Z dažďa robíme odpad. V lepšom prípade ho zbytočne čistíme, v horšom znečisťujeme rieky
Posielať zrážkovú vodu do čistiarne nedáva zmysel. Treba ju čo najviac vsakovať alebo zadržať a využiť na polievanie či splachovanie. Vodozádržné opatrenia sa budú v novom programovom období dotovať aj z eurofondov. No do akej miery pomôžu počas extrémnych dažďov, ktoré často preťažujú kanalizácie?
Pavla Lényiová
• V Cirkulárnom meste kolujú zdroje, materiály, výrobky aj energia. Brownfieldy sa recyklujú na nové štvrte, autobusy jazdia na plyn z bioodpadu, starý nábytok končí v reuse centre. Výrobky sa udržiavajú čo najdlhšie v obehu, šetria sa prírodné zdroje, eliminujú emisie. V tejto rubrike v spolupráci s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky sledujeme tému cirkulárnych miest a ukazujeme, aké systémové zmeny potrebujeme zaviesť na Slovensku.
Keď pred rokom v Bratislave v rozmedzí pár dní intenzívne pršalo, v Malom Dunaji začali hynúť ryby a vodné živočíchy na niekoľkých desiatkach kilometrov toku. Prípad doteraz vyšetruje enviropolícia. Slovenská inšpekcia životného prostredia (SIŽP) za vinníka označila Bratislavskú vodárenskú spoločnosť (BVS), ktorej patrí ústredná čistiareň vo Vrakuni pri Malom Dunaji a ktorá podľa riaditeľa SIŽP Jána Jenča neprevádzkuje svoje objekty v súlade so zákonom. BVS zodpovednosť za znečistenie odmietla, no zároveň uviedla, že bratislavská kanalizačná sieť na takéto lejaky stavaná nie je.
Nejde o jediný takýto prípad na Slovensku. Kanalizačná infraštruktúra na Slovensku nie je vždy dimenzovaná tak, aby zvládla prívalové dažde. Tie sú navyše v dôsledku zmeny klímy čoraz extrémnejšie. Nestačí však len prispôsobiť kanalizácie lejakom. Ján Jenčo upozorňuje, že problém je širší a veľká časť vody by v stoke ani len nemala skončiť: „Na Slovensku nehospodárime s vodou tak, ako by sme mali.“
Po havárii na Malom Dunaji to videla podobne aj iniciatíva Za živé rieky. „Budujeme ďalšie a ďalšie domy, parkoviská, nákupné centrá, spevňujeme námestia a ulice. Dažďová voda z nich ide väčšinou do kanalizácie.“ Výsledkom sú zaplavené podchody či ulice, keď voda nestačí odtekať, ale – ako ukazuje havária vo Vrakuni – aj znečistené rieky. Rýchlo odvedená voda navyše chýba v krajine, ktorá sa vysušuje.
Podľa aktivistov, ale aj vodohospodárov a vodárenských spoločností treba čo najviac zrážok zadržať tam, kde spadli. A to pomocou vodozádržných opatrení, ako sú zelené strechy či dažďové záhrady.
V najbližších rokoch nás k hľadaniu riešení zrejme bude nútiť okrem zmeny klímy aj európska legislatíva. Európska Komisia totiž v návrhu revízie smernice o čistení komunálnych odpadových vôd zavádza povinnosť vypracovať plány opatrení na zníženie znečistenia riek počas prívalových dažďov.
Kedy môže odpadová voda skončiť v rieke bez čistenia?
V slovenských mestách máme zväčša jednotné stokové siete. Zrážky, ktoré odtečú zo striech, z chodníkov či ciest, sa v jednom potrubí stretávajú so splaškami a stávajú sa tak odpadovou vodou. Keď intenzívne prší, objem vôd v sieti sa nárazovo zväčší. Dimenzovať čistiarne na celý tento objem by bolo luxusom, keďže prší iba približne 3-5 % času v rámci roka, vysvetľuje hydrológ a člen Asociácie čistiarenských expertov Marek Sokáč. Preto sa môže „odľahčovať“. V preklade – vypustiť do rieky či potoka splašky nariedené dažďovou vodou bez toho, aby prešli čistiarňou.
Slúžia na to odľahčovacie komory, ktoré stoja priebežne na stokovej sieti alebo pred čistiarňami či priamo v čistiarňach. Ide o betónové objekty, do ktorých počas lejakov priteká voda z povrchového odtoku, čiže dažďová, zmiešaná so splaškami. Tento mix začne cez prepadovú hranu pretekať, až keď sa naplní hydraulická kapacita nižšie položených objektov, ako sú napríklad prečerpávacie stanice alebo čistiarne. Po odfiltrovaní hrubých nečistôt časť smeruje do potoka či rieky, časť do čistiarne.
