Svätopluk Mikyta: Spoločnosť si bude ťažko zvykať na spomaľovanie

• Svätopluk Mikyta absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a na Staatliche Akademie der Bildenden Künste v Stuttgarte, je držiteľom DAAD štipendia na Universität der Künste Berlin (2001 – 2002). Ako držiteľ Ceny Oskára Čepana absolvoval rezidenčný pobyt v ISCP v New Yorku a získal aj stredoeurópsku cenu Strabag Art Award. Od roku 2011 vedie Ateliér kresby a grafiky na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne. Žije a tvorí na strednom Slovensku, v Banskej Štiavnici spoluzaložil rezidenčnú platformu Banská St a nica, kde pôsobí ako kurátor a dramaturg.

Počas štúdia v Nemecku zbieral na uliciach staré knihy a reprodukciám v nich dával novú tvár. Dnes vo svojich dielach recykluje staré kovové predmety nájdené v lese za domom. Druhý život dáva odpadu z umeleckej činnosti aj zvyšným farbám z grafickej tlače.

Štvrté vydanie magazínu CTZN, venované klimatickej starostlivosti, ilustruje vaše dielo O krehkosti. Sklenená guľa pripomína zemeguľu, ktorá akoby sa vnútri trieštila na malé úlomky. O akej krehkosti hovorí táto vaša séria?

Desať sklenených objektov vizuálne odkazuje na modrú planétu. Mojím zámerom bolo iba naznačiť a nechať interpretačne otvorené, ako to dielo pôsobí. Samozrejme, že názov odkazuje na sklo ako materiál, ale aj na krehkosť planéty, na klimatickú krízu a veci, ktoré súvisia so zmenami, ktoré ľudstvo svojou činnosťou spôsobuje.

Sklu ste sa počas štúdia ale nevenovali?

Vôbec nie. Boli to moje prvé skúsenosti so sklom a hneď ma to chytilo. Objekty vznikali v sklárni v Karlove na Vysočine, kam som sa nakontaktoval cez Fakultu výtvarných umení v Brne, kde pôsobím. Chvíľku to trvalo, kým som sa do sklárskeho remesla vžil, našťastie tamojší sklárski majstri sú veľmi otvorení skúšaniu rôznych autorských zámerov, ktoré často idú technologicky až proti ich remeslu. Diela O krehkosti majú tvar gule, s ktorým vedia veľmi ľahko pracovať, preto išlo skôr o tú ideu a správny mix sklenených fragmentov a pigmentov.

Robíte so sklom aj naďalej?

Mám rozpracované ďalšie projekty so sklárňami, len sme realizácie pozastavili v súvislosti s cenami plynu, ktoré celkovo zdvihli ceny a v sklárňach bojujú o prežitie. Neviem, či budem môcť pokračovať. A sme opäť pri klimatickej kríze.

Čo vo vás vyvoláva pojem klimatická kríza?

Nie je to strach. Vnímam, že je to téma, ktorá vyvoláva strach u ľudí, ale takéto pocity nemám. Beriem to ako fakt doby, v ktorej žijeme. Ekonómia a psychológia rastu neustále naberajú na obrátkach, vnímam to predovšetkým, keď som v meste. Predsa len, na vidieku na strednom Slovensku, kde žijem, sa to až tak neprejavuje. Keďže vyučujem v Brne, cestujem každý týždeň cez Bratislavu a ten kontrast medzi dynamikou mesta a pomalšieho života na vidieku je veľký. Spoločnosť si bude veľmi ťažko zvykať na spomaľovanie alebo na skutočné zmeny potrebné k zlepšeniu situácie. Ako jednotlivci alebo malé komunity sa síce snažíme niečo robiť, ale keď štáty po samitoch nedodržujú normy, darmo budeme doma triediť odpad.

Ani toto vo vás nevyvoláva nejaké emócie zbytočnosti, rozčarovania alebo zlosti?

