformačného plánu, novej vízie služieb na základe nových metód a prístupu ku klientom na individuálnych princípoch,“ vysvetľuje Krupa.

Čo ostatní odkázaní na pomoc?

Deinštitucionalizácia, čiže prechod na komunitné služby, sa týka asi len 3 percent ľudí, odkázaných na pomoc, ktorí sú aktuálne umiestnení v inštitúciách. Ľudí odkázaných na pomoc je oveľa viac a budú pribúdať. „Všetko ostatné je ‚kvázi‘ komunitná starostlivosť. Ale keď nejaký senior býva sám a nevieme o ňom, či živorí, lebo si nevie ani nakúpiť, alebo či nepotrebuje pomoc, tak o žiadnej komunitnej starostlivosti nemôžeme hovoriť,“ vysvetľuje Miroslav Kakaš, zakladateľ organizácie Silvergon, ktorá poskytuje seniorom asistenčné služby a podporu pre takzvaných neformálnych opatrovateľov – väčšinou rodinných príslušníkov.

„Nestačí, ak nejaká organizácia poskytuje služby, kým má grant, a keď skončí, už sa k nim nedovoláte,“ hovorí. Spoločnosť podľa neho potrebuje plánovité, udržateľné a trvácne služby, na ktoré sa dá spoľahnúť. A je jedno, či budú financované z verejných zdrojov, alebo komerčné. „Je to obrovský priestor, kde sa uplatní každý dobrý nápad,“ myslí si.

Plánovanie sociálnych služieb je v kompetencii obcí, zahrnuté v komunitných plánoch. Vedia síce odhadnúť, koľko ľudí bude v budúcnosti odkázaných na sociálnu pomoc, avšak nevedia, kde títo ľudia sú. „Nikto ich nenavštevuje a nezisťuje, či sú v poriadku. Len keď niekto požiada o službu, tak posúdia, či mu ju poskytnúť. Bratislavský komunitný plán má napríklad 150 strán, ale nevedia, o koho sa majú starať, lebo tých ľudí nemajú zmapovaných,“ hovorí Miroslav Kakaš.

Z dvoch možností iba jedna

Najčastejšie sú dve možnosti – opatrovateľka do domácnosti, teda terénna služba financovaná zo zdrojov EÚ, alebo zariadenie sociálnych služieb. Stacionáre, služby ambulantného typu, nie sú všade. V celom BSK je kapacita zariadení, v ktorých sa poskytujú sociálne služby ambulantnou formou, 738 miest. „Keď napríklad senior potrebuje pomoc na šesť hodín denne, obec mu ju často nevie zabezpečiť. Hoci jeho sociálna odkázanosť ešte nemusí byť postavená na 24-hodinovom pobyte v nejakom zariadení, obec mu odporučí, aby išiel do DSS. Ak existuje len táto jedna voľba, tak nedostatočne rešpektujeme jeho práva,“ opisuje Krupa.

Mária Filipová je expertka na sociálne služby Únie miest Slovenska. Na aktuálnu situáciu reaguje konštatovaním, že toto je, žiaľ, stále slovenský trend. „Dlhé roky to máme v zákonoch, ale implementačná časť tohto procesu nie je dobrá. Nechytáme dych doby, filozofiu premeny. Obce často nechápu filozofiu komunitnej starostlivosti a žiadajú peniaze na rozširovanie inštitučných objektov, ktoré iba navzájom od seba oddelia plotom,“ hovorí. „Možno sme to mali uchopiť z iného konca a začať podporovať zriaďovanie sociálnych služieb nového typu, aby tí, čo budú v budúcnosti na sociálne služby odkázaní, do žiadnej inštitúcie nemuseli chodiť,“ dodáva Filipová.

Pokiaľ neinvestujeme do sociálnych služieb, ktoré umožnia ľuďom ostať v domácom prostredí, inštitúcie sa budú ďalej prepĺňať. Ľuďmi, ktorí nemôžu rozhodovať o tom, čím naplnia svoj čas.