Odľahčovacie komory sa projektujú podľa priemerného prietoku tak, aby z nich počas dažďov do čistiarne odtekala zmiešaná voda v pomere jeden diel splaškovej a štyri diely zrážkovej, prípadne v pomere 1:8. To znamená, že ak je priemerný prietok v bezdažďovom období napríklad 10 litrov za sekundu, tak počas dažďa smeruje na čistiareň 50 alebo 90 litrov za sekundu a všetko nad rámec tohto prietoku sa odľahčuje do vodného toku.
Šéf SIŽP Ján Jenčo vysvetľuje, že spoločnosť musela nájsť kompromis medzi ochranou infraštruktúry čistiarne a životného prostredia: „Ten pomer 1:4 je dostatočný na to, aby v tokoch nespôsobil havarijné znečistenie.“
Lenže ani tento kompromis sa nedodržiava vždy. Hydrológ Sokáč vysvetľuje prečo. Komory sa stavajú ako fixné stavby. Ak pribudne nová výstavba a teda aj viac splaškových vôd, priemerný prietok môže byť väčší. „Odľahčovacia komora by sa mala zrekonštruovať, aby vyhovovala súčasnému stavu, ale nie vždy to je tak.“ Dôsledkom potom býva nedodržanie riediaceho pomeru a vyššia kontaminácia rieky. Vodárenské spoločnosti podľa neho navyše zaostávajú v údržbe stôk, kde sa hromadia sedimenty a k znečisteniu dochádza, keď ich vyplaví dážď, a zároveň sa odľahčuje.
SIŽP eviduje aj zlyhania v prípade relatívne nových kanalizácií vybudovaných z eurofondov. Týka sa to hlavne menších obcí, kde bolo možné financovať len delenú stokovú sieť, a to len jej splaškovú časť. Na takejto sieti sa odľahčovacie komory nestavali, teoreticky im preťaženie počas dažďov nehrozí. Nejaká zrážková voda sa tam ale vždy dostane, napríklad vetracími otvormi na kanalizačných poklopoch.
Keď si navyše niektorí obyvatelia načierno zaústia do stoky svoje odkvapy, miestnu čistiareň potom môže vyplaviť, uvádza Ján Jenčo situáciu z praxe. Najlepším riešením je odhaliť čiernych pasažierov a presmerovať dažďovú vodu preč. „Vtedy sa robia farbiace alebo dymové skúšky, či z odkvapov bude stúpať dym, alebo keď sa tam vyleje farba, či to potom stečie do kanalizácie.“
Studená čistá voda – hladné mikroorganizmy
Vodárenské spoločnosti zrážky z našich pozemkov v kanalizácii nechcú. Nielen preto, že preťažujú sieť.
Hydrológ Marek Sokáč vysvetľuje, že biologický stupeň čistenia v čistiarňach stojí na mikroorganizmoch, pre ktoré je znečistenie potravou a na správne fungovanie potrebujú aj určitú teplotu. Keď ku splaškovej vode pribudne veľa zrážkovej, výsledná odpadová voda je zriedená a studená. Mikroorganizmy v nej „hladujú“ a biologické procesy dobre nefungujú. Dažďové vody navyšujú zároveň objem, ktorý treba prečerpávať či prevzdušňovať a míňa sa preto viac energie, dopĺňa expert.
Prevádzka čistiarní je pritom energeticky aj emisne pomerne náročná. Sektor čistenia odpadových vôd je zdrojom 0,86 % emisií a spotrebúva 0,8 % energie v rámci EÚ. Aj preto záleží na tom, aby sa do stôk a čistiarní nedostalo to, čo nemá.
Sčasti môže pomôcť budovanie delenej stokovej siete, aby sa v jednom potrubí nestretli splašky aj dažďová voda. Tá druhá zväčša ústi do vodného toku či rigolu. Ako jedno z riešení to vyzdvihuje aj BVS a pripomína, že ich budovanie a údržba sú úlohou pre samosprávy, keďže dažďové kanalizácie sú v ich správe.
Lenže to je možné zavádzať pri novej výstavbe. Prebudovanie starých jednotných sietí na delené je zložité. Hydrológ Marek Sokáč manažoval takýto projekt v Liptovskom Hrádku a konštatuje, že to bola problematická stavba pre kolízie s inými inžinierskymi sieťami, nutnosť rozkopať celé mesto, ako aj ďalšiu komplikáciu: „Mnohé bytové domy majú iba spoločný zvod pre splaškové odpadové a dažďové vody, teda nebolo možné tieto vody fyzicky oddeliť v zdroji.“
Dotácie na splachovanie
Dôležité je preto čo najviac zadržať vodu tam, kde spadne. Pri nových budovách k tomu tlačí aj legislatíva, ak je to technicky možné a nebránia tomu prírodné podmienky. Stále tu máme ale staršiu zástavbu, kde vlastníci či samosprávy môžu a nemusia takéto riešenia dobudovať. V mnohých prípadoch si to vyžaduje nemalé prostriedky a návratnosť je často pridlhá.
