Nikto vás nedokáže pripraviť na to, čo skutočne znamená byť aktivistom

Píše Jakub Hrbáň, aktivista z iniciatívy Klíma ťa potrebuje

Jednou nohou na schodoch pódia ma ešte odchytilo nejaké médium. Asi Slovak Spectator. Novinárka kládla otázky po anglicky. Minútu pred začiatkom som ešte stále habkal niečo o uhlí, problematickosti elektromobility a dôvodoch, prečo nechceme rozprávať o plastoch či neplánujeme sadiť stromy.

Dostať klímu do stredu diskurzu

Úprimne, nikdy som nechcel byť aktivistom. Skrátka sa to nejako stalo. Nikdy som totiž nevidel rozdiel medzi tými, čo kričia z pódia a tými, čo kričia na námestí pod ním. Všetci sme rovnako plní obáv, všetci chceme, aby sme konečne začali konať. Zdieľame rovnakú neistotu z podoby našej budúcnosti. A všetci chceme zmenu.

Napriek tomu, že som to obzvlášť neplánoval, sa po tomto marcovom piatku klimatické štrajky stali na necelý rok takmer takmer každodennou súčasťou môjho života. Postupne som sa stával aktivistom so všetkým, čo to prináša. Pravidelné stretnutia s dobrovoľníkmi, večerné plánovanie a práca po nociach.

Na Slovensku bola klíma vždy okrajová téma. Dostať ju do stredu spoločenského diskurzu tak môže byť dlhý, roky trvajúci, zdĺhavý proces. Schopnosť spoločnosti zaujímať sa, či občiansky angažovať, je u nás vo všeobecnosti značne obmedzená, no zmena klímy je obzvlášť vzdialený a stále abstraktný pojem.

Po odmietnutí petície pocit zlyhania

Stáť na námestí za klímu sa napriek tomu postupne stalo prirodzenou súčasťou občianskeho angažovania. Budem si naivne myslieť, že naše štrajky s tým mali aspoň niečo dočinenia. Prirodzene, spravili sme množstvo chýb. Pre mňa samého to bolo obdobie, keď som sa mnohé učil – zvyčajne skrz vlastné zlyhania, no snažil som sa rásť.

Nikto vás nedokáže pripraviť na to, čo skutočne znamená byť aktivistom. Stávate sa ním však vtedy, keď si začnete uvedomovať, že ako jednotlivec nemôžete niesť zodpovednosť za dlhodobo prehliadaný problém, no ako občan môžete zmeniť systém, ktorý klimatické riešenia desaťročia cielene sabotoval. Systém, kde je venovaná väčšia pozornosť recyklovaniu, ktoré nerieši samotnú klimatickú krízu, než rastúcim profitom fosílnych spoločností či nedostatočným krokom svetových mocností, je zvrátenou interpretáciou demokracie.

Ak by v roku 2020 po celom svete z ulíc nevytlačila štrajky pandémia, asi by som sa nikdy nezačal zamýšľať nad inými spôsobmi zapájania verejnosti. Spätne to vnímam ako zlomový moment – vo vlastnom vnímaní možných rozmerov klimatického aktivizmu, ale aj limitov samotného klimatického hnutia v tom čase.

Spustením petície #klímaťapotrebuje, ktorá v priebehu necelého mesiaca získala podporu tisícok ľudí, známych osobností, inštitúcií či organizácií, som si začal uvedomovať potenciál, ktorý môže mať široká spoločenská mobilizácia. Napriek tomu, že na naše pomery išlo o celkom výnimočný úspech občianskej iniciatívy, podobne ako pri štrajkoch, aj limity petície ma nútili zamýšľať sa nad tým, ako na Slovensku efektívne mobilizovať kritickú časť verejnosti potrebnú na presadenie systémových zmien, ktoré si klimatická kríza vyžaduje.

Po tom, čo parlament po mesiacoch rokovaní odmietol požiadavky našej petície, som asi najviac zo všetkého cítil pocit zlyhania. Po tom množstve prázdnych politických sľubov, ktoré sme v priebehu rokovaní dostali, som si o výsledku hlasovania v parlamente nerobil ilúzie. Necítil som hnev ani sklamanie. Cítil som však obavu – predovšetkým obavu z toho, ako ťažké bude opätovne presvedčiť ľudí, že zaujímať sa má zmysel. Ako náročne bude zapojiť verejnosť do potrebných zmien s vierou, že ich záujem môže mať dopad. Takmer okamžite po hlasovaní sme sa tak začali zamýšľať nad tým, ako vytvoriť silné hnutie, ktoré je schopné systematicky a dlhodobo aktívne zapájať verejnosť do rôznych podôb aktivizmu, ktoré vedia formovať verejné politiky, legislatívu či rozhodnutia zodpovedných.