Nie. Beriem to iba ako faktor, vedľa ktorého treba vedieť žiť – čo ale neznamená k tomu prispievať. V Čechách počas osláv 17. novembra prebiehal okupačný štrajk študentstva univerzity za klímu, k čomu sa pridala aj naša FAVU. Vnímam, ako silno v mladej generácii rezonuje táto téma a možno aj preto som taký optimista. Verím, že zmena sa o niekoľko generácií prejaví reálne. Väčšina mojich študentov v ateliéri sú už vegetariáni.

Vo vašej tvorbe komunikujete tému klímy udržateľnými spôsobmi, napríklad opätovným použitím vecí, recyklovaním alebo využívaním odpadov. Aký je v tomto zámer?

Opakované využívanie vecí je v mojej tvorbe od začiatku, hoci ešte v deväťdesiatych rokoch som nebol ekologicky uvedomelý. Začalo to počas štúdia na akadémii v Stuttgarte. V Nemecku funguje „Sperrmüll“, deň, keď ľudia raz za pol roka vyložia nepotrebné veci z domácnosti na ulicu a tie ďalej poslúžia všetkým záujemcom, vrátane študentov. So spolužiakmi z akadémie sme si chodili vyberať platne, gramofóny, kusy nábytku a knihy. Takto som začal zbierať knihy a pri ich listovaní sa vo mne prebudil záujem využiť potenciál obrázkov, ktoré už stratili svoju platnosť, ale stále existujú. Začal som pracovať s reprodukciami, nájdenými knihami a postupne aj s objektmi. Na začiatku mojich diel a výstav často býva práve nájdená vec. Aj jedna moja séria sklenených objektov pracuje s nájdenými kovovými vecami, ktoré som počas lockdownu zbieral na prechádzkach v lese. Starú sekeru, krompáč, súčasti vozov a traktorov som kombinoval so sklom. Baví ma dať veciam nový význam a znovu ich uviesť do života.

Niečo, čo vzniklo ako využívanie vecí z ulice, sa u vás časom pretavilo do princípov udržateľnosti.

V Banskej Štiavnici, kde máme grafickú dielňu, robíme rezidenčné pobyty pre umelcov. Pri práci s materiálom vzniká odpad, ktorý upratujem. V určitej chvíli som si povedal, že ten „umelecký odpad“ by mohol dostať ešte druhú šancu a začal som ho odkladať a využívať. Aj keď tlačím pre umelcov grafiky a zvýši sa nejaká farba, snažím sa ju použiť na svoje práce a takto recyklujem.

Ako je odbornou umeleckou verejnosťou vnímané umenie, ktoré komunikuje témy ekológie alebo klimatických zmien? Sú bežnou súčasťou umenia alebo ich kategorizujú ako aktivizmus?

Väčšinovo sú vnímané ako jedna z dôležitých súčasných tém vo vizuálnej kultúre popri iných témach, ktoré riešime. Ale počul som už aj to, že „už nie, zase ekológia!“ ako keby už toho bolo dosť. Zaznamenal som negatívnu reakciu minulý rok v Nemecku, a síce, že publikum je už unavené z neustálych výkričníkov alebo ukazovania zániku a túži po pozitívnych témach a pozitívnom scenári. Ale to pre mňa neznamená, že sa prestanem o túto tému zaujímať. Nebol by som ochotný kvôli tomu zmeniť názov diela O krehkosti, ktoré je kritické a s krehkosťou naznačuje možnosť pohybu, rozpadu kontinentov, zatavených v skle.

Zmenilo sa vaše umelecké vyjadrovanie a uvažovanie po tom, čo ste sa presťahovali na vidiek?

Zmenilo, ale nebol to plán, skôr prirodzený dôsledok zmeny prostredia a spomalenia. Vyrastal som na oravskej dedine, takže to prostredie je mi známe a cítim sa dobre v blízkom napojení na krajinu a prírodu. To, čo je teraz veľký trend – príroda v súčasnom umení, je pre mňa žitá realita. Zaujíma ma pozorovať zmeny v čase, ktorý meria príroda vznikom a zánikom. Na jar budem mať svoju prvú výstavu u nás v lese. Všade na stromoch, na zemi, na konároch, vo vode, na lístí. Veľa vecí sa svojím spôsobom vráti na to miesto, odkiaľ som ich zobral.