Pomôcť by mohli eurofondy. V Operačnom programe Slovensko na roky 2021 až 2027 je časť prostriedkov vyčlenená aj na vodozádržné opatrenia v sídlach a krajine. Výzvu s alokáciou 30 miliónov eur plánuje ministerstvo životného prostredia vyhlásiť v treťom štvrťroku tohto roku. Dotácie na takéto opatrenia poskytuje aj Environmentálny fond.
V Českej republike funguje tiež systematická podpora pre rodinné domy a bytovky, z väčšiny financovaná v rámci Plánu obnovy. Podporujú sa napríklad aj projekty na využitie dažďovej vody na splachovanie.
S podporou zariadení na zachytávanie zrážkových vôd pre domácnosti sa počíta aj v Operačnom programe Slovensko, tento rok ju ale nespustia. „Výzva adresovaná domácnostiam si vyžaduje prípravu a rozpracovanie implementačnej štruktúry na jej zabezpečenie,“ uvádza envirorezort.
Zelená strecha alebo nádrž na vodu sú voliteľným opatrením dotačnej schémy na obnovu rodinných domov v rámci nášho Plánu obnovy. Tá je ale primárne zameraná na zvýšenie energetickej efektívnosti. Podobne je to aj v prípade obnovy historických verejných budov z Plánu obnovy alebo verejných budov z Envirofondu.
Mesto ako špongia
Čo ak by sme zadržiavaniu vody podriadili mestské plánovanie vo veľkom? V posledných rokoch sa v urbanizme presadzuje koncept špongiového mesta. Spomína sa ako cieľ aj v Koncepcii vodnej politiky Slovenskej republiky do roku 2030. Spočíva v budovaní miest tak, aby mali prírodné oblasti so stromami, s jazerami a parkmi, ako aj inými prírode blízkymi opatreniami, ktoré pomáhajú zadržať vodu a predísť záplavám, obnoviť zásoby podzemnej vody, zmierňovať horúčavy aj zlepšovať biodiverzitu.
Sieť európskych environmentálnych mimovládok European Environmental Bureau (EEB) ako príklad dobrej praxe uvádza ekologický plán realizovaný v Berlíne, kde sa podarilo znížiť nápor prívalových dažďov od 39 % do 100 % v rámci 19 projektov. Tie spočívali v odstránení nepriepustných povrchov, vsakovaní vody cez rôzne nádrže, priekopy či jazierka, v zbere vody a jej následnom využití, ako aj v zelených fasádach a strechách. Spolkový štát v spolupráci s vodárenskou spoločnosťou založili aj Agentúru pre dažďovú vodu, ktorá slúži ako platforma na spoluprácu vodárov, vlastníkov, samosprávy aj štátu pri zavádzaní takýchto opatrení.
EEB menuje aj štvrť Augustenborg vo švédskom Malmö, kde dažďová voda z nepriepustných povrchov tečie cez jarky, priekopy, jazierka a mokrade, od roku 1998 sa na nových budovách robia zelené strechy, ale dodatočne sa budujú aj na starých. Ročne z oblasti odtečie o 20 % zrážok menej než z konvenčných systémov a silné dažde štvrť zvláda lepšie než iné časti mesta.
Podľa hydrológa Mareka Sokáča v prípade novej výstavby v okrajových častiach je potrebné plánovať v duchu konceptu špongiového mesta. Výzvou je to podľa neho predovšetkým v existujúcej zástavbe. „V husto zastavaných centrách miest sa dá realizovať zelená strecha, ale odtok z ciest – tam toho veľa neurobíme.“ Upozorňuje aj na technické limity niektorých riešení – napríklad vsakovania. „Je obmedzené polohou inžinierskych sietí, vzdialenosťou budov, geologickými vlastnosťami podložia a podobne.“
Tiež si myslí, že pri prívalových dažďoch môže mať zelená infraštruktúra svoje limity. „Tie účinky samozrejme sú, ale nie je to zázrak, ktorý by nás stopercentne zachránil pred bleskovými povodňami.“ Podľa neho ide skôr o opatrenia do pekného počasia – teda do málo výdatných dažďov, keďže v prípade prívalových dažďov sa záchytná kapacita bežných vodozádržných opatrení pomerne rýchlo vyčerpá a ich účinok je podstatne menší.
