Vieš čo vidíš: Sila prírody
Holandská fotografka Illah van Oijen niekoľko rokov dokumentuje Slovensko. Svoje fotografie, cez ktoré sa snaží pochopiť kultúrnu, historickú aj osobnú hodnotu miest, publikuje v projekte Vieš čo vidíš? Projekt znovu ožíva vďaka pravidelnej rubrike na našej platforme.
Illah van Oijen
Vieš čo vidíš?
Cieľom projektu Vieš čo vidíš? je vytvoriť obraz miest, ktorý pomôže pochopiť kultúrnu, historickú a osobnú hodnotu verejného priestoru. Prezri si fotografie na www.viescovidis.sk a keď ti k niektorej z nich niečo napadne, podeľ sa o to. Môže to byť tvoj osobný príbeh, spomienka, (historický) fakt, alebo čokoľvek, o čom si myslíš, že stojí za zmienku o danom mieste.
Často, veľmi často sa ma ľudia pýtajú, prečo, prepánajána, som sa z Holandska presťahovala na Slovensko. Väčšina Slovákov si vôbec nevie predstaviť, čo ma na tejto krajine vôbec môže lákať, či prečo som sa rozhodla pred 16 rokmi zostať. Mám v šuplíku zásobu odpovedí, ktoré podľa nálady a spoločnosti vyťahujem. Jedna z nich je, že sa poctivo pripravujem na klimatické zmeny a s tým spojené zvýšenie hladiny mora, ktoré keď ohrozí územie Holandska, budem tu už mať pripravenú pôdu pre ďalších Holanďanov. Väčšina ľudí so mnou súhlasí, že pár ďalších holandských prisťahovalcov, ako som ja, by prospelo tejto krajine a rozveselení sa uspokoja s odpoveďou.
Pravda ale je, že mi Holandsko vôbec nechýba. Až na jednu vec. A to sú duny a more. Pochádzam z Haagu a vlhký slaný vzduch, dlhé horúce lenivé dni na pláži, ale aj bicyklové preteky na morskom móle v prístave či plávanie z posledných síl proti vetru cez veľké vlny sú neoddeliteľnou súčasťou môjho detstva a prežívania mesta. Šedá, nebezpečne lákavá konštanta. Prístupná komukoľvek a kedykoľvek. Sila, ktorá ťa spojí s najkrajšími momentmi dňa a noci. Lásky, žúrky, ale aj strach o život.
Niekedy sa v Bratislave snažím priblížiť k Dunaju, v ňom hľadám tú bezprostrednú prírodnú silu mora. Kým sa však dostanem tam, kde je vôbec možné strčiť nohu do vody, je mi zavše aj trochu smutno. Regulovaná, zastavaná, odkanalizovaná, privatizovaná rieka. Obrovitánska, živá rieka, ktorá meandruje z hôr do mora, ale miestami natrafí na mestá, ktoré ju nevedia uchopiť inak než ako hrozbu alebo zdroj obchodu. A výsledkom sú sprivatizované zastavané plochy s vysokými múrmi a betónovými konštrukciami, alebo sídliská ako Petržalka, kde kedysi v hájikoch meandrovala voda a odľahčovala ten veľký a rýchly jednosmerný tok. Voda by nemala tiecť priamo, ide mi hlavou.
Keď som zbadala v archívnych záberoch fotky, ktoré som robila v roku 2013 počas záplav na Dunaji, zrazu som si spomenula na tú atmosféru a pohyb ľudí okolo rieky. Vzrúšo! Všetci vyšli skúmať zaplavené miesta a mosty aj brehy boli plné ľudí, detí a psov, ktorí sa prišli pozrieť na tú „katastrofu“. Až keď rieka prerazila naše bariéry, zrazu sme cítili, že sme súčasťou bezprostrednej sily prírody. Či chceme, alebo nie.
