Triediarňou pri Senci prejde ročne 20 tisíc ton vyradeného oblečenia, väčšina sa ešte ponosí

Pavla Lényiová

obsah podporený partnerom Textile House

Stojíme v prijímacom sklade obrovskej haly v logistickom parku neďaleko Bratislavy. Medzi priečkami z mriežok sú na seba naukladané veľké biele balíky. Každý z nich má takmer 400 kíl a všetky spolu približne 800 ton. Oficiálne v jazyku legislatívy je v nich odpad. 

Je to trocha zavádzajúce, v skutočnosti 78 % z týchto vecí dostane šancu na druhý život. Ďalších 20 % sa zrecykluje. Čo všetko sa udeje predtým, ako sa staronová košeľa či šaty dostanú do secondhandu? Ako sa zrecyklujú fľakaté či deravé odevy a čo s topánkami bez páru? A prečo trh s oblečením z druhej ruky sám osebe nevyrieši enormne rastúce množstvo textilného odpadu? 

Módne značky nepredané veci radšej zničia

Hala má plochu 16 tisíc m². Zvážajú sem nielen oblečenie, obuv, textílie do domácnosti, bižutériu, ale aj hračky, knihy či porcelán. Tovar pochádza z viacerých európskych krajín. „Potrebujeme rôzne druhy štýlov. V Škandinávii preferujú ležérny, Taliansko a Francúzsko majú šik štýl a Švajčiarsko zase vysokú kvalitu,“ vysvetľuje Jane Merete Nielsen. Textile House sa totiž zameriava nielen na triedenie, ale prevádzkuje aj sieť 170 secondhand obchodov v strednej a východnej Európe. Obsah bielych balíkov pochádza aj z Beneluxu, Rakúska či Nemecka. Posledné tri roky nakupujú secondhand tovar zo Slovenska, tvorí 5-8 % textilu. 

Malá časť oblečenia sa vráti na trh v západných krajinách, no triedia ho tu, je to lacnejšie. Ide o veci z pouličných boxov na vyradený textil. Nové oblečenie, ktoré sa nepredalo, tu nevidíme. Podľa Európskej environmentálnej agentúry ide o zhruba 21 % všetkých textilných produktov a pätinu z toho módne značky radšej zámerne zničia, než by ich predali takýmto triediarňam. O dva roky však vysoko pravdepodobne začne platiť európska legislatíva, ktorá to zakáže. V triediarni pri Senci očakávajú, že nepredané produkty budú potom končiť aj u nich.

Umelá inteligencia je zatiaľ pomalšia než ľudia

V ďalšej časti sú obrovské stroje. Žlté roboty premiestňujú kopy oblečenia, ale samotné triedenie sa robí ručne. V prvom kroku aktuálne 85 žien rozdeľuje šatstvo do 18 kategórií. Najkvalitnejšie kúsky pôjdu do second-hand obchodov ich vlastnej siete. Tam končí 36 % z vytriedeného, ale kedysi to bolo viac – okolo 50 %. „Vidíme, že kvalita oblečenia klesá, ale stále vieme nájsť veľa pekných kúskov,“ odpovedá Jane Merete Nielsen na otázku, či ich biznis zmenil trend rýchlej módy. Pokles kvality si všímajú najmä posledných päť rokov, pričom s triedením začali v roku 2001. Predtým sa venovali päť rokov veľkoobchodu. 

Šéfka siete obchodov Milada Hanzalíková ju dopĺňa: „Bavlna nie je taká pevná. Oblečenie sa ľahko poškodí. Máme pocit, že firmy to robia možno zámerne, lebo keď sa to roztrhá, kúpite si nové.“ Okrem toho, ľudia sa podľa nej naučili svoje najhodnotnejšie veci sami speňažiť predajom cez rôzne internetové platformy. Inými slovami, Gucci kabelka sa do seneckej haly už nedostane.

Špeciálnou podkategóriou pri triedení sú odevy pre vintage second handy, kde smeruje 1,5 % textilu. Sem spadá móda spred dvadsiatich a viac rokov. 

Sú tu aj priehradky pre obuv a zvlášť aj pre topánky bez páru či na tropický mix – teda ľahké letné oblečenie pre ľudí v západnej Afrike. 

Nevezme triedičkám čoskoro prácu umelá inteligencia? Jane Merete Nielsen si to nemyslí. „Poznám firmy, ktoré to robia, ale vytriedia 1,5 tony denne.“ Zatiaľ čo pri Senci zvládnu 100 ton denne. Vytrénovať jednu triedičku trvá šesť mesiacov, musí poznať materiály, štýly, značky. Po tomto období je schopná zvládnuť až 1300 kíl textilu za deň. 

V ďalšom kroku iné pracovníčky a pracovníci všetko dotriedia, napríklad podľa toho, či ide o letné alebo zimné oblečenie. To druhé teraz putuje do skladu, aby počkalo na svoju sezónu. Vytriedené kúsky balia do vriec, ktoré sú označené RFID tagom. Vďaka tomu sa dá ďalej odsledovať cesta oblečenia aspoň do chvíle, kým sa nevybalí z vriec. 