Počas intenzívnych dažďov vždy nejaká dažďová voda v stoke skončí. Čo s ňou, ak chceme čo najmenej odľahčovať? Marek Sokáč vysvetľuje, že treba budovať dažďové nádrže. Voda sa v nich naakumuluje a až po opadnutí náporu sa postupne vpúšťa do čistiarne. Buď ide o betónové stavby v systéme stokovej siete, alebo o prírodné jazierka či poldre, ktoré zadržia vodu pred vtokom do stokovej siete. Na Slovensku zatiaľ rozšírené nie sú.
Betón alebo príroda?
Európska Komisia v návrhu revízie smernice o čistení odpadových komunálnych vôd uvádza, že ak už bude v rámci predchádzania znečisteniu počas dažďov potrebné budovať novú infraštruktúru, prioritu má mať zelená. Teda rôzne priekopy, mokrade, kde sa voda prírodnými procesmi čistí, či akumulačné jazierka. Aj v Programe Slovensko majú prírode blízke riešenia prednosť pred technickými, ak je ich realizácia možná. A z eurofondov sa budú podporovať len také opatrenia vrátane nádrží, ktoré zadržia vodu v území a odklonia zrážky od čistiarne.
Marek Sokáč si myslí, že ak máme splniť sprísnené limity pre odľahčovanie, ku ktorým nás bude tlačiť európska legislatíva, betónové nádrže na stokovej sieti aj pred vstupom do čistiarní budú nevyhnutné. Je to podľa neho účinné a v mnohých prípadoch lacnejšie oproti rozsiahlemu budovaniu zelenej infraštruktúry. Predpokladá teda, že bude treba kombinovať oba prístupy – sivú aj tú modro-zelenú infraštruktúru.
Budovanie dažďových nádrží pred vstupom do čistiarní je vraj jednou z diskutovaných možností aj v BVS. Avšak tie by museli mať podľa spoločnosti obrovský objem a museli by byť vhodne umiestnené, čo obmedzuje možnosti ich budovania, odpísala nám spoločnosť.
Plány na zvládnutie extrémnych zrážok
Keďže sú riešenia problému do veľkej miery mimo priamej kompetencie vodárenských spoločností, potrebná je spolupráca so štátom, samosprávami aj s vlastníkmi budov a pozemkov. BVS s bratislavským magistrátom napríklad rozbieha pilotný projekt vodozádržných opatrení spolu s úpravami technológií prečerpávania dažďových vôd v okolí podjazdu na Bajkalskej. Ten býva po búrkach pravidelne zaplavený a neprejazdný – voda nestíha odtekať.
K podobným riešeniam a spolupráci nás bude o pár rokov zrejme tlačiť európska legislatíva. Európska Komisia navrhuje, že do roku 2030, respektíve pre niektoré oblasti do roku 2035, budú musieť členské štáty zabezpečiť integrované plány nakladania s komunálnymi odpadovými vodami. Máme v nich vytýčiť opatrenia pre menšie znečistenia riek počas dažďov a – ako spomínal hydrológ Sokáč – menej odľahčovania.
Podľa neho by sa to malo týkať všetkých krajských a okresných miest. Sú to orientačné čísla, keďže územia, z ktorých sa odvádza odpadová voda do čistiarní, nekopírujú presne administratívne členenie miest a obcí.
Marek Sokáč hovorí, že ide o dobrú myšlienku, ale obáva sa, či sa u nás pretaví do reality. „Žiaden plán nás nikdy nezachránil, zachráni nás len realizácia plánu, a to je na Slovensku vážny problém,“ uzatvára.
| Aj z podzemnej vody sa stáva odpadová |
|---|
| Takmer 40 % objemu, ktorý prejde čistiarňami, tvoria „balastné vody“. Podzemná voda sa totiž cez netesnosti dostáva do potrubí zastaranej stokovej siete. Podľa hydrológa Mareka Sokáča ide o väčší problém než prívalové dažde: „Začína mať hrozivé rozmery.“ Navyše, ak je potrubie nad hladinou podzemnej vody, odpadová voda cez netesnosti naopak uniká do okolitej pôdy. Jediným riešením je obnova infraštruktúry, tá však stagnuje. Vodárenské spoločnosti by ju mali platiť primárne zo svojho. Lenže ich investičný dlh dosahuje miliardy eur. A to aj pre historicky nízke ceny vodného a stočného či zlé hospodárenie. Na obnovu najviac opotrebovaných objektov verejných kanalizácií je potrebných zhruba 800 miliónov eur. V Programe Slovensko 2021 – 2027 bude k dispozícii zhruba 100 miliónov eur. Dotácie na rekonštrukciu stokovej siete je možné žiadať aj cez Environmentálny fond. |
Partneri
Toto opatrenie je spolufinancované Európskou úniou
Tento projekt bol financovaný za podpory Európskej komisie. Tento obsah odráža výlučne názory autorov a Európska komisia nenesie žiadnu zodpovednosť za použitie obsiahnutých informácií.