Ako sa môžem stať súčasťou zmeny

Posledný rok sme tak cez aktivity dnes už rastúcej organizácie, nie len neformálnej iniciatívy Klíma ťa potrebuje začali skúmať potenciál vytvárania silných komunít, postavených na zapájaní a spájaní jednotlivcov, vnímajúcich hrozbu zmeny klímy a so snahou aktívne sa zapojiť do potrebných riešení. 

Napriek tomu, že nešlo o plánovaný prvok budovania hnutia, zapájanie verejnosti skrz komunity ponúka veľmi prirodzený krok medzi individuálnymi zmenami, ktoré dnes na riešenie zmeny klímy nestačia, a systémovými zmenami, často vzdialenými a neuchopiteľnými pre väčšinu z nás. Na angažovanie sa či záujem u nás akosi nie sme zvyknutí. Práve komunity totiž ponúkajú priestor, kde sa môžu stretnúť ľudia, ktorí doteraz nemali možnosť o týchto témach ani len rozprávať. Ponúkajú priestor pre vzájomnú podporu, zdieľanie, vzdelávanie sa a postupné hľadanie riešení. Umožňujú nám začať vnímať súvislosti, komplexnosť problému a predovšetkým možnosti presadzovania systémových riešení.

Okrem toho, komunity alebo spoločenstvá ponúkajú priestor pre vzájomnú podporu, zdieľanie a výmenu – čosi, čo naša spoločnosť pre riešenie akýchkoľvek problémov súrne potrebuje. Komunitné organizovanie a občianska angažovanosť sú pre mňa vzájomne zviazané entity, ktorých prepojením snáď prispievame k schopnosti spoločnosti mobilizovať sa a prevziať moc spôsobmi, ktoré nám skutočná demokracia (teda „vláda ľudu“) ponúka.

O chvíľu si budeme voliť zástupcov a zástupkyne samospráv. Právo voliť bude vždy základom, no súčasne najväčším prejavom občianskeho aktivizmu. Ponúka nám možnosť si na určený čas zvoliť tých, na ktorých kladieme zodpovednosť riešiť naše kolektívne výzvy. Našou voľbou však rovnako kladieme zodpovednosť na samých seba. Bez ohľadu na to, kto bude zastávať pozície zodpovedné za správu vecí verejných, našou zodpovednosťou, obzvlášť vo svete zmietanom klimatickou krízou, ostáva zaujímať sa. O naše okolie, o spoločnosť, o budúcnosť – o to, ako sa vieme stať súčasťou potrebných zmien a ako môžeme zapojiť ostatných.

Bez záujmu spoločnosti, organizovania sa a aktívneho občianskeho zapojenia môžu nevyhnutné systémové zmeny skončiť v rukách niekoľkých, často privilegovaných jednotlivcov, ktorí primárne sledujú svoje vlastné záujmy, nie potreby spoločnosti, či budúcich generácií.

Silný klimatický zákon na klimatické sľuby

Klimatickú krízu vnímam ako existenčnú hrozbu pre prežitie ľudstva, dôsledok našej vlastnej úmyselnej nevedomosti a jednoznačné usvedčenie súčasného politického a ekonomického systému zo zlyhania hájiť iné ako vlastné záujmy. Súčasne však vnímam priestor, ktorý ponúka – možnosť začať robiť veci inak.

Pred niekoľkými týždňami sme spustili kampaň za prijatie silného klimatického zákona, ktorým by sme konečne mohli zásadne ovplyvniť začarovaný kruh prázdnych klimatických sľubov. Môže výrazne posilniť našu schopnosť znižovať emisie, implementovať potrebné riešenia či plánovať zásadné zmeny. Čo je však kľúčové – môže prispieť ku skonkrétneniu dopadov, ktoré budú mať riešenia zmeny klímy na náš každodenný život. Môže prispieť k diskusii o tisíckach nových a férovo ohodnotených pracovných miest, k podpore dostupného bývania, udržateľnej energetiky, kvalitnej verejnej dopravy či k zdravým a lokálnym potravinám. Bez nášho občianskeho zapojenia však môže dopadnúť hocijako. 

Keď sa v myšlienkach vrátim na pódium v to marcové dopoludnie, usmievam sa nad svojou naivnosťou. Skutočné riešenie klimatickej krízy si bude vyžadovať bezprecedentnú mieru záujmu verejnosti, bude si vyžadovať schopnosť spolupracovať napriek názorovým rozdielom a predovšetkým bude potrebovať masovú spoločenskú mobilizáciu, ktorá tento problém postaví do stredu spravovania našej spoločnosti. Preto sa zaujímajme! O naše okolie, mesto, krajinu. Záujem je sexy. A napriek tomu, že sa mu musíme ako spoločnosť ešte veľa učiť, čím viac zaujímajúcich ľudí sa zapojí, tým silnejšia bude naša kolektívna schopnosť pomenovávať, prinášať a požadovať potrebné zmeny.

Partneri

Mediálni partneri