Nebude to nosenie dreva do lesa?

Dúfam, že nie. Je to zložitá téma, ktorú som zastrešil pojmom „od dehumanizovaného ku kolonizovanému“. Čiže nájdené objekty, ktoré nevznikli ľudským pôsobením – napríklad vtáčie hniezdo je objekt, s ktorým ďalej interpretačne pracujem. Koncepčne sa priznávam, že zámerne dochádza ku kolonizácii, akonáhle si človek privlastňuje niečo z prírody a „vydobýja“ si z toho ten kapitál“, ale zároveň je ťažké sa tomu vyhnúť.

Už ste spomínali, že v súčasnom umení je trendom tematizovanie prírody. Prečo?

Mám trochu obavu, že umelecké prostredie, s ktorým som v intenzívnom kontakte, je len malá bublina, v ktorej sú veľmi uvedomelí ľudia a vzťah človeka s prírodou riešia. A paralelne existujú veľké bubliny, ktoré sa tým absolútne nezaoberajú. My ľudia vnímame celý svet cez nás, ale v skutočnosti sme v dejinách planéty strašne maličká časť dejín. Čo však neznamená, že by sme mali byť ľahostajní a tváriť sa, že sa nič nedeje. Naopak, na mladej generácii pozorujem, že citlivosť voči iným entitám živým tvorom narastá. Nikdy predtým študenti umenia nezachraňovali hmyz. Jednoducho si ho nevšímali, alebo ho zašliapli. Bol som na plenéri so študentmi v Jeseníkoch a v kuchynke lietala otravná mucha. Tak som ju zabil. A to bol malér! Už viem, že muchu nemôžem zabiť. Môžeme ju chytiť a vyniesť von.

Vaša platforma Banská St a Nica čoskoro chystá vydanie propagačno-informačného formátu Terén Štiavnica o tamojších ľuďoch, kultúre a umení. Komu je určený?

Máme problém s tým, že zo Štiavnice sa robí turistické mesto, trpiace víkendovou turistikou, ktorá ide po atrakciách. Reakciou je trend podnikateľov vytvárať nové atrakcie, ktorými obsadzujú verejný priestor úplne bez citu pre vec. Tak sme si povedali, že spravíme niečo pre turistov. Zošit, časopis, niečo, čo by bolo v každom hoteli a ubytovaní zadarmo a kde by sa návštevníci mohli dozvedieť o zaujímavých ľuďoch, ktorí tu žijú, o reálnom živote v meste, o ľuďoch, ktorí sa rozhodli ísť sem žiť – jednoducho niečo iné než Banka lásky.

Pritom dnešný cestovateľský trend je zažiť autentické mesto.

S mojou partnerkou sme v Banskej Štiavnici už od roku 2009 a zmeny za ten čas sú veľmi výrazné. Dochádza k vulgarizácii mesta a dokonca už aj okolia. Banka lásky napríklad rozmiestnila svoje nevkusné lavičky aj na Sitno a k tajchom, tie už našťastie zmizli po veľkej vlne odporu miestnych. Nerobíme si ilúzie, že to zastavíme. Skutočne sa deje to, čo sa dialo v Českom Krumlove pred pätnástimi rokmi, aj s džentrifikáciou a vyprázdňovaním mesta. Domáci obyvatelia odišli zo studených kamenných domov do teplého bytu a mesto sa stáva kulisou, ktorá žije iba na Silvestra. Študenti z Krakovskej akadémie počas pobytu na workshope mi hovorili, že mesto vyzerá ako kulisa z filmu. Cítime sa tu ako turisti vo vlastnom meste.

Partneri

Mediálni partneri