Najväčší podiel vecí smeruje do obchodov ich vlastnej siete. Veľká väčšina sa tam aj predá, len zhruba 10 % kúskov sa napokon vráti opäť do triediarne. 

Do Afriky sa predáva 26 % vytriedeného a do Európy, Latinskej Ameriky a Ázie spolu 16 %, pričom Európu odhadujú na maximálne 5 %. Na recykláciu putuje ďalších 20 %.

Zo starej vlny nová, z bavlny priemyselné utierky

V koncovom sklade sú na ukážku pootvorené dva balíky určené na recykláciu. Z jedného trčí kvalitný vlnený sveter v škandinávskom štýle. Zrejme má však niekde fľak, ktorý nejde oprať alebo dieru, keď sa ocitol v tejto várke. Poputuje do Talianska, kde ho spolu s ostatnými kusmi rozstrihajú, drobné čiastočky roztriedia podľa farieb a vyrobia nové priadze. Podľa Jane Merete Nielsen je čoraz ťažšie nájsť svetre z vlny. Je to vzácny a na trhu cenený materiál a jeho recyklácia sa oplatí. Takáto vysoko kvalitná vlna tvorí len 0,5 % z toho, čo vytriedia. 

Vedľa je balík bavlneného materiálu, ktorý sa nedá použiť opätovne. Posielajú ho firmám na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku a v Českej republike, ktoré z neho vyrábajú priemyselné utierky. Poškodené džínsy posielajú do Nemecka, kde z nich chemickou recykláciou vzniká izolačný materiál. S humenskou firmou zase vyrábajú izolačné podložky, ktoré sa dajú použiť napríklad pri maľovke bytu. Na tento účel sa používajú 4 % vytriedeného textilu. Podložky by chceli dostať do stavebnín a hobby marketov.

Celkovo je však recyklácia textilu výzvou, hlavne tá „fiber to fiber”, teda keď sa zo starých vlákien vyrobia nové. Recyklačný priemysel nie je v tomto smere tak ďaleko, ako napríklad pri PET fľašiach, kde sme schopní z použitých fliaš vyrábať ďalšie. 

Recykláciu by uľahčilo, ak by sa materiál vytriedil podľa zloženia vlákien, no je to výzva. Nájsť napríklad 100 % polyester je prácne. Triedičky pozerajú na štítky s informáciou o zložení, mnohé sú však odstrihnuté. Osemsto kíl čistého polyesteru plánujú teraz poslať na recyklačný test do Francúzska. „Tam budú zisťovať, ako to spraviť. Budú to chemicky recyklovať, v čom vidia budúcnosť, ale teraz prebiehajú len experimenty. Nikto to nerobí vo veľkom, lebo tu hovoríme o veľkých investíciách,“ vysvetľuje Jane Merete Nielsen. Spolupracujú pri tom s francúzskou organizáciou zodpovednosti výrobcov Refashion, o ktorej bude ešte reč.

Minulý rok si skúšali vziať na pomoc aj umelú inteligenciu. Na tri mesiace si prenajali linku na optické triedenie. Cieľom bolo rozdelenie materiálu na desať kategórií podľa typu vlákna. Takýto typ strojov sa už dnes používa na triedenie plastov, a to aj na Slovensku. Pri textile, však technológia až tak nepomohla. Výrobná riaditeľka Erika Kováčová hovorí, že strojom vytriedené šatstvo kontrolovali a nachádzali chyby. Vyžaduje si to ďalšie programovanie, testovanie a ďalšie investície. Toto leto budú znova skúšať triedenie podľa vlákien v spolupráci so španielskou spoločnosťou, ktorá vyvíja na to technológiu. Ešte nemajú jasno v tom, komu vytriedený materiál posunú. Recyklátori, ktorí by sa zameriavali na jednotlivé typy vlákien, zatiaľ na trhu chýbajú, hoci aj v tom je budúcnosť.

Len 2 % všetkého vytriedeného materiálu sa nedá opätovne využiť, ani recyklovať. Zhodnocuje sa energeticky. Takto končia aj topánky bez páru. Priebežné dáta firmy z tohto roka však ukazujú, že podiel odpadu pre spaľovne vzrastie.

Francúzsko či Holandsko predbehli európsku legislatívu

Textilného odpadu čoskoro pribudne. Od roku 2025 budú všetky členské štáty musieť zaviesť triedený zber textilu. Boxy na vyradený textil, ktoré nachádzame zatiaľ len sporadicky v niektorých slovenských mestách a obciach, by sa mali stať samozrejmosťou. Až 80 % textilného odpadu od spotrebiteľov v EÚ končí na skládkach či v spaľovniach. Po novom sa bude musieť vytriediť a opätovne využiť alebo zrecyklovať. Triediareň pri Senci možno preto prejde na dvojzmennú prevádzku. 

Secondhandy a recyklácia textilu sú príspevkom k udržateľnosti, neriešia však príčinu problému s obrovským množstvom textilného odpadu – nadmernú výrobu a spotrebu oblečenia. Produkcia textilu sa medzi rokmi 2000 a 2015 globálne zdvojnásobila. Reťazce rýchlej módy zaplavujú trh lacnými a nekvalitnými kúskami, ktoré rýchlo vyjdú navnivoč. 

V Európskej stratégii pre udržateľný a obehový textil sú preto naplánované ďalšie opatrenia na zvrátenie trendu. Na pláne sú napríklad pravidlá pre dizajn výrobkov tak, aby boli trvanlivejšie, dali sa opätovne používať, opraviť či aby sa uľahčila spomínaná „fiber to fiber” recyklácia. A čo je kľúčové, v celej EÚ by sa mala povinne zaviesť takzvaná rozšírená zodpovednosť výrobcov. Jednoducho povedané, módne reťazce budú musieť prevziať zodpovednosť za celý životný cyklus produktu od výroby až po bod, keď sa z neho stane odpad. 

Na Slovensku to tak už funguje napríklad pri plastových obaloch, baterkách či pneumatikách, nie však pri textile. Ako to bude v jeho prípade, možno pochopiť na príklade seneckej triediarne. Je totiž súčasťou takéhoto systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov v Holandsku a vo Francúzsku, ktoré predbehli európsku legislatívu. 

Textile House raz za štvrťrok napríklad posiela francúzskej organizácii Refashion dáta o tom, koľko secondhand oblečenia spracovala z Francúzska, aký podiel putoval na opätovné využitie do obchodov, aký na recykláciu a čo do spaľovne. Na základe toho dostane od Refashion finančnú podporu. Jej zdrojom sú poplatky, ktoré platia výrobcovia oblečenia. 

Textile House sa môže zároveň uchádzať o granty od Refashion. Nedávno tak aj spravili. Ak im žiadosť schvália, zamerajú sa na detailnejšie triedenie podľa typu vlákien a na zdokonalenie optickej linky. Lepšie triedenie prinesie efektívnejšiu recykláciu. Ako sme spomínali, pre trend rýchlej módy rastie podiel textilu, ktorý sa nedá posunúť do obchodov, ale len zrecyklovať. Je fér, že sa výrobcovia oblečenia, ktorí za tento stav môžu, musia podieľať na investíciách do technológií pre presnejšie triedenie alebo pre nové spôsoby recyklácie.

Do Afriky Textile House posiela len to, čo sa nosiť dá

Mnoho textilu z Európy a ďalších bohatých krajín sa kopí v krajinách globálneho Juhu. Časť oblečenia, ktorá sa tam dováža, sa v skutočnosti už nosiť nedá, ide skôr o odpad, než o secondhand módu. A keďže v týchto krajinách nie je vybudovaná infraštruktúra na nakladanie s odpadom, textil sa hromadí na divokých, neriadených skládkach. EÚ to skúša napraviť – sprísnili sa pravidlá prepravy odpadu. Šéfka Textile House vysvetľuje, že oni nepatria k nezodpovednými vývozcom.

Zhruba 30 % vytriedeného textilu zo Senca putuje do západnej Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie, najmä do Mongolska. Ide o nižšiu akosť, tú najvyššiu si zákazník, napríklad v Afrike, dovoliť nevie. Nekončí tam na čiernych skládkach? „Neposielame tam odpad. Predávame len oblečenie, obuv a tašky, ktoré môžu mať druhý život,“ reaguje Jane Merete Nielsen a dodáva, že by si nedovolili pýtať peniaze za smeti: „Textilný odpad je niečo, čo musí zostať tu. A ako triediace centrum sme my zodpovední za spracovanie odpadu podľa pravidiel.“ 

Vysvetľuje, že svojich obchodných partnerov v týchto krajinách poznajú a navštevujú, preto vedia, kde ich oblečenie končí. Spoločnosť nedávno školila obchodných partnerov v Guatemale, ktorí majú svoje malé triediace centrum. Boli v seneckej triediarni a učili sa aj o tom, ako prevádzkovať second-handy.

Zákon proti Shein 

Vráťme sa však k ústrednému problému, ktorým je rýchla móda. Kým Slovensko ide cestou vyčkávania na jednotné európske pravidlá, Francúzsko je priekopníkom boja proti rýchlej móde. Nielenže iniciatívne zaviedli rozšírenú zodpovednosť výrobcov. Aktuálne je tam na stole zákon, ktorý má podľa Odpady portal zakročiť v prvom rade proti čínsko-singapurskému výrobcovi rýchlej módy Shein. Okrem iného sa ním zavedie pokuta do desať eur za výrobok rýchlej módy. Ešte sa len ukáže, či zákon vstúpi do platnosti. V každom prípade, ak chceme vyriešiť problém s nadmerným textilným odpadom, treba začať práve pri reťazcoch rýchlej módy, aby sa v prvom rade predišlo vzniku zbytočného odpadu. 

Partneri